Snáď každá firma poskytuje svojim zamestnancom benefity a tá moja firma má tých benefitov neúrekom. Jeden z najkrajších, podľa interného prieskumu, je narodeninové voľno. Každý zamestnanec Profesie si môže zobrať platené voľno v deň svojich narodenín (keď padnú narodeniny na víkend, tak sa voľno vyberá v najbližší pracovný deň). Dnes to vyšlo na mňa a rozhodol som sa stráviť deň ozaj narodeninovo – na bicykli. 🙂
Netrvalo dlho a rozhodol som sa pre výlet na Bradlo, pozrieť Štefánikovu mohylu, keď už oslavuje Slovensko storočnicu jeho úmrtia. Aby som sa nemusel stresovať s časom, tak som uprednostnil formát – vlakom do Piešťan a odtiaľ do Bratislavy s príchodom podľa nálady a energie.
Cesta vlakom ubehla v pohode, pekne vychladené kupé, milý personál Slovenských železníc. Z piešťanskej stanice som sa vymotal podľa navigácie smerom na Vrbové. Ide o výpadovku na diaľnicu D1 a taká bola aj premávka. Nejak som to ale neriešil, rátal som s tým, že za Vrbovým to bude už pokojnejšie.
Vchádzam do Vrbového, ešte plný energie. Všimnite si tú (ne)kvalitnú cestu.
Generálov rodný dom v Košariskách
Krajina sa začala viac vlniť, konečne som sa občas dostal aj do tieňa stromov, lebo slnko začalo páliť. Prvým cieľom bola obec Košariská, rodisko pána generála. Sledoval som teda značky a pomerne v slušnom tempe som sa približoval k dedinke. Cesta stúpala, no energie bolo dosť, tak sa pedálovalo fajne. Ani som neriešil stále pomerne rušnú premávku.
Dedina je to pomerne dlhá, so stúpaniami. Zjazd som si moc neužil kvôli vetru.
Štefánik sa narodil evanjelickému faráraovi, preto nečudo, že jeho rodný dom je hneď vedľa kostola.
Štefánikov rodný dom a môj akoby rodný bicykel Kellys URC 90 🙂
Obzrel som si Štefánikov rodný dom a už som hľadel, kadiaľ sa ide na mohylu. Tú už bolo kde-tu vidieť, ako vykukuje spoza stromov, no predsa len, nejaký ten kilometer ešte k nej trebalo podísť. Značenie na ceste bolo dobré, tabuľa jasne ukazovala, kam ísť. Z Košarisiek dolu do Brezovej pod Bradlom a potom odbočiť smerom na Myjavu. Po niekoľkých metroch sa cesta opäť stáčala doprava a hneď ostro doľava a stále hore. To už bol neklamný znak toho, že sa blížim k mohyle. Inak, popri ceste som si všimol viacero tabúľ, ktoré označovali lokálne cyklotrasy. Zdá sa teda, že v tom regióne majú cyklisti na ružiach ustlané. 🙂
Za poľom sa schováva Brezová pod Bradlom. Ako značka ukazuje, cesta je samé dole a hore s menej aj viac náročnými stúpaniami.
Výjazd na Štefánikovu mohylu
Na Štefánikovú mohylu vedie kvalitná 5km dlhá asfaltka. Cesta po niekoľkých serpentínach končí parkoviskom. K samotnému monumentu vedieť šotolinová asi 200 metrov dlhá cesta. Mohyla je pekná aj takto z blízka. Neuvidíte ju v plnej kráse ako z dronu, ale má svoje čaro. To čaro si vychutnávalo viacero turistov, vrátane školských výletov.
Nedá sa s iPhonom odfotiť majestátnosť mohyly
Z mohyly je pekný výhľad na okolie. Na fotke je časť Brezovej pod Bradlom.
Fakt som tam bol 🙂
Už z mohyly som si mohol pozrieť, kadiaľ vedie cesta, ktorou sa vyberiem na Bratislavu. Rozhodol som sa ísť po západnej strane Karpát cez Jablonicu, Rohožník až do Stupavy a potom okolo Volkswagenu, do Dúbravky, cez Berg až do Petržalky.
Len čo som zišiel opäť na hlavnú cestu do Brezovej pod Bradlom, uvedomil som si, že silno fúka južný vietor. Kým bola pomerne dobrá cesta, nejak som to neriešil, akurát ma spomaľoval, lebo aj po rovinkách sa trebalo snažiť poháňať bicykel vyšším výkonom ako obvykle. Nervy som strácal neskôr, keď sa cesta za mestečkom zúžila.
Aj Slovensko má svoje veterné turbíny (niekde pri Jablonici).
Túto trasu absolútne neodporúčam
Pokiaľ som dobre videl, minimálne od Jablonice je tento úsek cesty druhej triedy označený aj ako cysklotrasa. Za každou dedinou je veľká tabuľa, že sa jedná o zónu s povoleneou rýchlosťou 70 km/hod. No dve tretiny vodičov to majú v paži alebo ešte ďalej. Tá znížená rýchlosť je tam preto, lebo cesta nemá krajnicu. Navyše, celý kraj cesty, po ktorom sa očakáva, že bude jazdiť cyklista, je rozdrbaný (lepšie slovo mi nenapadá). Cestári sa tvária, že problematické diery zaplátali, no namiesto jám je na ceste more (často rozpádavajúcich sa) záplat, po ktorom sa jazdí asi tak dobre ako po zvlnenom plechu. Možno keby som nebol na cyklovýlete v pondelok, ale cez víkend, tak by sa to nejak dalo fyzicky a psychicky zvládať. Ale cez pracovný týždeň je premávka na tomto úseky, prakticky až do Lozorna, neskutočne rušná. Vrátane kamiónovej dopravy. Vrátane debilných vodičov, ktorí nevedia odhadnúť 1,5 metra. Ak by bolo v mojej moci meniť zákony, nariadil by som, aby súčasťou vodičského kurzu bola povinná jazda na bicykli na podobnom úseku, nech sa každý vodič vcíti do role cyklistu, ktorý je súčasťou cestnej premávky, či sa to niekomu páči alebo nie. Minimálne piatim by som dnes odobral vodičák, lebo porušili už dnes platné zákony. Tým arogantným vodičom sa to asi nedá inak vysvetliť, len tak, že sa dostanú do podobnej situácie a okúsia strach o život.
Keby boli tak udržiavané cesty, ako sú lúky a polia.
Cesta mi ubiehala strašne pomaly aj kvôli silnému južnému vetru. Ale ozaj že fúkal vytrvalo a oberal ma o sily, ničil psychiku. Pravda je taká, že keby nefúkal, z toho dusna a páľavy by som schytal parádny úpal.
Všimol som si, že druhá strana vozovky nemá záplaty, respektíve v oveľa menšej miere. Takže ak sa vyberiete touto cestou medzi Lozornom a Jablonicou, určite smerom na sever a nie južným ťahom.
Veľmi som túžil po prestávke. Odýchnuť si od vetra a od arogantných vodičov. Od deravej cesty, stŕpnutých rúk a chodidiel. Vo vrecku som mal tri tyčinky, ale boli nepoužiteľné, lebo som si v chvate ráno zabalil tyčinky s čokoládou, ktorá bola totálne roztopená. Túžil som po pive, po jedle a studenej vode. Plavecký Peter – nič, žiadny bufet či krčma. Plavecký Mikuláš, ešte väčšia diera. Spoliehal som sa na Plavecké Podhradie, šak ako názov napovedá, je tam zrúcanina hradu, isto sú zvyknutí na zástupy turistov. A kde sú turisti, tam je biznis s občerstvením. Všade, ale v Plaveckom Podhradí nie. 🙁
Utrápený, vyhladovaný, vysílený som sa snažil odfotiť Plavecký hrad, no keďže cesta bola sama jama, musel som sa na ňu sústrediť a nedalo sa odfotiť za jazdy lepšie. Pozornému oku na fotke neujde medzi lístim kúštik z hradu.
Došiel som do Sološnice, kde som to už z predchádzajúceho cyklovýletu poznal. Reštaurácia na rohu námestia ma stiahla do svojich útrob ako počítačova hra môjho syna do deja. Pre nedostatok personálu na terase neobsluhovali, ale milý majiteľ podniku mi dovolil vziať bajk do interiéru a mohol som sa tak nerušene najesť a odýchnuť si.
Obed 4 EUR, pivo za 1,70. Reštauráciu v Sološnici odporúčam.
Fakt som dúfal, že vietor sa utíši. Ohromne som sa prerátal. Dokonca som mal pocit, že ako sa priblížujem ku krásavici na Dunaji, tak ešte zosilnel. Štval ma, hneval, ba až sral. Do toho furt tí debilní vodiči, čo nevedia odhadnúť 1,5 metra.
Konečne som v Lozorne, do Stupavy to je len 3-4 km. Cez Stupavu sa ide fajn, široká krajnica. Uvažoval som, ktorým smerom sa vybrať, či ku Moravskej hrádzi (naokolo), alebo priamo do Lamača (veľa áut). Rozhodol som sa pre tretiu alternatívu, odbočiť na Devínsku Novú Ves, okolo automobilky až do Dúbravky a cez Líščie údolie k Mostu Lafrankoni. Myslel som si, že tam bude menej áut. Zase som sa mýlil. Premávka jak v centre Londýna. A furt ten porantaný vietor.
Na hranici s Rakúskom som to nevydržal a dal som si pivo s kofolou. Konečne som bol na cyklochodníku bez motoristov, no ten vietor so mnou bojoval stále. Osviežil som sa a po krátkej prestávke vyrazil smerov do krásnej Petržalky.
Hranica Berg, to som už skoro doma.
Mohol to byť krásny výlet. Keby tak strašne nefúkalo. Keby boli na Slovensku normálne cesty. A keby na Slovensku jazdili vyzretí vodiči. Po 140km som doma úplne šťastní, že som ma na svoje narodeniny nik nezabil a zdá sa, že nemám ani úpal.
Trasa a GPX na stiahnutie
Tu si môžete stiahnúť GPX súbor, ale ako vravím, cez pracovný deň tadiaľ nechoďte.
6,979 total views, 3 views today
