Málokto si uvedomuje, ako blízko je metropola Viedeň od Bratislavy. S týmto veľkomestom je Prešporok prepojený železničnou aj vodnou dopravou, spája nás cesta i diaľnica, ale čo je pre mňa dôležité, z Bratislavy do Viedne vedie maximálne bezpečná separovaná cyklotrasa dlhá cca 70km, záleží od toho, z akého bodu Bratislavy vyrážate a kde si vo Viedni stanovíte cieľ.

Nebolo to prvykrát, čo som túto trasu absolvoval, už v roku 2016 som s Cyklotúry išiel do Viedne vyskúšať trasu, vtedy ešte na krosovom bicykli. Štyri roky predtým som zase absolvoval trasu z Viedne do Bratislavy v rámci Profesia na bicykli.

Minulý rok som sa opäť zúčastnil podujatia Bratislava – Viedeň, ktoré každý rok organizuje FB komunita Cyklotúry, tentokrát už na cestnom bicykli a aj naspäť som šiel bicyklom do Bratislavy. Keď sme v tom veternom počasí dorazili domov, dušoval som sa, že zase mám na 5 rokov pokoj s touto nekonečnou rovinou, lebo jazdiť 20km stále rovno a proti vetru, to chce ozaj silného ducha.

No zas sa mi zachcelo zajazdiť si trochu v skupine a medzi známymi, tak som sa zúčastnil aj tento rok. Celkom ma motivovalo to, že konečne Aladin hlásil málo veterné počasie, čo v tomto roku hádam ešte nenastalo, lebo vkuse fúka. Obloha bola riadne zatiahnutá, no veril som, že ako predpovedali na SHMÚ či v nórskom YR.no, zrážky medzi Bratislavou a Viedňou nebudú.

Cesta do Viedne

Chladné, ale inak ideálne počasie pritiahlo na podujatie asi 20 cyklistov. Štart bol klasicky pod mostom Lafranconi a prvá zastávka v Hainburgu. Tam sme sa počkali, aby sme tým, ktorí to nepoznajú, ukázali, ako sa vymotať za Hainburgom na most ponad Dunaj a potom na cyklocestu, ktorá už neomylne vedie do Viedne.

Už tradične je ďalšia zastávka po cca 46km v Orth an der Donau, kde si pri miestnom zámku dávam kávu a malé občerstvenie. Tentokrát sa nedalo posedieť na terase, ale využili sme možnosť zohriať sa v interiéri kaviarne.

Keď už ste v Orthe, máte za sebou kus roviny a pred sebou skoro rovnako veľký kus :). Treba sa tak proste nastaviť a neriešiť v hlave to, že krajina v okolí chodníka je mierne fádna. Áno, sú to chránené lužné lesy a podobne, no po 3km sa vám aj to zunuje. Ale v pelotóne tá cesta prejde rýchlo, takže do Viedne odporúčam ísť s partičkou. Alebo to poňať meditačne. 🙂

Pri OMV upravili cestu tak, aby jasne odčlenili cyklocestu od áut, potom sa rýchlo dostanete na hrádzu k Dunaju, pričom sa ocitnete pri miestnej nudistickej pláži. Tento rok je apríl strašne chladný, takže na nuda pláži bola nuda, inak sú to zaujímavé výhľady. Hrádzou sa dostanete ku mostu Steinspornbrucke, ktorý premosťuje Nový Dunaj a ocitnete sa na ostrove, ktorý obteká Dunaj. Celý ostrov je rekreačná zóna, má kopec zákutí a tak – my sme sa držali značenej cyklocesty smerom na Práter, pričom nám spoločnosť robili aj srnky.

Cez špirálovitý nadjazd sa dostaneme na ďalší most Praterbrucke a ako názov nápovedá, ten nás dostane až ku cieľu našej trasy – viedenský Práter. Cyklotúry majú už dlhé roky cieľ v reštaurácii v srdci Prátru, kde sa oficiálna časť podujatia končí slávnostným Wienerschnitzlom.

Motanica vo Viedni

Bolo chladno, i keď mraky odišli, predsa len posedávať pri 13C nie je žiadny veget. Maroš sa podujal, že by nás previedol uličkami Viedne. Tie sú pre mňa stále veľkým labyrintom, tak som bol rád, že máme takého dobrovoľníka, ktorý nám ukáže centrum metropoly.

Verím, že nabudúce už trafím aj sám a budem vedieť, ako sa dostať ku Stephanplatz či Muzeum Sisi. Viedeň je známa tým, že je popretkávaná cyklocestami, takže všade sa dá dostať bezpečne na bicykli. Určite stojí za to prebádať to tam podrobnejšie.

Po tejto rýchlej obhliadke nás Maroš vzal na jeho obľúbené miesto, kde podávajú najlepšie marhuľové knedle. Nachádza sa to na Josefstädter Strasse, slepo sme mu verili, no ked sme uvideli tie plnené gule, neodolali sme a pohostili sme sa.

Cesta do Bratislavy

V uličkách mesta sa sedelo veľmi príjemne, lebo nefúkal tam vietor a na pocit bolo príjemne teplo. Vybrali sme sa teda domov, tou istou cestou, ako sme do Viedne prišli. Ako to už býva, spiatočná cesta už nie je taká podnetná, menej sa fotí, viac sa roboticky šliape do pedálov. Niekde za Praterbrucke sme sa rozdelili a robil som spoločnosť Petrovi, ktorý sa ponáhľal na vlak z bratislavskej hlavnej stanice. Vietor sa v zmysle Murphyho zákona “ktorýmkoľvek smerom bicykluješ, vždy fúka oroti” otočil, takže zase nás spomaľoval a znechucoval jazdu. Raz som ťahal ja, potom dva razy Peter :). Udržiavali sme tempo okolo 30 km/hod a míňali všetky body trasy, len z opačného smeru.

Za Wolfstahlom sme sa s Petrom rozdelili a už som ho nedokázal dobehnúť. Vietor mi vzal silu a domov som sa doplantal. Možno kvôli covidu, neviem, ale zrazu som pocítil únavu, že som bol rád, keď som sa dostal do tepla domova. Peter vlak nestihol, chýbalo mu asi 7 minút, no podarilo sa mu nastúpiť na iný, ktorým sa k domovu priblížil a šťastne došiel domov.

Ak by mal niekto záujem o GPX, nech sa páči, môže si stiahnuť.

Či mám tej roviny dosť na ďalších 5 rokov? Už som sa naučil: nikdy nehovor nikdy.