V tomto článku zosumarizujem moje cyklopotulky Spišom cez víkend, keď som zašiel pozrieť pelotón Okolo Slovenska. V sobotu som si zvolil trasu cez kopce stredného Spiša v okolí Grajnára a Mlyniek a o tomto zážitku budú tieto riadky.

Celý deň som mal na cyklistiku, tak som sa nebál naplánovať si dlhší a kopcovitejší výlet. Vždy ma to lákalo zájsť na kľukaté cesty pri Slovenskom raji, aspoň to, čo sa na cestnom bicykli dá prejsť. Pozrite sa do mapy, priblížte si región Tak som si naplánoval cestu na Spišskú Novú Ves a Novoveskú Hutu cez sedlo Grajnár (1023 mnm) do Hnilca. Už toto je kvalitné 15km stúpanie, no išlo sa mi fajn, užíval som si prírodu a pomerne malú premávku.

Do Hnilca to bol nádherný zjazd, potom nasledovalo ďalšie 5km kľukaté stúpanie do sedla Súľová (910 mnm).

Hore som sa dal do reči s miestnym cyklistom na horskom, ktorý hľadal nejakú lesnú skratku do doliny a obaja sme dúfali v to, že nám nesprchne. Bolo strašne dusno a nad hlavami sa kopili mraky.

Mňa schladil nádherný viac ako 15km zjazd lesom až do Gemerskej Polomy a ako názov dediny napovedá, ocitol som sa na Gemery.

Akonáhle sa cesta narovnala a musel som viac šliapať, cítil som to dusno. Zásoba vody v bidónoch sa rýchlo míňala a nikde som nenatrafil na otvorený podnik. Celé kilometre tu kašlú na pocestných. Prechádzal som cez Gočovo, čo je zaujímavá dedinka, ale zistil som to až doma. V tejto dedine sa totiž nachádza rodný dom Jura Hronca, skvelého slovenského matematika a pedagóga. Žial, nenatrafil som na žiadnu tabuľu, ktorá by o tom prechádzajúcich upozorňovala. V ďalšej dedine Vlachovo sa nachádza pekne upravený kaštieľ, ale inak tam nič nie je – teda reštaurácia tam je, ale cez víkend otvára až o 16:00.

Ozaj som už bol upečený zo slnka a hľadal som hociakú možnosť schladiť sa a doplniť tekutiny. Spoľahol som sa na to, že v Dobšinej už niečo bude. Asi 2 km pred dedinou je benzínka a neodolal som jej tieňu a klimatizovaným priestorom. Lahodný plechovkový Šariš a ľadová káva, tiež z plechovky, ma zachránili.

V tieni benzínky už oddýchoval chalanisko, prihovoril sa mi: “Slovensky alebo nemecky?”. Samozrejme, slovenčina sa osvedčila ako svetová reč, tak sme sa dali do reči. Chalan pochádza z Nemecka, manželku ma z Vlachova, a keďže pracuje stále v domovine, pendluje medzi štátmi. Strašne bol rád, že sme sa dali do reči – chválil našu prírodu. Náznaky dialógu o politike som sekol v zárodku :).

Na benzínke nemala pumpárka tečúci vodu a snažila sa mi vnútiť z jej zásob vo fľaši. Nechcel som ju oberať s tým, že za chvíľu je Dobšina a tam si plnohodnotne oddýchnem. Mala taký zdesenejší výraz, ale rozlúčili sme sa. A pri prejazde Dobšinou som pochopil, čo jej výraz znamenal: “Chlapče, Dobšina je diera, kde nič nie je, o jedle a vode môžeš len snívať!”.

Trápenie Dobšinským kopcom

Posledné mililitre teplej vody v bidóne som si šetril, lebo bolo jasné, že nasledujúci Dobšinský kopec musim zvládnuť bez väčšieho osveženia. Povedal som si, že do Mlyniek to dám a tam už určite niečo na posedenie bude.

Dobšinský kopec je kvalitné 5-6 kilometrové stúpanie, ale aj cesta do Dobšinej už mala plusový sklon. Do nôh som dostával kŕče. Nemal som už čo jesť a vody veľmi málo. Musel som zo dvakrát aj zastať a ponaťahovať nohy. Natrafil som na studničku pri ceste a potešil sa, že si doplním vodu. Ale schladil ma len nápis, že voda nie je pitná.

Ale ten výhľad z hora je parádny, preto človek robí cyklistiku, aby sa mohol kochať prírodou, ktorú na Slovensku máme ozaj prekrásnu.

Na rozhľadni promujúcu aj automobilové preteky sa prírodou kochali aj dôchodcovia zo Senca. Moja trasa smerovala na Dedinky a Mlynky, takže bez väčšieho zdržiavana som sa pobral ďalej. Klesol som do Dediniek, ale nešiel som poza nádrž, kde viem, že sú reštaurácie, lebo som si povedal, že v Mlynkách budú tiež. Boli, ale zavreté.

Začalo pršať, no našťastie to nebola búrka. Či som mokrý z potu alebo z dažďa, je jedno, pokračoval som v ceste ďalej, tentokrát už zase do kopca na už známy Grajnár.

Cesta je to úzka, ale asfalt v pohode, miestami ho ešte opravujú. Áut tu jazdí málo a na tomto úseku na rozdiel od toho pred Dobšinou som nenatrafil na žiadneho blázna za volantom.

Na Grajnári som si musel odýchnuť a sadol som si ku miestnym chlapom, čo odpočívali v altánku. Vraveli, že mám smolu, lebo “každý víkend tu na parkovisku je pojazdné občerstvenie”, akurát dnes tam nebolo. Ale že len keď zídem do Hnilčíka kúsok dole, hneď prvý dom je reštaurácia Mrázik. Neváhal som, šliapol na to, vyžmýkal posledné kvapky vody z bidónu a tešil sa na čapované u Mrázika. Ale ani Mrázik sa nekonal, čerpali dovolenku :(.

Zaslúžené kombo som si doprial až v Spišskej Novej Vsi.

Po fajnej prestávke som sa rozhodol, že idem ešte do Levoče za kámoškou. Tá mala povinnosti na priehrade, takže som zašiel pozrieť, ako Levoča otvára letnú sezónu. Vstupné 5 EUR, na pódiu príšerná kapela s odtrhovačkami ako pred 25 rokmi, ale tak zopár desiatok ľudí sa bavilo. Čapovali pivo, takže dobre bolo.

Výborne som si tu oddýchol a išiel do Kurimian, kde som mal svoju základňu.

Bolo to náročných 139km s prevýšením 2213 metrov. Niečo také úžasné s výhľadmi tu na dolniakoch pri Bratislave nenajazdím.