Cyklovýlet z Bratislavy do Prahy som absolvoval minulý rok po prvýkrát. A bola to vynikajúca skúsenosť, takže mi bolo hneď jasné, že v roku 2024 si to zopakujem, najmä preto, že sa na akcii zíde super partia ľudí a tento deviaty ročník na bicykloch do Prahy sa zvolila iná trasa, ktorej drvivú väčšinu som vôbec neabsolvoval. 

Celá trasa bola rozdelená do piatich etáp:

• 0. etapa z Bratislavy do Kremsu bola dobrovoľná, preto je označená ako nultá
• 1. etapa z Kremsu do Greinu
• 2. etapa z Greinu do Českého Krumlova
• 3. etapa z Českého Krumlova do Sedlec-Prčice
• 4. etapa zo Sedlec-Prčice do Prahy

V článku spomínam na jednolivé etapy, popisujem, akými zaujímavými miestami sme prechádzali a fotky zdokumentujú prírodu a dianie okolo mňa. Text je dosť dlhý, lebo aj zážitkov bolo veľa. Tak si teda dajte kávu, alebo otvorte pivo, najlepšie súčasne, ako to mám rád.

0. etapa, Bratislava – Krems

Ako to už býva, týždeň pred podujatím som začal riešiť počasie. Stránka SHMÚ bola top webom týchto dni. Najprv len tak, raz za deň, vediac, že dlhotrvajúca predpoveď je nepresná. A na stredu hlásili dážď do 9:00. Tri dni pred akciou som pozeral na Aladina už dvakrát denne a tlačil tie modré stĺpiky preč zo stredy. Deň pred jazdou som refreshoval stránku takmer každú hodinu. A srdce zaplesalo, keď som videl, že dážď má ustáť o štvrtej nad ránom. 

A tak aj bolo.

Minuloročná nultá etapa sa konala v extrémne nežičlivom počasí, čomu zodpovedala aj účasť – boli sme traja. Tentokrát sa nás zišlo 42!

Trasa nultej etapy sa dá prehlásiť za tranzitnú. Viedla z veľkej časti miestami, ktoré som už absolvoval, hlavne čo sa úseku do Viedne týka. Celý čas popri Dunaji, celý čas proti vetru. Napriek predpovediam bol vietor výrazne silnejší, čo dávalo zabrať nohám a hlavne psychike.

Keďže sa ide výsostne popri rieke, tomu zodpovedá aj profil. Mierne stúpanie, ktoré si ani nevšimnete. Všetko skvelo značené, nie je sa kde stratiť. Aj z Viedne sa da jednoducho vymotať. Ozaj sa zameriavate len na to, kde si dáte ďalšiu prestávku, aby ste si trochu vydýchli od vetriska. My sme stáli za priehradným múrom pri dedine Wördern a ešte v Tullne. Tesne za týmto mestečkom bol najkrajší úsek trasy, lebo konečne sa zmenila scenéria a motali sme sa kúsok v tieni stromov a dunajských kanálov.

Časom sa vykľula skupinka 7-8 cyklistov, ktorí sme sa navzájom ťahali, spoločne vysedávali, popíjali a pojedali.

Tých prestávok by sme si možno dali aj viac, ale narovinu, brutálne to v tom Rakúsku berie z rozpočtu. Malé pivo 4,10€, veľké pivo 4,90, káva 3,50€, malé občerstvenie 5€, Väčšie jedlo 12-15€. A to sú ceny v bufetoch, žiadne mestské reštaurácie. Z tohto pohľadu si len musím povzdychnúť: Už aby sme boli v Česku.

Zato cyklochodniky, celá cyklistická infraštruktúra, je v Rakúsku famózna.  

Posledných 20km bolo nekonečných. Vystavení slnku a vetru sme vcelku vysilení došli do cieľového mesta. Ubytovanie v Kremse sme mali na jeho kraji, no keďže sme chceli vidieť aj centrum, tak sme si dali menšiu zachádzku do jadra mestečka. Našli sme super podnik s veľkou terasou a ešte väčším pivom. Litrové pivá tam proste fičia. Úplne super bolo, že z piatich čašníkov boli traja Slováci :).

Ráno na štarte, keď boli všade mokré cesty, keď sa nad nami zhromaždili mraky, som si všimol, ako sa jeden účastník akcie natiera opaľovacím krémom. Pomyslel som si, že blázon, však v tomto počasí neopáli nikoho. Večer na izbe som dostal od manželky spätnú väzbu, že mám červený nos jak sob Rudolf – nepodceňujte slnko, priatelia!

Organizátor vyhlásil, že po nultej etape nezabezpečuje ubytovanie, že si ho máme vyriešiť sami. Alebo aspoň tak si to pamätám. Ešte padlo upozornenie, že po ubytovaní v Kremse sa ide ako po teplých rožkoch v Tescu pred sviatkami, takže treba rýchlo konať. Asi dva mesiace dopredu som si cez Booking.com našiel cenovo dostupný penzión vo vedľajšej dedine. Potom som sa potešil, že ten penzión je necelé dva kilometere od miesta oficiálneho štartu prvej etapy. 

A penzión je to skvelý. Keďže v prvej polovici etapy nám aj zo dvakrát sprchlo (prehánky, nič vážne), bicykel som mal dosť špinavý. V penzióne mi hneď ukázali hadicu s vodou a krásne som si bajk vyumýval. Keď si tak sedím na izbe, prekvapil ma telefonát od Michala (organizátora), že kde som, lebo on ma má poznačeného, že mám zaplatenú izbu v hoteli, kde bývajú všetci účastníci. No nechápem, ako sa toto stalo, mohol som si tak vybrať, kde sa vyspím. Dal som prednosť môjmu penziónu :).

Sumár 0. etapy

• Vzdialenosť: 151km
• Prevýšenie: 190 metrov
• Zaujímavé miesta:
  • Viedeň, cez ktorú sme prefrčali, no jej majestátnosť sme vnímali  cez brutálne budovy, parky, atrakcie na Dunaji a pod. aj ked len cez ňu preletíte po super cyklochodníkoch pozdĺž Dunaja.
  • Tulln s námestím asi ako v Brücku a s radnicou podobnou nášmu národnému divadlu
  • Krems je príjemne mestečko s dlhou pešou zónou.

1. etapa, Krems – Grein

Po nie veľmi kvalitnej noci na mäkkých matracoch som si doprial suché, ale výdatné raňajky. A popri nich som zanalyzoval počasie na dnešnej etape. Slniečko, 22-25 stupňov, špeciálne som sa pozrel na dedinu Oberndorf pre najvyššie položenú lokalitu dnešného dňa – všade slnko a pohoda.

Takže návleky šli do vaku a viac-menej naľahko, ako sa sluší pre 110km výjazd, som sa vybral v ústrety oficálne 1. etapy Na bicykloch do Prahy – s dnešným cieľom v mestečku Grein na brehu Dunaja.

Na úvod dňa sme sa mali fotiť, ale šéf zájazdu usúdil, že okolie hotela neprislúcha tak významnej udalosti, tak sa fotenie presunulo na ďalší deň.

Údolím Wachau som sa už viezol, takže tento segment trasy mi bol známy. Vedel som, že nás čakajú krásne dedinky plne čarovných vínnych pivničiek, úžasne vinice na strmých svahoch, veľa pohľadov na zrúcaniny hradov – a v slnkom zaliatom údolí jedna úžasná krásna jazda. Bolo len otázkou času, kedy zapadneme v podniku na prvý posilňujúci drink. Pamätal som si na Dürnstein s jeho skvelou atmosférou, plno turistov, tešil som sa, ako si “v tom podniku na terase” dáme pivo – ale podnik bol zavretý. Zastali sme tak po necelých 20km v dedinke Weissekirchen.

V dedine Spitz sa naše cesty s Martinom rozišli –  vykašľal sa na kopec, pobral sa popri Dunaji do Melku, vraj bude pršať a navyše chcel stihnúť hokejový zápas. My piati sme šli na Jauerling – to je prosím pekne kopec s nadmorskou výškou 961 metrov nad morom, pritom my sme od Dunaja vyrážali z cca 200 metrovej úrovne. 

V týchto miestach sme si všimli nad nami zatiahnutú oblohu. Ale stále sme verili predpovedi, ze nič nebude a keby aj spadlo zopár kvapiek, tak to bude v pohode. To stúpanie je na začiatku pozvoľné, ale na konci dediny sa odbočuje do kopca a nohy i hlava už vnímajú, že to nebude lážo-plážo. Pritom si uvedomujete, že takýto sklon bude cca 10 km.

Rýchlo nás cesta vyniesla nad lány viniča, ukázali sa ďalšie kopce na horizonte, slnko sme už nevideli. Drsné stúpanie bez akéhokoľvek zvolnenia pokračovalo. Už takmer na konci, v dedinke Benking na mňa začali padať prvé kvapky. Po 200 metroch bolo jasné, že to nebude len taká neškodná prehánka, ale plnohodnotný lejak.

Lenže v tomto úseku už nie sú ani stromy, o altánkoch sme len mohli snívať. Do troch minút som bol mokrý, voda sa liala dolu cestou. A to sme ešte neboli na vrchole stúpania či aspoň v najvyššie položenej dedine na kopci. Ako sme stúpali každý svojim tempom do kopca, naš vláčik sa roztrhal a roztrúsili sme sa na ceste. Ani neskoršia snaha schovať sa pod stromami nepriniesla úľavu. Tým, čo mali šťastie a prichýlil ich nejaký dedko v garáži (údajme pre nich vycúval auto z garáže, nech sa pomestia), bola rovnaká zima ako nám pod stromami.

Naskrz mokrí sme sa pobrali ďalej, lebo to ochladenie z 25 na 15 stupňov sme ozaj cítili. Slabšie povahy sa vykašlali na výstup ku rozhľadni, v dedine Oberndorf už zjazdovali ku Dunaju, ja som si povedal, že už viac mokrý byť nemôžem a keď som už tu, tak sa tam vyštverám. 

Osamote, odovzdaný dažďu, som sa pobral zdolať ďalšie výškové metre. Bezhlavo som šiel hore, až som si uvedomil, že som na konečnej, kde konči asfalt a rozhľadňa nikde. Už len kríž a za ním stromy v oblakoch. Ovládlať mokrý dotykový displej  mobilu s mokrými rukami je činnosť hodná Chucka Norrisa – po dlhšom boji som to zvládol a našiel cestu k rozhľadni. Jak mi dobre padlo, keď som zbadal pod strechou opustených asi 5 bicyklov – znamenalo to, že niekde budú schovaní cyklisti – niekde v TEPLE.

Tak aj bolo. Pri piecke sa už zohrievali kolegovia, rôzne časti oblečenia sa už sušili a popíjal sa zväčša čaj. Ja som si dal pivo a kávu.

Atmosféra tam bola družná, jak niekde vo vysokohorskej chatke, postupne sa nás tam zišlo asi 10 cyklistov. Druhá časť môjho pelotónu, ktorá sa na rozhľadňu vykašlala, nám dala vedieť, že nás čakajú v slnkom zaliatom Melku, tak sme sa už zohriati ponáhľali za nimi.

Taká zima, ako tým zjazdom dole, mi dlho nebola. Po prvých kilometroch sme aj celkom obschli, no potom nás chytil ďalši mrak a zase sme zmokli. Počas celého približne 20km klesania sa to zopakovalo asi 3x, ale nižšie pri Dunaji už bolo citeľne teplejšie.

Kolegovia z pelotónu, ktorí túto búrku prečkali v Melku, nám neskôr ukázali fotku, v čom sme sa my bicyklovali.

Melk je úžasne mesto, neskutočná panoráma na opátstvo zo spodu, z hora, z boku – zovšadiaľ. Prešli sme sa pešou zónou a vybrali sa do Ybbsu, kde sme plánovali už aj jesť – konečne.

Cesta ubiehala rýchlo, prekvapivo aj vietor spolupracoval. Ybbs je na druhej strane Dunaja a ešte trochu späť, ale zastávka na promenáde patrí medzi najkrajšie momenty dňa. Samotné mestečko neni nič moc – malé námestie, zopár historických a pekne upravených budov, ale napríklad ani jedna reštaurácia na hlavnom námestí. 

Vytešení sme zapadli do podniku pri Dunaji, tešili sme sa na jedlo, keď nám zrazu čašník oznámil, že kuchyňa má zavreté – niečo ako siesta medzi 15:00 až 18:00. Zase len pivo, káva a koláčik.

Zdržali sme sa tu asi hodinu a pol, lebo dobre nám bolo, slnko vyhrialo nás a hlavne presušilo ponožky a tretry.

Do cieľového mesta Grein ostávalo čosi cez 30km, ktoré sme si užili. Príjemné slnko, príjemný spolupracujúci vietor a vidina obedo-večere nás hnala vpred. A tak sme sa po 108km dostali na hotel.

Sumár 1. etapy

• Vzdialenosť: 108km
• Prevýšenie: 1086 metrov
• Zaujímavé miesta:
  • Melk je fotogenický vždy.
  • Ybbs je príjemný, ale len tak, na pivo po ceste.
  • Rozhľadňu Jaueling posúdiť neviem, lebo bola búrka a veľa sme do dolín nevideli. Na samotnú vežu sa platí. V tom bufete čapujú pivo, ale káva je len z automatu. A platí sa samozrejme len keš.
  • Mestečko Grein je príjemné na prechádzku, asi tiež ako zastávka na pivo po ceste pozdĺž Dunaja.

2. etapa, Grein – Český Krumlov

Penzión v centre Greinu pôsobil navonok pekne a útulne, ale tie postele by mali vymeniť. Zas blbá noc.

Prvé, čo som ráno po prebudení spravil, bol pohľad z okna na oblohu. Poprchalo, cesty mokré. Predpoveď hlásila, že do 9:00 už prestane pršať a potom by pozdĺž trasy nemala spadnúť ani kvapka. Šéf zase preložil fotenie, lebo peknému okoliu by škodilo škaredé počasie, zlé svetlo a tak.

Natiahol som na tretry návleky, a po dlhšom premýšľaní si vzal do vrecka dresu aj bundu proti vetru. Tu bundu som na seba natiahol už po prvom kilometri. Od začiatku sme šliapali do kopca, bolo chladno, brutálne nízka oblačnosť, no našťastie nepršalo.

Dnešná etapa bola kráľovská – vedeli sme, že na tých 110km nastúpame cez 1800 metrov a začalo sa hneď z úvodu.

Zahryzávali sme sa do asfaltu ako sa len dalo, terén bol vlnitý, o čo ťažšie sa šlo hore, o to krajší bol zjazd. Veľakrát hore a veľakrát dole. Škoda tých nízkych oblakov, výhľady mohli byť ešte pôsobivejšie. Strmšie kopce nám dávali možnosť kochať sa prírodou. Ti Rakúšania majú v tomto regióne asi také kopce ako my na Liptove či na Spiši, ale u nich sú tie doliny popretkávané asfaltkami pre cyklistov – je to tam úžasné.

Po asi 50km sme sa dostali do mestečka Freistadt, kde na jeho hlavnom námestí chystali nejakú akciu, trhové stánky a pouličné jedlo. Grilované kuracie polovice voňali na sto honov, parádne sme sa tam najedli.

Po asi 12km sme prekročili hranicu s Českom, čo som zistil tak, že hladký asfalt sa zmenil na vlnitú cestu a riadne to s nami za jazdy hegalo. Ale v kolektíve zavládol názor, že sme už toho rigídneho Rakúska mali dosť, hlavne tej “doby kešu”. To som moc nekomentoval, ale nájsť v rakúskych dedinách ba aj mestách podnik, kde sa dá platiť kartou, je asi taký častý jav, ako nájsť schopného politika na Slovensku.

Po zopár dedinkách sme sa dostali do Rožmberku nad Vltavou. Oči sme si šli vyočiť nad parádnymi scenériami zámku, kostola, Vltavy, okolitých historických budov. Bolo jasné, že si tu dáme dlhšiu pauzičku na pivo.

Pozdĺž Vltavy sa vinie cesta, po ktorej sme si šinuli smer Český Krumlov. Ale organizátor podujatia si pre nás pripravil ešte jedno prekvapenie, kvalitný kopec vo voňavom lesíku a prekrásnej prírode. Bola to ozaj “stojka” ako sa hovorí v cyklistickom žargóne, ale stalo to za tú námahu.

Došli sme do Českého Krumlova a mne spadla sánka. O meste som počul, že je krásne – a je to tak. Je nádherné a keď sa len trochu dá, treba ho navštíviť. Miestni varujú pred masou turistov (asi ako v Dubrovníku), ale na jar to bude znesiteľné. Historické budovy, úzke uličky, pekné námestia, obrovské stavby starých kláštorov či kostolov – do toho aj Vltava dotvára mestu neskutočnú atmosféru.

Aj tu sme si na brehu Vltavy dali pivo a pobrali sa do cieľa etapy v neďalekom golfovom stredisku Svachova Lhota. No to bolo potrebné vyšľapať ďalšie dve stovky výškových metrov.

Po 111km a okolo 2000 výškových metrov sme úspešne suchí, dokonca aj opálení, skončili v hoteli Svachovka.

Sumár 2. etapy

• Vzdialenosť: 111km
• Prevýšenie: 1997 metrov
• Zaujímavé miesta:
  • Jazdenie po rakúskom vidieku medzi Greinom a Českom ocení každý milovník kopcov.
  • Rožmberk nad Vltavou je pecka.
  • Český Krumlov zatiaľ nemá konkurenciu – ani v širšom zahraničí.

3. etapa, Český Krumlov – Sedlec-Prčice

Zobudili sme sa do slnečného rána a vrhli sa na raňajky. Pre cyklistu je veľmi dôležité poriadne sa pred jazdou najesť. A nezabudnúť sa vypotrebovať. Potom môže vyraziť.

Predpoveď počasia nám nepriala – mali sme začať moknúť už pri Českých Budějoviciach. Už keď sme nakladali veci do autobusu, začalo sa zmrákať. Silno sme však verili, že počasie vydrží čo najdlhšie.

Pekná scenéria golfového rezortu a slnečná obloha už umožnili spoločnú fotku všetkých účastníkov podujatia Na bicykloch do Prahy.

Kúsok sme sa viezli popri Vltave a dostali sme sa rýchlo do Českých Budějovíc. Veľké námestie s peknou fontánou bolo pripravené na začiatok zápasu Česko – Švédsko, podniky sa len prebúdzali a na pivo sme si museli počkať asi 10 minút, kým krčma otvorila. Inak ma v meste prekvapilo veľa vietnamských prevádzok.

Dostali sme sa do Hlubokej nad Vltavou – ďalší český skvost so zámkom. V tomto mestečku som pil asi aj najlepšie pivo (lokálny pivovar) počas celého tripu. Zámok je majestátny, priľahlý park vystrihaný jak čerstvo narukovaný vojačik.

Vymotali sme sa z mestečka. Plánovaná trasa nás odklonila od Vltavy a dostali sme sa na najkrajší úsek dnešného dňa. Cesta 4. triedy, ale s výborným asfaltom viedla cez krásne voňavý les. Terén bol vlnitý, nejaké stúpania ale aj kvalitné a bezpečné zjazdy. Potom sme sa dostali do aleje stromov. Celé kilometre v obložení vysokých stromov – nádhera to bola. Z toho úseku sme aj videli jadrovú elektráreň Temelín.

Jedlom sme sa nezdržiavali, lebo sme vedeli, že dlhšiu prestávku budeme mať v Bechyně, kde je tiež zámok. Inak je to maličké mestečko s príjemným námestím. Tu sme sa zdržali na obed a počas neho špekulovali, či prečkať hroziacu búrku v podniku alebo to risknúť a pobrať sa ďalej.

Vydali sme sa pomedzi husté mraky dúfajúc, že AccuWeather bude mať pravdu a nás lejak obíde. Do cieľa sme mali ešte asi 40km.

Ďalšie kilometre sme už len šliapali s vidinou hotela a hlavne, aby nás nezalial dážď. Všade dokola bolo vidieť mraky až po zem, našťastie na nás nespadla ani kvapka. No prechádzali sme úsekmi, ktoré mali búrku čerstvo za sebou, o čom svedčila mokrá cesta. Míňali sme kolegov z podujatia, ako pozaliezali do autobusových zastávok prečkať lejak. My sme mali ozaj šťastie, že nás netrafil.

Na záver 120km trasy nás postretol náramný zjazd do dediny Sedlec-Prčice (vraví sa: Choď do prčic, tak som šiel). Prvú šikanu som takmer nedobrzdil. Ale všetko dobre dopadlo, všetci dorazili do cieľa zdraví.

Na pive večer sa stala milá udalosť. Prisadol si k nám Rudo, ktorý s kolegyňou Jankou doplnili náš vláčik. Počas jazdy som stihol od neho zistiť, že býval v Poprade, tak ako Popradčan som chcel vedieť viac (ulicu a číslo si vymýšľam kvôli GDPR).

Ja: “Rudo a kde v Poprade si býval?”

Rudo: “Na Západe.”

Ja: “Aj ja  – kde na Západe?”

Rudo: “Na Komenského.”

Ja: “Aj ja a kde na Komenského?”

Rudo: “25”

Ja: “Neni možné! Aj ja som tam býval!”

No proste sme na mieste zistili, že sme nejaký čas, keď ja som mal 17 a Rudo možno 10, boli susedia a vídali sa na chodbách bytovky.

Sumár 3. etapy

• Vzdialenosť: 121km
• Prevýšenie: 1349metrov
• Zaujímavé miesta:
  • Určite prekvapila Hluboká nad Vltavou, krásny zámok s pekne mestečko.
  • Najväčší headline dnešného dňa bola cesta za Hlubokou smerom na Kostelec až do Bechyně. Aj zámok nad týmto mestom je úchvatný.

4. etapa, Sedlec-Prčice – Praha

Posledný spoločný večer sa niesol v znamení popíjania a pojedania. V mojom prípade som to prehnal hlavne s tým jedlom. Zase ťažká noc, ale asi 3 hodiny tvrdého spánku stačilo na to, aby som bol schopný sadnúť na bicykel a odjazdiť poslednú etapu.

Dnešná etapa bola tak, ako to už býva, najkratšia a aj najmenej zaujímavá. Presúvali sme sa vedľajšími cestami do Prahy, pričom na nás čakali asi dva kopce, ale veľa kvalitných zjazdov. Jeden z nich bol pred prejazdom cez vodnú nádrž Slapy, ktorá sa nachádza v lone prírody, ale šlo sa tam ozaj rýchlo a z bezpečnostných dôvodov som kvôli fotke nestál. Najnáročnejší bol výjazd cez dedinu Buš a Slapy, kde ku nepríjemnému kopcu na pohode nepridá ani stará dlažba. Posledný zjazd pred Štěchovicami ku Vltave bol famózny.

Keď sme sa už dostali ku vodným nádržiach na Vltave, šlo sa mierne dole kopcom a mierne s vetrom. Našťastie, premávka bola taká nedeľná, takže sa to dalo zvládnuť.

Až do samotného mesta sa šlo v háku rýchlo a vytvorili sme skupinu asi 10 cyklistov, takže keď sme prechádzali okolo značky ohlasajúcej začiatok Prahy, neodvážil som sa zastaviť pre fotku, lebo by som spôsobil kolíziu.

Povedali sme si, že zájdeme do centra pre fotku s Karlovým mostom, čo bolo od oficiálneho cieľa trasy vzdialené ešte asi 5km. Fotku máme, ale viac sme sa nezdržiavali, lebo v centre bolo na mraky ľudí.

Napriek predpovedi počasia bolo dnes bez zrážok. A teplo. Celý čas teda počasie v podstate vydržalo, i keď všetky možné aplikácie varovali pred kvapkami.

Sumár 4. etapy

• Vzdialenosť: 82km
• Prevýšenie: 639metrov
• Zaujímavé miesta:
  • vodná nádrž Slapy,
  • výjazdy do dedín Buš a Slapy a zjazd k Vltave.
  • Praha má vždy čaro, ale motať sa po jej centre s bicyklom v dávke turistov je oštara. 

Záverom

Od prvého dňa podujatia som sa pridal ku partii ľudí okolo Martina, s ktorým som sa spoznal na podobnej akcii cez Cyklotúry. Dokopy nás bolo 7 spolucyklistov (Martin, Marco, Slávka, Mišo, Tibor, ja), ku ktorým sa sporadicky pridal ešte Roman a Erika. A posledné dve etapy aj Rudo s Jankou. 

Všetkým veľmi pekne ďakujem, že ma potiahli tak v pelotóne ako aj pri pitnom režime.

Dokopy sme za 5 etáp najazdili takmer 580 kilometrov s prevýšením viac ako 5500 metrov.

Na záver podujatia sme si ešte spravili fotku.

Vyhliadol som si najstaršieho (Vlado, 76-ročný) a najmladšiu (Paulina, 28-ročná) účastnícku akcie. Klobúk dolu pred všetkými, čo to zvládli, ale títo si zaslúžia potlesk.

Bol to famózny výlet a keď sa len trochu bude dať, vidíme sa na jubilejnom 10. ročníku Na bicykloch do Prahy.