Bicyklom do Semmeringu

 

Počasie sa zbláznilo!

V kalendári polka októbra a vonku vyše 20 stupňov, dokonca aj v nadmorskej výške nad 1000 mnm. Pracovný kalendár mi ukázal, že štvrtok nemám žiadny míting, tak som neváhal a využil náš skvelý benefit – happy day – deň voľna. Len tak, lebo môžem. 🙂

Túto trasu som už mal naplánovanú dávnejšie, ale keď som sa ju rozhodol ísť v lete, tak počasie ma zradilo. Vtedy som zvolil alternatívny výlet ku Dunaju, z Wilhemnsburku ku Wachau a späť. O to krajšie počasie som mal tentokrát.

Rozhodil som siete medzi cyklokamarátmi, že kto sa pridá. Túto výzvu akceptoval kolega Peťo.

Autom do Pernitzu

Moja túžba bola zajazdiť si v alpskom prostredí. Vôbec to tam nepoznám a pritom je to zopár km od Bratislavy. O Semmeringu som počul kopec pozitívnych rečí, takže toto mestečko som si zvolil za highlight dňa. A k nemu som sa chcel odnekadiaľ dostať, tak som si úplne náhodne zvolil dedinu Pernitz.

Cesta autom po diaľnici trvala asi hodinu štyridsať minút, trochu rušnejšia premávka pri Viedni, ale inak úplne bez problémov. Na miesto štartu sme dorazili s miernym meškaním podľa plánu, ale náladu nám to nepokazilo.

Keď sme vyšli z auta, mierne nás striaslo. Vonku bolo síce slnečno, ale 9 stupňov. V hlave strašná dilema, ako sa poobliekať, keď sme vedeli, že cez deň bude cez 20. Peťo si navliekol bundu, ja iba návleky.

Na úplnom kraji dediny Pernitz som na mape našiel parkovisko ležiace hneď na cykloceste. Žiadna tabuľa, komu patrí, tak sme tam zaparkovali auto.

Peťo ešte v aute prehodil negativistickú poznámku, že si večer kukol trasu a zistil, že prevýšenie je cez 2100 metrov. Mal voči tomu číslu rešpekt, lebo si uvedomil, že ešte nešiel tak dlhú trasu a s takým veľkým prevýšenim. Ale s odhodlaním šiel do tejto výzvy.

Pernitz – Kaiserbrunn

Ako som spomínal, nepoznám tieto cesty, našu trasu som naklikal v plánovači na Mapy.cz podľa toho, aby sme sa nejak dostali do Semmeringu a obchádzali väčšie cestné ťahy.

Ukázalo sa, že drvivá väčšina našej cesty viedla po značených cyklocestách. A tie nás doviedli aj ku naše prvej zastávke v dedine Kaiserbrunn.

Kým sme sem ale dostali, prechádzali sme krásnou cestou popri vidieckých usadlostiach. Čistá príroda, rozsiahle lúke striedali voňavé lesy, do toho roklina, kľukaté cesty lemujúce riečky a potoky. Od začiatku cesty sme stúpali, ale ten poriadny stúpak prišiel po 11 kilometroch za dedinou Wieser. Cesta nás priviezla na sedlo s pamätníkom na padlých v 2. svetovej vojne.

Nasledoval luxusný zjazd prekrásnou prírodou a v podstate úplne bez premávky. Keď sme sa preklopili cez vrchol, tak sa do nás oprel vietor, ale tým, že cesta bola ozaj kľukatá, tak veľmi neotravoval.

V istom momente som si všimol tabuľu, že vchádzame do Natur Parku, kde bol zákaz kladenia ohňov či stanovania. Pri ceste však na parkoviskách bolo vidieť viacero áut, asi turisti. Okolo nás sa začali týčiť kopce so strmými bralami. Ozaj úchvatná scenéria.

Došli sme do dedinky Kaiserbrunn, kde sme zrazu objavili otovrený podnik a po cca 35km sme si dali prvú prestávku. Ani sme nevedeli, ako sme sa vyskytli pri turistickej atrakcii – Wasser Museum.

Výstup na Semmering

Po klasickom občerstvení (pivo a káva) sme ešte chvíľu klesali. Cesta nás doviedla pred dedinu Reichenau an der Rax, odkiaľ začala tá pravá horská cyklistika. Lesy okolo nás už boli ihličnaté. sklon cesty sa výrazne zdvihol. Úplne bežné bolo aj 15% či vyššie prevýšenie.

Prechádzali sme popod úchvatný skalnatý previs. Na to, že sme mali namierené na vysokopoložený Semmering, nám bolo čudné, že následne klesáme. To znamenalo, že zase budeme stúpať.

Konečne sme sa dostali do známeho lyžiarskeho strediska. Prekvapilo nás, ako je tam pokojne. Málo ľudí na uliciach. Chceli sme sa najesť, vyhliadli sme si reštauráciu s výhľadom na centrum Semmerringu. Ani sme si nesadli a už nás čašník otočil so slovami, že nás nemôže obslužiť jedlom, lebo že majú autobus ľudí. Odporúčil nám o 500 metrov vzdialený hotel Belveder, kde sme sa usadili. Z ponuky sme si nevedeli vybrať nič rozumnejšie ako Wiennerschnitzel so miešaným šalátom.

Hore dole do Puchberg am Schneeberg

Zo Semmeringu sme sa chvíľu vracali po rovnakej ceste do Adlitzgraben a zabočili doprava smerom na Kreuzberg. Cesta nás doviedla ku riečke Schwarza, kde sme aspoň chvíľu zažili pocit, ako je to jazdiť po akej-takej rovine.

Od dedinky Schlögmühl sme sa oddelili od hlavnejšej cesty a vybrali sa opäť na nefalšovaný kopcovitý vidiek. Tieto stúpania tu majú bežne nad 10%. Tam na vrchole stúpania som využil prícestnú lavičku na oddych, respektíve zaujala nás lúka posiata sochami a inými umeleckými počinmi.

V týchto momentoch som zažíval krízu spôsobenú stravou v Semmeringu. Taký zdutý som na bicykli ešte nesedel. Veľmi ťažko som krútil nohami, Peťo ma však poctivo čakal.

Tieto dediny v tomto regióne žijú pravdepodobne agro podnikaním. Veľké usadlosti, kopec dobytka, občas hotely – a role. A všade smrdelo. Najviac v dedine PUCHberg am Schneeberg.

Stále ma zvíjalo na sedle, tak keď som našiel otovrený podnik, zlákal som Peťa, aby sme postáli, posedeli – že snáď to prejde.

Okruh uzavretý v Pernitzi

Na prestávke sme si kukli, že do cieľa to máme len 19km. To znelo veľmi nádejne. Ale nečakal som, že nastúpame ešte nejaké stovky metrov. Slnko bolo nad kopcami také zubaté, ale verili sme, že k autu dorazíme za vidna.

Stále bolo pomerne teplo a pri pomalom západe slnka sa začal objavovať dotieravý hmyz. Nepokazilo nám to však zážitok z perfektných cyklociest, krajiny, prírody. Ostré slnko vykresľovalo túto nádheru.

135km s 2400 výškovými metrami

Po ceste sme občas nesprávne odbočili, tak oproti pôvodnej trasy sme najazdili o niečo viac. Aj tie výškové metre pekne pribúdali, nakoniec sme to zaokruhlili na 2400 metroch.

 

Splnil som si tohtoročný cieľ a ani som nedúfal, že v polke októbra si užijem takéto parádne letné radovánky. Vďaka Peťovi, že ma sprevádzal.

1,665 total views, 6 views today

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *