Príprava na zdolanie hory

Už minulý rok som si povedal, že na Kráľovú Hoľu sa vyberiem aj o rok – veril som, že s počasím budem mať šťastie a uvidím ten dokonalý výhľad na všetky župy pod horou. Už začiatkom júla som si rezervoval predĺžený víkend v strede septembra na cyklistický výlet tohto roka. Výstup na Hoľu zo Šumiaca je príliš jednoduchá záležitosť, tak som sa zahľadel na mapu a snažil sa naplánovať primeraný okruh, do ktorého výstup na Hoľu zaradím. Pozeral som do Google Maps, aj do Stravy a jediná schodná trasa, ktorú viem prejsť za jeden deň aj s presunom sa ukázala táto: Do Revúcej autom, odtiaľ už bicyklom na sever do Muránskej Zdychavy, pokračovať ďalej peknou dolinou až ku Chate Janka, potom lesnou cestičkou cez sedlo Severná lúka až na asfaltku smerujúcu na Červenú Skalu, Šumiac a Kráľovú Hoľu. Po návrate z hory trasa pokračuje do Muráňa a odtiaľ k autu do Revúcej. Malo to byť nejakých 72km, no celkom pekná dávka nastúpaných metrov. Plán už bol, termín tiež, dokonca aj spolucyklista. Už len ostávalo vzývanie všetkých bohov, aby počasie vyšlo :).

Najnavštevovanejšou webstránkou posledných siedmych dní bola jednoznačne SHMU.sk a ich Aladin. Predpoveď počasia sa menila každú pol hodinu, za čo mohla tlaková níž sprevádzaná búrlivým vetrom. V piatok bolo ešte krásne, tak sme sa boli zahriať 60km okruhom po strednom Spiši. Na deň nášho výstupu na Kráľovú Hoľu predpoveď ukazovala veľa mrakov, zrána aj dážď, no popoludní už pršať nemalo.

Vyrážame v daždi v ústrety nepoznanému terénu

V aute cestou do Revúcej som bol nervózny z počasia, lebo síce jemne, ale pršalo. Nenechali sme sa ale odradiť a po zaparkovaní v centre mestečka sme sa pobrali do doliny smerom do Muránskej Zdychavy. Revúca sa nachádza v nadmorskej výške 318 mnm a cca 7 km vzdialená Muránska Zdychava už v 520 mnm. Ako názov napovedá, v dedine zdochol pes. Jedna cesta, jeden potok, okolo neho jeden rad domov a všade vôkol les a hory. V dedine mŕtvo, len pri krčme sa okolo desiatej ráno už zbehli piati stáli zákazníci, aby minuli na alkohol a cigarety dennú dávku podpory.

Tiahle stúpanie pokračovalo ďalej, držali sme sa žltej cyklistickej značky smerom na Chatu Ondrejka a Chatu Janka. Ako sa cesta dvíhala, tak aj prestalo pršať. Už sa z nás nelialo kvôli dažďu, no boli sme mokrí z toho kopca. Malé vlhké kamienky sa ešte dali zdolať, ale keď pribúdali konáre a premočená zem, do ktorej sa krosové kolesá veľmi ľahko zabárali, to už bol adrenalín. Nádejali sme sa, že spomínané chaty budú útulne, nedajbože aj s poskytovaním občerstvenia, no mýlili sme sa. Chalúpky boli opustené, okolo nich ani náznak života, tak sme sa pobrali po žltej značke ďalej – a ešte vyššie.

Nesprávne odbočenie nás stojí veľa síl

Dorazili sme na sedlo Severné lúky. Lesníci tam zanechali spúšť. Inak čarovné miesto zhovädili kolesami strojov. Boli sme v nadmorskej výške 1178 mnm a tak trochu sa už pod nami, aj nad nami začalo vyjasnievať. Pomedzi ustupujúce mraky sa ukazovali sýtozelené doliny. Tu v sedle sme si museli tipnúť, ktorým smerom sa vydať – zo značiek a okolitých cestičiek to teda vôbec nebolo jasné. Vydali sme sa smerom na Priehybku. Najprv sa šlo po vrstevnici, pohodová cestička, no po 700 metroch začala výrazne stúpať. Ale čo bolo horšie, spevnená lesná cesta sa premenila časom na dve hlboké brázdy po kolesách traktora a inej lesníckej hávede. To už bolo vážne, už sa nedalo inak, ako bicykle tlačiť. Na kopci pri traktore sme si aj oddýchli a zjedli posledné keksy z domu. Nezdala sa nám tá cestička, tak sme sa zamysleli, zobrazili si offline mapy v zariadeniach (Orange tu pokrytie nemá) a po zrelej úvahe usúdili, že sme akosi mimo plánovanej cestičky. Nemali sme v sedle ísť na Priehybku, ale na Červenú Skalu po zelenej. Po niekoľkých metroch sme natrafili na strmú cestu smerom dole, ktorou sme sa doslova zošúchali až na oveľa príjemnejšiu lesnú cestu. Vybrali sme sa ňou, potom ostro doprava po kamienkami vystlanej cestičke, ktorou sme prešli malebnou dolinou až ku hlavnej ceste, odkiaľ to na Červenú Skalu bolo čo by kameňom dohodil.

Obed v Šumiaci a mentálna príprava na výstup

Zdolali sme horský masív oddeľujúci Revúcu od Červenej Skaly, v nohách a pedáloch sme mali už 1000 výškových metrov v neľahkom teréne. No výzva dňa sa týčila pred nami. Zahalená mrakmi, ale vedeli sme, že nás čaká. Najprv sme sa vyštverali do Šumiaca. Na tejto dedine cítiť, že turistický ruch sa okolo nej už obtrel, čo sa o Muránskej Zdychave, ale ani o Revúcej povedať z mojich skúsenosti nedá. Po výdatnom obede, počas ktorého sme si nechtiac vypočuli dialóg dvoch seniorov z Bratislavy o neduhoch dnešnej doby, nepodarenej hubačke a tragickej politickej realite Slovenska, sme sa vybrali na Hoľu.

Na Kráľovej Holi víchrica vrcholí

Vedel som, že to nebude jednoduché, ale toto bolelo viac, ako som si myslel. Určite za to mohli unavené nohy z piatkovej cyklistiky a aj predošlé zdolanie horstva z Revúcej. Veľmi pomaly sme sa posúvali bližšie a bližšie k vrcholu. Počasie sme mali výborné – príjemných 17 stupňov, slnko občas na nás svietilo. Nevedel som sa dočkať chaty na polceste, na Prednom sedle. Neplánovali sme dlhšiu pauzu, ale vedel som, že odtiaľ už bude lepší povrch cesty, že to nebude tak šmýkať po kamienkoch, že nebudem kľučkovať medzi jamami, kameňmi, skalami a kmeňmi stromov. Druhá polovica cesty na vrchol mi zbehla rýchlejšie, Možno to bolo tou “akožeasfaltkou”, možno krajšími výhľadmi na podhorie. Pásmo lesov sme minuli rýchlo, pásmo kosodrevín ešte rýchlejšie, Od 1700 mnm rástla len tráva a kde tu trčala na holej lúke skala. Zdvihol sa vietor a na pocit bolo asi o 5 stupňov chladnejšie. Šliapali sme do pedálov neúnavne ďalej. Nikoho sme nestretli, pri chate boli nejakí turisti, no cyklistov nikde. Až tu, takmer pod vrchom, sa oproti rútili traja bajkeri na terénnych bicykloch. V tej chvíli som im tie široké plášte závidel. Ako sme tak stúpali, uvedomil som si, že som vlastne stožiar ani nevidel. Dostali sme sa pod mraky, výrazne sa rozfúkalo a mne už bolo jasné, že rovnako ako pred rokom, bájny výhľad na Spiš či Liptov sa konať nebude. Posledný kilometer sme už bicyklovali obklopený hustou hmlou, vlastne mrakom. Cestou som si hovoril, že tam na vrchole si dám horalku, vychutnám si tu vynaloženú drinu. Keby som nevedel, kde je ten stĺp a turistické značenie, tak to ani nenájdeme. Prišli sme na vrchol a spravili si fotku. Vlastne tri fotky, ďalšie sa nedali. Chcel som spraviť rovnaký záber, ako pred rokom, no mobil skapal. Odmietol pracovať v chlade, ktorý spôsoboval vetrisko. Metalo to tam s nami, mrzli prsty na rukách. Bola taká kosa, že sa nám nedarilo stlačiť spúšť na selfie tyči. Moja predstava o pohodovom oddychu s výhľadom na krajinku sa rozplynula ako myšlienka o Slovensku bez korupcie.

Na vrchole Kráľovej Holi sme strávili asi tri minúty v neskutočnej zime a vo víchrici. Pobrali sme sa dole, veľmi opatrne, lebo pre hmlu nebolo vidieť na päť metrov. Keď sme asi o kilometer klesli, už bolo výrazne teplejšie a ukázala sa aj modrá obloha. Ponáhľali sme sa dole, ako nám to zamrznuté prsty na rukách a deravá cesta dovolili. Na tomto mieste som prvýkrát začul čudné zvuky prichádzajúce od bŕzd. Skontroloval som gumičky a zasipel som. Po gume ostali už len stopy. Ale nejak to brzdilo, nevidel som žiadny kontakt s plášťom, tak som sa spustil dolu kopcom ďalej. Prišli sme ku chatke na Prednom sedle, kde sme vpálili do interiéru ako nám to len zamrznuté telá dovolili. Teplý čaj, polievka a koláčik nám pomohli zohriať sa a nabrať energiu. Po polhodinke oddychu sme sa vybrali na opatrný zostup do Šumiaca. Po dvoch hodinách výstupu na Kráľovú Hoľu a asi hodinovom zostupe hrubého času sme sa dostali do civilizácie, kde už bolo teplo a takmer bezvetrie.

Zo Šumiaca do Revúcej je klesanie dych berúce

Zo Šumiaca je parádny zjazd do Červenej Skaly. Dá sa tam bezpečne rútiť šesťdesiatkou, keďže máte prehľad o dianí pred sebou a zákruty sú dobre klopené. Pred nami už bola len cesta do Muráňa a Revúcej. Predtým sme však museli vyšliapať kopec pred Muránskou Hutou. Ale to už bol kvalitný asfalt, oproti predchádzajúcim stúpaniam nešlo až o tak náročný výkon. Nasledoval zjazd a mierne stúpanie na Predná Horu. Ale odtiaľ už vkuse 20km viac či menej strmé klesanie po viac rozbitých ako kvalitných cestách druhej triedy. Trochu som tŕplo, či to zničené brzdové gumičky zvládnu, no našťastie všetko dobre dopadlo. Mimochodom, v tomto kúte Slovenska jazdí ozaj málo áut, takže cykloturistika je tu veľmi príjemná.

Muránska planina je úžasné turistické miesto a všetkým odporúčam prejsť si tamojšie turistické aj cyklistické chodníky, vrátane návštevy Muránskeho hradu. Škoda len, že miestne dediny, vrátane Muráňa, pôsobia tak odpudivo. Príliš veľký počet obyvateľov, ktorí sú už na prvý pohľad odkázaní na sociálku, sa správa tak, že turista sa nemá chuť zastaviť v miestnej krčme, alebo dať si horalku v miestnom parku.

2750 výškových metrov šťastne za nami

Keď sme vchádzali do Revúcej, už sa stmievalo. Po 82 kilometroch a 7,5 hodinách v sedle bicykla sme došli späť k autu. Vynikajúci cyklovýlet je za nami. Keby sme si odmysleli tých asi 1000 metrov ozaj nevhodného terénu, kde bolo treba tlačiť bicykel, a keby sme trafili cestu bez zbytočnej zachádzky, tak by to bolo ideálne. Za deň sme nastúpali 2750 metrov a je to vynikajúci pocit.

Ale nabudúce sa na tú matku hôr, na majestátnu a ospevovanú Kráľovú Hoľu, vyberiem, len ak si budem istý, že bude jasno, s výhľadom na krásny rodný Spiš. Držte palce, aby to bolo už o rok!

3D video zo služby Relive.cc: