Už pred viac ako dvoma mesiacmi som sa chystal na tradičný cyklovýlet Bratislava – Viedeň. Mal sa konať v apríli, ale pre chladné a daždivé počasie sa odložil na máj. Celé týždne sme v Bratislave mali silný južný vietor, tak som si povedal, že na tu akciu zavolám aj manželku, ktorá so mnou vo Viedni bicyklom ešte nebola. Ako sa blížil termín akcie, tak sa ukázalo, že deň pred ňou sa vietor otočí a bude fúkať ešte silnejší, ale zo západu. A do takýchto podmienok by manželku nevedel namotivovať ani Peter Kristofovič.

Partička do pelotónu

Z oficiálnej akcie som sa teda odhlásil a s manželkou sme sa dohodli na vlastnej cykloakcii, že sa odvezieme vlakom do Viedne a prídeme bicyklami domov do Bratislavy. Správa sa dostala ku bývalému kolegovi a tak nás napadlo, že šak prečo by sme nešli na takýto trip viacerí. Ani som sa nenazdal, zrazu sme boli šiesti. A tak náš pelotón tvorili okrem mňa a manželky ešte Peťo, Maťo, Plexo a jeho kámoš “Jazda”.

Vlakom do Viedne

V piatok z práce som šiel na Petržalskú železničnú stanicu kúpiť lístok na vlak. Milá pokladnička mi poradila, že sa oplatí obojsmerný lístok, lebo automaticky je v ňom zahrnutý aj bicykel. A je len o 1 EUR drahší, ako jednosmerný lístok plus lístok na bicykel. Oplatí sa to preto, lebo ten obojsmerný lístok platí mesiac a do tých 30 dní môžem využiť tú spiatočnú cestu. Takže tentokrát sme využili lístok smerom do Viedne a hocikedy do 30 dní sa zase môžem na lístok odviesť z Viedne do Petržalky.

Pokladnička nám ešte dala radu, aby sme prišli na stanicu v predstihu, lebo že v ranných časoch chodí do Viedne veľa ľudí, tak aby sme nemali problém nastúpiť aj s tými bicyklami. Do týchto vlakov totiž neexistujú miestenky na bicykel a kto príde a vojde, ten sa vezie. Lístok inak platí nie len na presný čas, ale aj na tie nasledujúce vlaky v daný deň, ak som správne pochopil.

Rada to bola výborná, lebo aj keď sme trčali pol hodinu vo vlaku, kým sa pohol, videli sme, že je zaplnený do posledného miesta.

Aby som nezabudol, cena takého obojsmerného lístku z Petržalky na hlavnú stanicu vo Viedni stojí 19 EUR. A poveziete sa veľmi slušným a tichým vlakom, v cieli sme boli presne do hodiny.

Motanica za pamiatkami Viedne

Vystúpili sme z vlaku a vybrali sa na námestie pred hlavnou stanicou, kde sme mali náš začiatok trasy. Pri opúšťaní staničnej budovy mi šiel oproti nejaký týpek, ktorý ma oslovil, že aby som počkal, že si nás chce odfotiť. Nechápal som, ale on to myslel vážne. Strašne sa mu páčilo, ako partička postavičiek tlačí svoje bicykle a vychádza zo stanice. Po fotení sa prihovoril, že pracuje pre nejaké regionálne združenie, ktoré podporuje cyklistiku, keď zistil, že sme zo Slovenska, povedal, že miluje Komárno a Bratislavu a pochválil sa náramkom “I love Slovensko” na ruke. :).

Zapol som navigáciu a pobrali sme sa pokukať hlavné pamiatky Viedne. Mojim cieľom bolo ukázať účastníkom pelotónu aj perfektnú sieť cyklochodníkov v tomto skvelom meste.

Prvým skvostom na trase bol Belveder, Viete ako to býva. Začiatky sú ťažké a aj mne trvalo, kým som sa zorientoval a hlavne zvykol na navigáciu a cesty, autá, chodcov.. proste veľkomesto. A aj preto sa stalo, že sme ten Belveder obišli :(. Odbočili sme o ulicu skôr a tak sme tento barokový skvost z 18. storočia nachádzajúci sa len kúsok od hlavnej stanice minuli.

Nevadí, nabudúce to snáď výjde.

Druhým cieľom návštevy Viedne bol zámok Schõnbrunn. Toto letné sídlo Haubsurgovcov zo 17. storočia je taký obsiahly, že len na jeho obhliadku by sme potrebovali celý deň. My sme sa chceli naň pozrieť len tak z diaľky. Dostať sa k nemu znamenalo prekľučkovať sa celým mestom, keďže zámok je uložený na úplnom juhozápadnom okraji mesta. S navigáciou sa nám to úspešne podarilo. Skutočne sme šli vkuse po značenom cyklochodníku, no často sa šlo popri autách, z čoho mali poniektorí členovia pelotónu miernu hrôzu.

Oblúkom sme sa vrátili späť do centra Viedne. Ďalším cieľom bol už bod 0 – teda Stephansplatz. Cestou k nemu sme míňali ďalšie brutálne pekné pamiatky Viedne. Pekné počasie vyhnalo do ulíc veľa turistov a tak boli cesty a pešia zóna poriadne prepchaté. Do toho sa očividne konali nejaké bezpečnostné opatrenia, lebo niektoré ulice boli uzavreté a hliadkovali policajti.

Čím bližšie k centru, tým užšie cesty, cyklochodník bol často len úzučký pás medzi koľajnicou a vysokým obrubníkom, takže hlavne ľudia so širokými riadidlami mali väčšie obavy, či bezpečne prejdú bez zavadenia o stĺp, kôš alebo o človeka.

Našťastie sa žiadna kolízia nekonala. Na Heldenplatzi sa nachádza okrem iného aj Weltmuseum, ktoré je súčasťou majestátnej krásnej budovy. Tu jazdia aj štýlové minibusy prevážajúce turistov z celého sveta. Chce to dávku sebaistoty, motať sa týmito uličkami na bicykli, ale nemal som ani raz pocit nebezpečia, veľkej nervozity či nebodaj agresivity.

Krokom sme sa presunuli ku Sisi Museum, takže sme prechádzali aj popod vysokou kupolou, až sme sa dostali na námestie s pozostatkami rímskych stavieb.

Cez pešiu zónu sme sa preštrikovali medzi turistami až ku Dómu sv. Štefana.

Ako mi manželka neskôr povedala, ona si veľa z uvedeného ani moc nevybavuje, lebo bola strašne vystresovaná tými ľuďmi a bicyklom. Pravda totiž je, že takéto objavovanie veľkomiest na dvoch kolesách vyžaduje obratnosť a výborne poznanie svojho bicykla. Za mňa ale musím povedať, že sa mi to fest páčilo :).

Do Prátru na obed

Celá vyššie spomenutá obhliadka mesta nám trvala asi hodinu, pričom sme prešli cca 15km. Padlo rozhodnutie, že kávu či pivo si dáme v pokojnejšom prostredí, tak sme sa vybrali smerom k Dunaju, respektíve do parku Práter. Obrovské zelené územie Viedne poskytuje veľa možnosti na občerstvenie, ale už tam mám vyhliadnutý podnik, kde zvyknem zavítať.

Cez Praterbrücke na Eurovelo 13

Po výdatnom obede sme pokračovali hlavnou ulicou Prátru ku Praterbrücke, cez ktorý vedie pekne značená kvalitná separovaná cyklocesta, ktorá vás postupne zavezie až na druhú stranu Dunaja.

Z mostov je pekný výhľad na vežiaky veľkomesta, ale tým sa už definitívne lúčime s Viedňou.

Cyklodiaľnica Eurovelo 13 do Bratislavy

Po vymotaní sa z Viedne smerom na Eurovelo 13 sa dostanete na kvalitný cyklochodník. Na predmestí Viedne sú ešte nejaké bufety a pre zvedavé pohľady aj krátka oficiálna nudistická pláž (FKK).

Za chvíľu sa cyklocesta odkloní od rieky a dostanete sa medzi obrovské nádrže OMV. Opäť vás prehľadné značenie dostane na chodník lemujúci Dunaj a ocitnete sa na cyklodiaľnici. Je to široká asfaltová rovná cesta, kde si dokážete užiť cyklistiku plnými dúškami, hlavne, keď vám dobre fúka vietor, ako v našom prípade.

 

Celých približne 70km úsek cyklochodníka medzi Viedňou a Bratislavou je len dvakrát prerušený šotolinou. Asi z dôvodu ochrany prírody tam nie je asfaltka, ale aj na cestných bicykloch sa to dá bezpečne prejsť.

Náš prvý úsek takého úseku končí pre prejazde nižšie položených lužných lesov a jazierok, za ktorými je v okolí na dlho posledná možnosť občerstvenia. Od toho bufetu to máme do Bratislavy ešte asi 45km.

Tento úsek cesty je dlhá takmer 20km priamka. Skvelo sa tam jazdí, keď fúka do chrbta, ale ak máte smolu a zastihne vás protivietor, je to cyklistické peklo na zemi.

Dostávame sa ku Hainburgu, kde to už všetci dobre poznáme.

Už len 25km a sme doma.

Bola to parádna jazda, počas ktorej sme veľa videli a zabavili sa jazdením na bicykli. Dokopy sme najazdili cca 87km a ani sme sa veľmi neutrápili. Cestu zvládli aj ľudia – nazvime ich sviatočnejší cyklisti. Vrelo odporúčam spoznať Viedeň na dvoch kolesách, tento klenot medzi mestami Európy máme ozaj za rohom.