Podujatie Alpské vrcholy je ďalšie z plejády organizovaných OZ Cyklotúry a teda Michalom Horváthom. Prihlásil som sa naň ešte v decembri a práve táto akcia predstavovala vrchol mojej cyklistickej sezóny v roku 2026.

V tomto článku popíšem jednotlivé dní zájazdu, ako som ho prežíval ja. Akcie sa zúčastnilo asi 42 ľudí rôzneho veku a kondície a preto je itinerár vyskladaný tak, aby si každý zvolil takú trasu, aká mu vyhovuje.

Prológ

Konečne nadišiel deň odchodu. Budík o 4:45, ranná hygiena v maximálnej tichosti, nech nezobudím domácnosť, dobaliť posledné veci s ešte väčšou ostražitosťou, raňajky a vyraziť. Aj tak som zobudil manželku, no aspoň sme sa rozlúčili, lebo opúšťam domácnosť na 6 dní.

Keď som sa dovalil na parkovisko pred Tescom o 5:35, autobus už čakal na dohodnutom mieste. Už sa aj nakladali bicykle. Táto operácia trvala takmer 45 minút. Zatiaľ, čo šofér ukladal bicykle na prepravu, v hlúčikoch osadenstva zájazdu sa debatilo a tom, kto si čo pobalil, aké bude počasie (toto slovo bolo posledný týždeň zakázané) a kto čo zabudol.  

Ešte skočiť kúpiť do Tesca občerstvenie na predlhú cestu a môžeme vyraziť. 

Cestovanie do Tirolska 

Ako už je zvykom, nálada v autobuse zvykne byť na prvých kilometroch veselá, všetci sa tešia na cyklistické zážitky. Po nejakých pohárikoch postupne ľudia odkvecli, až kým nebola prestávka. Takto sa to striedalo, až sme konečne dorazili do 450 km vzdialenej dediny St. Johan in Tirol, ktorá sa nachádza uprostred krásnych hôr. Sme v Alpách, slnko svieti, vidíme ten kopec s vysielačom, na ktorý sa dnes ideme vyštverať. Už sa treba len rýchlo ubytovať, prezliecť a môže sa vyraziť. 

Tu treba spomenúť prvú smutnú udalosť dnešného dňa. Nech sa na to nezabudne. Janku porazilo. Keď sa k nej dostal bicykel z prívesu, skoro onemela, a zároveň vybuchla od zlosti. Na jej Colnago sa totiž objavil škrabanec, respektíve riadne obitý rám jej noveho miláčika.  

Stavajú sa takéto veci, je to riadna smola. Úplne súcitim s Jankou.

Deň 1: Výstup na Kitzbuhel

V propozíciách nám predseda poslal aj video, v ktorom to nejaký chalan opisoval ako brutálne ťažké stúpanie, ťažšie ako Zoncolan a kadečo v Európe máme. Normálne mi to video nahnalo strach a nebol som sám. V hre bola aj alternatívna trasa v okolí dediny, ale keďže bolo ozaj nečakane dobré počasie, rozhodlol som sa zdolať toto monštrum.

V popise celkovej trasy od nášho hotela bola prvá časť pohodová do 2-3% stúpania pod kopec. Ale potom to začína – 8-9km s priemerom 13%, pričom dosť často boli úseky aj s vyššími percentami. Spolu okolo 16 km na vrch a následne sa vrátiť späť na hotel. 

Ale už pri prvých výškových metroch sa ukazovali krásne scenérie, tešil som sa, aké budú výhľady z vrchu. No na to som sa musel niekoľkokrát zaprieť. Psychicky mi opäť pomáhalo, keď som v garmine videl, ake stúpanie ma čaká a ako ubiehajú výškové metre. Pri 10% sklonoch sa vydychovalo. Keď došlo ku 14 a viac percentám, kľučkoval som na ceste ako sa len dalo – využíval som parádnu šírku cesty, nech si ten výšľap zmierniť aspoň o kúsok. Popri ceste sa objavili značky, koľko km ešte treba zdolať do vrchu stúpania ku lanovke a padlo mi vhod sledovať, ako to klesá. Do toho sa mi ale zatočila hlava, keď som videl ceduľu o najbližšom sklone cesty 22,3%. Áno, aj takéto lahôdky si kopec na cyklistov prichystal. Treba však povedať, že takýto brutálny sklon trvá len zopár metrov, takže sa to dalo zvládnuť.

Išiel som pomaly, meter za metrom, otáčka pedálom za otáčkou som sa nakoniec po 1 hodine a 17 minútach ku lanovke dotrepal. Tam už čakala partia, že cesta nekončí, vysielač je ešte o 2 km a 300 výškových metrov vyššie. Že či ideme až tam. “No keď som už tu,” lapal som po dychu, “, “tak určite poďme hore!”.

Prešli sme okolo rampy a hneď sa do cesty postavila stena – tento úsek (nie je to už oficálne stúpanie, preto ani na profile vyššie nnie je zobrazený) mal sám osebe sklon v priemere aspoň 16% a prisahám, že som miestami videl aj 28% na garmine! Čo je horšie, cesta sa poriadne zúžila, nebolo už možné robiť myšičky po jej šírke. A do toho ešte asi 50 metrový úsek šotoliny.

Lámal som sa v tom sedle, krčil, preklínal som, ale nepopustil som. Začal som cítiť bolesť v kolene, ale silou vôle som pokračoval ďalej. Asi 400 metrov pod vrcholom mi pri šliapnuť do pedálov nadvihlo predné koleso až som sa takmer vykotil a musel som vykopnúť tretry, aby som nespadol. No v takom sklone sa nasadnúť nedá, tak som ďalších asi 80 metrov potlačil bajk až ku poslednej serpentíne. Tam sa dalo nasadnúť a odvliekol som sa s veľkou radosťou na vrch stúpania ku reštaurácii. Partička už zakúpila pivo, tak som sa osviežil (pre zaujímavosť, obsluhovala tam Slovenska s Čechom). Bolo tu výrazne veternejšie a aj sa zamračilo, z jedného mraku už seriózne hrozil dážď, takže sme sa nezdržiavali, navliekli sme na seba bundy a vybrali sa na zjazd. 

Strmo dole do St. Johann in Tirol 

Sprvu som šiel opatrne, kým som si nezvykol na terén, brzdy, správanie bicykla. Hlavne tá užšia cesta bola nebezpečná. Pod lanovkou sa pri širšej ceste zjazdovalo už nádherne, i keď som nemal odvahu si to pustiť strmhlav ako za mládí. Už bolo aj počuť pískanie kotúčov, lebo ten sklon a moja hmotnosť dávali brzdám zabrať. Našťastie, hore už nešli žiadne autá, takže sa dala využiť celá šírka vozovky.  

Nižšie som zbadal hlúčik chalanov zo zájazdu, pristavil som sa pri nich, že reku asi chladia brzdy a zároveň sa kochajú výhľadom. Ale odpovedali, že už je neskoro na chladenie bŕzd. Jednému chalanovi sa prihodila smola – svoje V-brzdy tak tlačili do rafika karbonového kolesa, až to ráfik nevydržal a úplne vybuchol. Bicykel sa v momente stal nepojazdný a my sme aspoň ďakovali, že sa nestal žiadny úraz. Chalan mal pred sebou 8 km chôdze k hotelu, ale po niekoľkých metroch sa pri ňom zastavila dodávka miestneho obyvateľa a ponúkli mu zvoz dole na stanicu, čo s radosťou využil. V ďalších dňoch sa už spoliehal na lokálne požičovne bicyklov. 

Našej partii sa podarilo bezpečne dôjsť až do centra obce, kde sme pri pive a pizzi zhodnotili dnešný výkon.

Nádherné to bolo a som rád, že som sa tým textom z propozícií nedal odradiť a na Kitzbuhel som vyšiel. Inak, hotel, v ktorom sme bývali, mal parádne vybavenie pre cyklistov. Umyvárka a servisné stojany, myslia tu na všetko.

Deň 2: (ne)obed v Obergurgl

Raňajky v hoteli ma prekvapili. Prídem ku švédskym stolom a tam si už nejakí hostia robili na panvici praženicu alebo hemendex. Alebo si varili vajíčka. Proste sprav si raňajky sám. Ešte som sa s tým nestretol. Ale chlieb bol výborný.

Dnes boli plány úplne iné. Menili sa asi 15x. Počasie ale rozhodlo, že na najvyššiu asfaltku v Alpách nepôjdem (i keď z účastníkov výletu sa našli takí, ktorí tam napriek snehu a chladu vyšli), lebo som si vravel, že keď sa tam mám vyštverať, nech si užijem tie výhľady. A nad nami burácali mraky, krútili sa, tancovali, takže bolo 15 sekúnd slnečno a tri minúty pod mrakom, občas z nich aj spadli kvapky či vločky – pocitová teplota sa pohybovala od 3 do 15 stupňov – proste by som si ten výstup neužil a preto sme s partiou zvolili niečo pozvoľné v okoli hotela. Aspoň tak sme si to predstavovali.

Rozhodli sme sa, že pôjdeme na obed do Obergurgl, lebo Tibor tam bol kedysi lyžovať a podľa Google maps tam je super reštaurácia. Mapy.cz ukazovali, že je to okolo 15 km s prevýšením 500 metrov, tak prečo nie?

Obergurgl 

Z hotela sme sa za slnečného počasia spustili na križovatku a od nej už bolo stúpanie. Najprv (po včerajšku) ľahkých 7-8%, potom sa to zdvihlo a medzitým začalo poprchať. 

Poniektorí sa tam otočili, lebo nechceli moknúť. Asi siedmi sme pokračovali po ceste ďalej. Vozovka sa ešte zdvihla a boli tam prisahám úseky s viac ako 13%, lenže na garmina som nehľadel, lebo som si strážil jazdnú dráhu, aby som z nej nevbehol pod autá. Premávalo sa ich tam dosť, aj nákladné hovädá, ktoré boli lenivé obísť nás zoširoka, ale aj kadejaké športiaky hlučne predvádzajúce svoj výkon na ceste. 

Došli sme ku “galérii”, čo je taký polotunel, kde sa šlo stále väčším stúpaním, ale aspoň na nás nepršalo. Zato sa rachot motorov ozýval jak na bojisku. Cyklisti tam majú vyhradený pás, čo pôsobilo bezpečne. Celý úsek mal možno kilometer, po ňom stúpanie neprestávalo aspoň ďalší kilometer.  

Nedalo sa tu robiť žiadne fotky, bol som rád, že sa hýbem smerom dopredu a hore. 

Po miernom zjazde sa cesta zase zdvihla a došli sme ku Untergurgl, čo bolo znamenie, že sa blížime ku vytúženej reštaurácii, symbolu tepla a jedla. Dedinu sme prešli, nikde žiadny podnik, ani živý človek. Opäť sme začali stúpať. Konečne sme dorazili do cieľovej dediny Obergurgl, ale ako sa ukázalo, ani zďaleka nie do cieľa.

Už sme aj znervózneli, že kam to ideme, no navigácia bola neúprosná, stále sme mali ísť vyššie. Prešli sme centrum dediny, kde boli pekné domčeky, či stanica lanovky, ale ani jedna reštaurácia. Po kilometri sme sa konečne dostali nad dedinu, na jej konci bola naša reštaurácia a za ňou už nič, len lyžiarsky svah. 

A reštaurácia zamknutá jak väzenie, ani živej duše, mŕtvo jak v najzapadnutejšej dedine Ostbloku. Ani sme nestihli dať vedieť zaostávajúcim kolegom a došli za nami, fakt nasratí, že kam sa to trepali, keď sa tu nedá jesť ani zohriať.

Dotlačili sme do seba gély a tyčinky a pobrali sa naspäť s cieľom dať si obed v Soldene. Uvedomil som si, že sa nachádzame v nadmorskej výške 1960 mnm, čo je rovnako vysoko, ako včerajší kopec Kitzbuhel. 

Do Soldenu na obed a kávu 

Slnko sa ukazovalo čoraz častejšie a na dlhšiu dobu. Ale severný vietor dul naďalej. Predsa len cesta ubiehala rýchlejšie a najväčšie problémy boli pri zjazde kvôli bočnému vetru, ktorý sa silou mocou snažil niekoho z nás zhodiť z bicykla. Našťastie sa mu to nepodarilo. 

Pri križovatke na sedlo Timmesljoch sa traja členovia skupiny rozhodli, že keď sú už tu, vyjdú si na toto sedlo. Nám ostatným sa to zdalo ako šialený nápad a pokračovali sme dole do Soldenu. 

Cesta zbehla rýchlo a citeľne sa tu oteplilo. Po čase sme našli otvorený podnik, v ktorom už sedeli ľudia z nášho zájazdu. Nešpekulovali sme a naobedovali sa, i keď tam mali nekresťanské ceny (pizza za 17€, pivo za 6), ale zato nevrlého čašníka.  

Každopádne, prestávka, jedlo a teplo nám padli vhod, no na kávu sme rozhodli zájsť inam. Opäť sme vsadili na Google maps a našli kaviareň – jedinú otvorenú v celom Soldene, ak si odmyslím podávanie kávy na benzinke.

Ale toto bol dobrý výber. Mali tu skvelú kávu, dobre čapované pivo a výborné jablkové koláče – a to všetko v rozumných cenách (pivo za 4€, káva 2,40€). 

Ku skvelej pohode dopomohlo aj posedávanie na slnku, ktoré konečne poctivo hrialo. 

Na hotel strmo hore 

Cestou na hotel sme sa zastavili kúpiť občerstvenie v Spare a najkratšou cestou podľa Mapy.cz sme sa vybrali k hotelu. No ale najkratšia cesta aj znamenala, že bola najstrmšia. Neskutočné, aké strmé chodníky sú schopní v Rakúsku vyasfaltovať. Nepreženiem, že to bolo aj 20%. 

Ale došli sme. Najazdených 33 km, nastúpaných takmer 800 metrov a unavený ako po serióznej horskej etape. Zobrali sme to ako skvelú prípravu na zajtrajšiu kráľovskú etapu.

Deň 3: Tiefenbach, Innsbruck a Brenner 

Dnešok si rôzne partie zvolili svoje alternatívne trasy, viacerí šli zo Soldenu do talianskeho Colle Isarco cez dve sedlá s prevýšením dokopy 2900 metrov, iní sa hecli a chceli zdolať cestu ku ľadovcom a zopár bláznov skombinovali obe trasy, čím vyšliapali počas dňa cez 4500 metrov.

Ja s partičkou sme si teda skombinovali pôvodne včerajšiu etapu na ľadovec Tiefenbach a Reffenbach do Innsbrucku a s prejazdom cez Brennerský priesmyk do Colle Isarco. Preto sme museli vyraziť čím skôr, lebo nás čakalo takmer 180 km a pomerne veľa výškových metrov. 

Ľadovec Tiefenbach 

Raňajky boli biedne, hotel vôbec nebol kapacitne pripravený na nával hladných cyklistov. Stali sme v rade na raňajky a kým sme sa dostali na rad, tak na táckach doslova nič nebolo. Chlapík sa snažil krájať šunku, syry, robiť praženicu aj dokladať pečivo, ale nestíhal. O to viac gélov sme si naložili do vrecák. 

Pred pol deviatou sme vyrazili na kopec Tiefenbach a Reffenbach, čo sú ľadovce nad Soldenom a vedie k nim najvyššie položená asfaltová cesta v celom alpskom pohorí. To stúpanie je ozaj výživné, aj keď podľa papierových podkladov je to ľahšie ako Kitzbuhel z prvého dňa. 

Lenže tu sa začína ozaj zostra a dá sa povedať, že z 12 km je prvých 6 so 13% stúpaním nonstop. Niekde pred mýtnicou sa to občas narovná na oddychových 7-8%, ale dlho tá radosť netrvá. Keď však už vyjdete nad pásmo lesa, otvoria sa scenérie. A na tie sme mali dnes šťastie, lebo sme mali azúrovo modré nebo. 

Už z diaľky pri stúpaní je vidieť lyžiarske stredisko na ľadovci a veľmi pomaly sa k nemu približujete. Dookola sú štíty Álp, dnes pokryté snehom, pod vami hlboká dolina, hučiaci potok, mal som šťastie na pobehujúce veverice aj pasúce sa kravy. Tu aj ten dobytok vyzerá tak bohovsky.

Po dvoch hodinách som sa vyšplhal ku križovatke, kde sa rozdeľuje cesta smerom doprava na Reffenbach a vľavo na Tiefenbach. Podľa  itineráru som sa vybral na prvý menovaný ľadovec. Stúpanie do kvalitného kopca neprestávalo, pri nadmorskej výške 2700 metrov som si začal uvedomovať, že sa mi aj ťažšie dýcha. A keď nám Adrián rútiaci sa cestou dole oznámil, že “Tam nič nie je len parkovisko”, tak som sa rozhodol, že to nebudem síliť a na obrovskom parkovisku som sa otočil späť. Spravil som si tam ešte fotky, lebo okolo bolo kopec snehu, a všade bola krásna scenéria.

Vrátil som sa na križovatku a išiel na Tiefenbach, ktorý je známy aj tým, že k nemu vedie asi 2 km tunel. Aj padli výstrahy pred klaustrofobiou. Tunel je tmavý (aj keď bol osvetlený, moje doptrické samozafarbovacie okuliare sa z toho snehu a slnka dlho spamätávali), a hlavne studený. Celý čas sa v ňom stúpa aspoň do 12%, ale to len odhadujem, lebo garmin bol pre nedostatok GPS signálu “mŕtvy”. Za tunelom sa ukázala iná strana Álp aj s ľadovcom. Dole bola stanica vleku, ale keďže tam nik nebol, nezišli sme k nemu, len sme sa otočili a vybrali sa zajazdiť si dole do Soldenu ku autobusu. 

Zjazd nemal chybu. Trochu vadili autá, keďže takýto nápad, pozrieť si tie ľadovce v prvý deň otvorenia cesty v sezóne, malo asi 50 vodičov Porsche všetkých možných modelov.  

Zo Soldenu do Innsbrucku 

Táto časť dnešnej etapy bola najľahšia. Vždy dole, jedine sme dávali pozor na autá, ale rýchlo sme sa napojili na cyklochodník a užívali sme si okolitú krásnu prírodu, zaujímavé turizmom žijúce dediny. 

Dostali sme sa ku rieke Inn, odtiaľ sme sa opäť po cykloceste valili ako sa len dalo. Nedalo sa vždy, lebo aj tu sme občas boli prekvapení z ozaj strmých stúpaní, ale tie už boli krátke. Zo strmých svahoch sa rútili dolu vodopády, čo dotváralo krajine parádnu atmosféru.

Väčšiu časť trasy som poznal z predminulého pobytu v Landecku, časom sa tá trasa už zdala fádna. Našli sme skvelý podnik a najedli sme sa konečne za rozumné ceny. V Soldene sa zbláznili, čo sa cien v reštauráciách týka. 

Innsbrucké námestie žilo plážovým volejbalom. Zašli sme do nám už známej hamburgárne, kde sme si pochutili.

Slávka s Peťom sa rozhodli odviezť do Brenneru vlakom, s Tiborom a Ankou sme sa hecli, že to dáme až ku hotelu na bicykloch. 

Cez Brennerský priesmyk

Podľa mapy nás čakalo 50 km s prevýšením 980 metrov. Prvých 500 metrov sme si vypili do dna už hneď za Innsbruckom. Masaker ten kopec po tom všetkom, čo sme dnes už odjazdili. 

Tam sme tak trochu ľutovali, že sme ten vlak nevyužili aj my. 

Na týchto miestach trasy ma bolelo už aj 10% stúpanie. Dostali sme sa na cestu, ktorá sa vinie ponad Brennerskú dolinu. Výhľady boli kvalitné, len už som sa akosi nevládal tešiť. Samotné dediny v Rakúsku ma ale sklamali, pôsobili chudobne, turizmom to vôbec nežilo. 

Aj keď sme občas mohli zjazdovať, nedalo sa to spustiť sa, lebo po celý čas silno fúkalo, až hrozilo, že to so mnou tresne. 

Preklínal som každé stúpanie. Navigácia ukázala 2 km stúpanie s priemerom 5-6%, čo znie v pohode, ale v praxi to bolo 1 km do 16% kopca, 500metrov po takmer rovine a niečo aj dolu kopcom. Nechápem tým segmentom – úplne to skresľuje náročnosť stúpania, keď do neho zahrnú aj úseky s rovinou či klesaním. 

Ocitli sme sa v doline pri potoku, na krásnej asfaltke s vyznačením cyklotrasy smerom rovno za nosom. Ale navigácia nás poslala doľava a o 500 metrov sme už zase stúpali do šialeného kopca – neušliapali sme to, malo to 19% a ozaj sme nevládali. Tak sme sa tam poprechádzali s bicyklami.

To bolo riadna kríza. Až v poslednej dedine pred Brenerským sedlom sme našli podnik, kde sa dalo občerstviť. Potom sme mali na vrch kopca do sedla 200 výškových metrov. Vedel som, že od sedla sa pôjde len dole. 

A práve táto časť cyklotrasy, po talianskej strane od Brenneru do Callo Isarco bola nádherná. Kvalitný asfalt, skvelé scenérie, stále dole parádny zjazd. Prechádzali sme aj tunelmi, v ktorých sa rozsvietilo tesne predtým, ako sme do nich vošli, čo bolo efektívne a efektné zároveň.

Do cieľa k hotelu sme prešli 176 km a podľa Stravy mám nastúpaných cez 3400 metrov. Veľmi ťažká etapa. 

A zajtra nebude ľahšia. 

Deň 4: z Colle Isarco do Corvary 

Ako každý deň, aj dnešok začal dohadovaním, kto ide akú trasu a kto sa len vezie v buse. V noci riadne pršalo, ale predpoveď bola optimistická. Ja som sa rozhodol, že pôjdem z Colle Isarco do Corvary v Dolomitoch na bicykli, ale inou trasou, ako bolo uvedené v itinerári, lebo zo včerajšej etapy som bol dosť vyčerpaný a ozaj som sa necítil na zdolanie 2500 metrové prevýšenie. 

Po raňajkách som naklikal do Mapy.cz trasu do cieľového mesta a ukázalo mi to nejakých 87 km s prijateľným prevýšením. Pridal sa ku mne aj Marco a ten mi dal do pozornosti mestečko Brixen, takže sme si tú trasu ešte prispôsobili aj s takou menšou zachádzkou, čo vydalo na 104 km a necelých 1700 výškových metrov. Na túto dnešnú etapu sme sa vybrali traja (ja Marco a Igor). 

Cez Vipiteno do Brixen 

Pred štartom sme si ešte dali kávu na staničnom bufete v Colle Irsaco, reku aspoň trochu obschne cesta. A vyplatilo sa, lebo fakt že už pred 10:00 bolo možné bezpečne za sucha jazdiť. Po odbicyklovaní si piatich kilometrov Marco vyhlásil, že “Toto mestečko je pekné, spravme si zachádzku”. Vipiteno má jednu väčšiu ulicu ako pešiu zónu zakončenú vysokou vežou, čo vyzeralo ozaj pekne. A v uličkách to žilo – trhy, obchody, reštaurácie s terasami, perfektná atmosféra. 

Presunuli sme sa ďalej po cykloceste. Išlo sa vynikajúco. Separovaný cyklochodník cele dlhé kilometre v nádherne vymaľovanej prírode. 

Ako sme odbočili smerom do Brixenu, začala cesta klesať. A klesala veľmi pozvoľna a veľmi dlho, po 5 kilometroch prudšie, z čoho som nebol nadšený, lebo som vedel, že si to budem musieť vyšliapať späť. Na túto mordu som ale zabudol, keď sa predomnou zjavil obraz kláštora obkoloseného vinicami (pri dedine Neustif). Veľmi kúzelné to tam je. 

Do centra Brixenu som sa zviezol popri rieke a bol som hneď v strede tohto naozaj čarovného mestečka. Úzke ulice, veľké námestia, nádherne kaviarne aj príjemné pekárne. Ale objavom dňa bol Dóm Brixen, čo je tunajšia katedrála z roku 1745. Navonok pôsobí celkom obyčajne, ale jej interiér je prešpikovaný úžasnými freskami. Marco mi odporučil zájsť aj ďalej do nádvoria, kde som objavil krížovú chodbu s klenbami a aj tie boli ozdobené freskami, ktoré obdivuje celý svet. 

Vynadívali sme sa a občerstvili pri pekárni a pobrali sa naspäť tým stúpaním, ale v krásnom prostredí. 

Do Chienes 

Opäť sme sa ocitli na cyklochodníku ako z učebnice. Popri rieke Rienz sme ďalej klesali a obdivovali okolie. Minuli sme aj fotogenickú zrúcaninu hradu Mühlbacher. 

Po čase sme zacítili hlad a potrebu sa občerstviť a keďže sme mali super timing, rozhodli sme sa zapadnúť v dedine Chienes – Kiens, asi 50 metrov od cyklochodníku sme sa ocitli v jej centre s ďalšou skvelou pekárňou. 

Počas prestávky sme sa pozreli na mapy a zistili sme, že do cieľa v Corvare máme už len 36 km, i keď slušné prevýšenie. Užili sme si tak slnko a pravú cyklistickú pohodu pri zmrzline a pive. 

Tunelmi do Corvary 

Od prestávky pokračoval ešte chvíľu cyklochodník, ale potom sme sa už ocitli na vozovke. A ozaj sa cesta zdvihla, začali sme stúpať. 

Na naše prekvapenie sa nám do cesty postavil tunel. Marco nás upozornil, že v Taliansku by cyklisti nemali jazdiť v tuneli. Našťastie sa popri tuneli objavila nejaká bočná servisná cesta a tak sme ten tunel po nej obišli.

Keď sme o kilometer natrafili na ďalší tunel, suverénne sme si zvolili opäť servisnú cestu. No tá po 500 metroch skončila zavalená balvanmi, čo bolo nemožné akokoľvek prejsť. 

Neostávalo nám nič iné, len vojsť bočnou šachtou (otvorená dokorán, asi vedeli, že prídu cyklisti) priamo do tunelu a v ňom zdolať asi ďalších 500 metrov. Priznám sa, nebolo mi všetko jedno, aj som zrýchlil, nech to mám skoro za sebou. Hluk v tuneli je brutálny a nemáte šancu odhadnúť, odkiaľ sa rúti auto. A či je to kamión alebo moped. Dobre to dopadlo a pokračovali sme v ceste ďalej. 

Ďalší tunel a veľmi podobný scenár. Servisná cesta bola uzavretá pre práce s popadanými stromami, usúdili sme, ze bezpečnejšie bude prejsť v tuneli ako byť ohrozený drevom padajúcim zo 100 metrovej výšky. 

Tak sme sa dostali do civilizácie a odfúkli si, že túto časť trasy máme za sebou, že nás čaká len cyklochodník v lese, ako mapy.cz ukazovali. Ale nič také – len čo sme došli ku odbočke na akože cyklochodník vhodný pre cestné bicykle, čakalo nás výrazné varovanie, že cesta je pre práce zatvorená. Tak sme šli klasicky po vozovke. 

Na tomto úseku sa už objavovalo viac cyklistov na ceste, čo bolo dobrým znamením, že žiadne ďalšie prekvapenie na trase nás nečaká. 

Akurát nám došli sily a museli sme si dať pauzu. Do rany prišiel vhod supermarket pri lanovke Piculini. Dobre sme tu zregenerovali a nabrali sily na posledných 19 km výstupu.  

Keď sme vchádzali do Corvary, začalo poprchať, ale len tak jemne – na privítanie, aby sa neprášilo. Asi predzvesť niečoho, čo nás čaká zajtra na Sella Ronda. No nemaľujme čierne scenáre. 

Inak, kolená ma nebolia, až na počudovanie. Cyklistika lieči :). 

A musím ešte napísať, ako som sľúbil – Jaro fakt bicykluje a to, že sa len vyváža v autobuse, su fámy :). 

Deň 5: Sella Ronda

Vrchol Alpských vrcholov predstavuje Sella Ronda bike Day. Všetci cyklisti vedia, čo to znamená, pre začínajúcich len zhrniem, že sa počas dňa od 9:00 do 16:00 uzavrie cesta pre autá a sprístupní výlučne pre cyklistov. No a nie je to obyčajná cesta, ale cca 50 km okruh spájajúci štyri sedlá v Dolomitoch. Sú to ohromujúce pohľady na 3-tisícové štíty, z každého sedla to vyzerá inak a je to proste krásne. 

V mojom prípade sa jednalo už o štvrté absolvovanie tejto trasy. Napriek tomu som sa na toto podujatie tešil, lebo to má svoju super atmosféru. Žiadne preteky, len skvelá jazda v nádhernej prírode. 

Na rozdiel od ročníka spred dvoch rokov, na dnes predpovedali zamračenú oblohu aj s nejakou pravdepodobnosťou zrážok.  

Po mizernom spánku som mal ozaj ťažké ráno. Keby som bol doma, na akúkoľvek cyklistiku by som sa vykašľal. Fakt som bol na tom mentálone a fyzicky zle. Ale som v Dolomitoch, prinútil som sa vstať a ist na raňajky, i keď som musel pôsobiť na ostatných ako zombie. 

Všetci už odišli na trasu Sella Rondy, ja som sa ešte len rozhodoval, čo si sakra do tohto počasia obliecť. Neznášam túto logistiku.  

Z hotela som vychádzal posledný a sám. Táto social ride bola moja najsamotárskejšia. Šliapal som do prvého kopca z Corvary (passo Gardena) ako robot. Trochu ma prebrala helikoptéra, ktorá sa vzniesla asi 10 metrov nadomnou. Pristávala ku pacientovi, ktorého asi 100 metrov predomnou na ceste resistiuovali už záchranári zo sanitky. Očividne nejaky infarkt, ale o osude toho človeka sa už nedozvieme. 🙁 

Stúpanie z Corvary na Passo Gardenu je to najdlhšie z celej Rondy, keď som sa konečne vyštveral hore, za sucha, vydýchol som si a dodalo mi to síl. Zjazd bol parádny. Veľmi som nevnímal prírodu, lebo bolo poriadne zamračené, ale aspoň nepršalo.

Na Passo Sella som zvolil najľahší prevod, nemenil som ho ani pri menších sklonoch. Dav cyklistov na rôznych typoch bicykloch šliapali smerom ku najvyššie položenému miestu Rondy (2244 metrov). Tam už bolo ozaj chladno. Prekvapilo ma, koľko veľa ľudí šlo na túto jazdu v krátkych dresoch, bez návlekoch na tretry, bez tašiek či batožiny. Mne bolo dobre v troch vrstvách :). 

Zjazd ušiel rýchlo, ani som sa nenazdal a prišlo tretie stúpanie. V hlave mi znelo, že to je posledná ťažšia výzva – Passo Pordoi si ale pamätám, že je ozaj pekný výjazd s množstvom serpentín. Stále som šiel osamoteny v dave tisícov cyklistov.  

Šliapal som do sedla a začal som si uvedomovať, že akosi menej vládzem. Spánkový deficit sa prejavoval čoraz intenzívnejšie. Po 2 km som si na kraji vozovky počas šliapania uvedomil, že mám strašne ťažké viečka a zatvárajú sa mi oči – chcem spat! Premáhal som sa ešte 2 km, ale bolo to čoraz ťažšie. Na tomto stúpaní ma obiehali nejakí kolegovia zo zájazdu, ktorí si dávali prestávky s občerstvením v každej doline, ale nemal som šancu držať s nimi tempo. Asi kilometer pod vrcholom som musel zastaviť, dať si gél, oddýchnuť si, aby ma spánok prešiel. Naivne som si myslel, že keď vyjdem hore, hodím sa dakám do trávy a zdriemnem si. Nič z toho – tam v sedle bola zima jak hovado, po zopár fotkách som si natiahol zase rukavice, nahodil bundu proti vetru a spustil sa dolu kopcom. Zjazd z Pordoi je ten najkrajší, aký som v živote siel. Má príjemný sklon okolo 7-8%, zaujímavé serpentíny, primeranú dĺžku, širokú cestu – nádhera. 

Ocitol som sa v Arrabe a keďže som videl v spoločnom čete, že sa v Arrabe nachádza aj Marcel, pridal som sa k nemu a zašli sme na obed. Keď k nám doputovali ďalší cyklisti z partie, rovno sa pobrali kvôli chladu na posledný kopec a na hotel. Po dobrej pizzi a pive s kávou sme sa s Marcelom vybrali zdolať posledné stúpanie dňa a celých Alpských vrcholov aj my. 

Marcel mi po kilometri odišiel a ja som sa mojim tempom motal po kraji vozovky vyššie do sedla Passo Campalogno, najnižšie v itinerári Sella Ronda. 

Na tomto mieste už bolo cyklistov výrazne menej, i keď do skončenia uzávierky vozovky ostávalo ešte viac ako 2 hodiny. Na vrchole stúpania som si spravil pamiatku v podobe fotky a pobral sa už len zjazdom smerom hotel. Aby to nebolo také jednoduché, rozpršalo sa – a kvalitne. Napriek ozaj silnému dažďu bol zjazd bezpečný, lebo zjazdovať tak, že môžete vyberať optimálnu dráhu po celej šírke vozovky, je presne to, čo Sella Ronda Bike Day umožňuje a treba si to užiť. 

Premočený som po 52 km a nastúpaných 1650 metroch dorazil ku hotelu. Na počudovanie, Strava mi ukazuje samé PR rekordy pri prejazdoch všetkými sedlami. Nešiel som extrémne rýchlo, naopak, z môjho pohľadu sme šiel pomaly, ale zato systematicky, ba až roboticky, a hlavne, minimálne som sa zdržiaval fotením, čo asi dopomohlo ku takejto štatistike. 

Tento ročník Sella Ronda som teda veľmi emočne neprežíval. Bude to nie len tým, že som ho začínal s vybitou body baterry. Aj počasie bolo o ničom, nebolo vidieť tú krásu, o ktorej viem, že sa za mrakmi schováva.

Dám si na nejaký čas od Sella Rondy pokoj, ale tí, ktorí si ju neužili, nech tam určite zájdu, najbližšia príležitosť je 12. septembra.