Koniec mája pre nás, cyklistov, ktorí sa nevyhýbajú masovým akciám, predstavuje účasť na mestom organizovanej akcii Cesta priateľstva. Tento rok sa uskutočnil už 28. ročník. Po minuloročnom trapase s (ne)organizáciou dopravy som počúval ohlasy, že ďalších ročníkov sa ľudia už nezúčastnia. Ja som dal organizátorom šancu a spolu s manželkou sme sa na cestu do Lipótu cez Nickelsdorf prihlásili.

Neviem, ako to organizátori robia, ale už tradične im vyšlo počasie. Zraz bol opäť pred Euroveou. Na prvý pohľad sa mi zdalo, že prišlo menej ľudí, ako minulé ročníky. Zišli sme sa tam aj s maďarskými cyklistami v takej mierne komornej atmosfére, bez hudby, žiadne stánky, nič. Za štartovné 12 EUR na osobu sa ani tento rok nevošlo nič okrem vody a občerstvenia v Nickelsdorfe a Lipóte. Tesne po deviatej sa k nám prihovoril aj primátor Nesrovnal v civilnom oblečení – že dnes s nami nemohol bicyklovať.

Odštartované. Prúd cyklistov sa vydal popred Panorama city na most Apollo. Tá križovatka bola minulý rok nebezpečná, no tentokrát dopravu riadili policajti. A treba povedať, že muži v uniformách naozaj pomáhali a chránili. Stáli a riadili premávku na každej križovatke. Bezpečne sme sa dostali do Jaroviec a odtiaľ na hranice do Kittsee, kde si pelotón prevzali rakúski policajti.

Jazda na bicykli to bola príjemná, tempo skôr pomalé. Napriek tomu sa dĺžka pelotónu natiahla na niekoľko kilometrov. Prúd cyklistov oficiálne tvorilo 1150 ľudí, no môj odhad bol výrazne nižší. Občas vznikla tlačenica, ako v každej masovej aktivite trebalo dávať zvýšený pozor na okolo jazdiacich, no bezpečne sme sa dostali až do Nickelsdorfu, kde všetkých čakalo občerstvenie v podobe coly, fanty, sprite a červeného vína. Počas jazdenia som si všímal bicykle. Ľudia jazdili na rôznych strojoch – krossové, mestské, horské aj cestné. Zo značiek vyhrávali asi Kellys a Merida. Videl som aj značky reťazcov. Aj som sa jedného chalana pýtal, či je s cestným bicyklom Mudyfox spokojný, ale bol to Maďar a tí po anglicky nevedia. A ja som necekol ani slovo po nemecky :(. Veľa cyklistov už malo elektrické bicykle.

Každý si užíval aj jazdu do Lipótu, lebo slnko hrialo a vetrík nám fúkal do chrbta. Tento ročník bol môj prvý, kedy som nevidel žiadnu nehodu či kolíznu situáciu. Ani sme sa nenazdali a už sme boli v stromovej aleji pred kúpaliskom v Lipóte. Dúfal som v to, že tu cestu už opravili, ale nie – počet výtlkov na meter štvorcový tu dramaticky prevyšuje aj deravé vidiecke cesty v regiónoch Slovenska.

Po 70 kilometroch sme si našli tieň v areáli kúpaliska Lipót. Najprv sa na nás vrhli komáre a potom sme sa vrhli my na klobásu. Keď sme už zahnali ozaj veľký hlad, čas do losovania tomboly sme využili na tekuté občerstvenie – vybrali sme sa do bufetu kúpiť si pivo. Stavil som na Staropramen, no chuť piva si predstavujem inak. Vôbec mi nešmakovalo a nie som si istý, či za to môže cena pol litráku – 2,50 EUR je cena jak v Hainburgu. Miestni bufetári majú šokujúci kurz forintu voči euru.

Čas pred tombolou nám skracovala živá hudba z pódia. Zase nám české country hrala slovenská kapela na maďarskom území. Sústredene som hypnotizoval organizátorov, aby z koša vytiahli lístok 32 alebo 33, ale napriek rozdaniu 30 cien sa k tak nízkym číslam vôbec nedostali. Zase som teda nemusel riešiť, ako si so sebou do Bratislavy odveziem cenu. Prvých päť cien vyhrali ľudia z Maďarska, čo sa viacerým zdalo podozrivé. Ešte som nepochopil, že i keď ide o cykloakciu troch štátov, celé moderovanie prebiehalo v slovenčine a maďarčine. Ako keby sa to rakúskych cyklistov vôbec netýkalo.

Vybrali sme sa domov a spolu s nami ďalších 50 cyklistov. Pri východe vznikla zápcha. Cesta z kúpaliska je roky rozbitá a starostu Lipótu ešte asi nenapadlo minúť eurofondy na jej opravu. Po kilometri a pol katastrofálna cesta vystriedala zlú, ale dalo sa to. Čo sa nedalo, bol vietor. My skúsenejší cyklisti vieme, že protivietor je len stav mysle. No menej zdatní cyklisti prekonávali maďarský Everest. Na zdolanie 50 kilometrov protivetru totiž ozaj treba kondičku, silné nohy, vycvičený zadok a pekelnú vytrvalosť. Miestami nám to trápenie spríjemňovali pekné výhľady na pestrofarebné polia. Inokedy tu drinu ešte viac znechucovali pachy poľnohospodárskych zvierat a z nich pochádzajúceho hnojiva.

Po 125 km sme prišli domov. Unavení, ale hrdí. Ja na svoju manželku, ktorá Cestu priateľstva so mnou absolvovala druhýkrát a navyše tento rok túto trasu zvládla hneď na druhý deň po 5. etape cyklistického podujatia Tatry-Dunaj, ktorú organizuje OZ Nádej zastrešujúce pacientov so sklerózou multiplex (65 km etapa z Nového Mesta nad Váhom do Trnavy). Manželka bola hrdá na samu seba, lebo celú trasu odjazdila komplet sama, moju pomoc v protivetre hrdinsky odmietla. Zuzka, veľká vďaka za to, že si mi pri týchto cykloakciách robila spoločnosť, veľmi si to vážim.

Zvyčajne bývam po skončení Cesty priateľstva nadšený a teším sa na ďalší ročník. Tento rok ten pocit akosi neprichádza. Sám sa nechám prekvapiť, čo bude v máji 2018.