Pred vyše rokom mi kamarát ukázal, že má pripravenú skvelú trasu v Rakúsku, žeby sme si ju mohli dať. Nachádza sa ale takmer 3 hodiny jazdy autom od Bratislavy, tak sme museli počkať na vhodnú konšteláciu dobrého počasia, vrátane dlhého letného dňa. Ten deň nadišiel tento piatok. Žiaľ, tento kamarát sa cyklovýjazdu nemohol zúčastniť, ale nahradil ho iný. Mateja tak vystriedal Maťo.

Autom do Mariazellu za 2 hodiny a 35 minút

Ono sa to nezdá, ale cesta autom do Mariazellu trvá viac ako dve a pol hodiny. To je ako z Bratislavy do Martina, alebo do Ružomberku. A veru, nikdy mi nenapadlo, odviesť sa na otočku na cyklovýlet tak ďaleko v rámci Slovenska. Nuž ale Alpy do vás vlejú iné odhodlanie a tak som to považoval za dobrý nápad. O pol siedmej ráno sme nakladali bicykle na nosiče a vyrazili do Rakúska. V Bratislave bolo príjemných 19 stupňov, po ceste nám ale teplomer ukazoval aj nižšie hodnoty. Prejazdom okolo Semmeringu sme uvideli na teplomeri 14 stupňov a začali sme aj ľutovať, že nemáme návleky.

Cesta to bola dlhá, hlavne posledných 60km po zídení z diaľnice do Mariazellu sa zdalo nekonečných. Plánované miesto parkovania pri želežničnej stanici v Sankt Sebastian bolo rozbité, lebo ho práve opravovali, ale zaparkovali sme len zopár metrov odtiaľ. Na teplomeri bolo okolo 9:30 necelých 18 stupňov, ale na oblohe ani mráčka, takže sme verili tomu, že bude teplo.

Z Mariazellu na Hockkar

Vyrazili sme do pekného dňa a pobrali sa smerom na sever, ku jazeru Erlaufsee. Už tu sa nám ukázali krásne scenérie horského masívu a okolitej prírody. K jazeru prichádzali prví turisti, nejakí otužilci už boli vo vode.

Naša trasa viedla po ceste, nebol tu separovaný cyklochodník. Ale ako to už v týchto končinách býva, vodiči jazdili s veľkým rešpektom voči cyklistom. Tu sa začala cesta dvíhať a pred nami bolo prvé stúpanie dňa. Z nadmorskej výšky cca 840 metrov nad morom sme sa dostávali na úroveň cca 1100 metrov nad morom počas piatich kilometrov. O chlade už nebolo ani pomyslenia, poriadne sme sa zahriali týmto výjazdom.

Nasledoval krásny 30kilometrový zjazd, najprv prudký, potom pozvoľný. Počas klesania sme obdivovali okolitú prírodu, cesta zaseknutá do kopca, okolo nej strmé bralá, čisté horský potok vľavo a krásne výhľady na členité kopce okolo – balzam na dušu takáto cyklistika.

Po 33 odjazdených kilometroch sme prišli do mestečka Lunz am See, v ktorom sme si dali pauzu na kávu, koláč a pivo. Užili sme si tú pohodu a pobrali sa ďalej ďalším klesaním. Neskôr sme sa dostali na úsek, ktorý viedol po separovanom cyklochodníku. Vzdialili sme sa od cesty a zážitok z cyklistiky bol ešte kvalitnejší. Tento región je ako vystrihnutý z rakúskeho seriálu Ordinácia pod horami.

Od dedinky Göstling an der Ybbs sa vozovka zdvihla a začali sme pozvoľna stúpať. Najprv len tak jemne, ale po odbočke doľava na Hochkar to už bolo citeľné. Začal sa najväčší kopec dňa. Z nadmorskej výšky 550 metrov nad morom sme sa museli dostať na úroveň 1400 metrov. Prvý kilometer toho stúpania je v pohode, lenže potom, asi 7,5 kilometra vkuse šliapete do minimálne 10% stúpania bez akejkoľvek možnosti si oddýchnuť na menšom sklone cesty. Ale tie výhľady stoja za to.

Po úmorných 8 kilometroch a nastúpaných cez 850 metrov sme sa dostali do lyžiarskeho strediska Hochkar. Nikdu som tu nebol, nevedel som, čo čakať. No nie sú odtiaľ výhľady do doliny, ale ocitnete sa v obkľúčení asi 1800 metrov vysokých štítov, kam smerujú lanovky a vleky.

Nejaký čas som čakal, kým dorazí Maťo, ale zvládol to aj on. Dali sme si v podniku radler a kávu, ja aj “würst mit pomes”, čiže obyčajné párky s hranolkami. Okolo nás bolo počuť veľa češtiny a slovenčiny, očividne to tu majú našinci radi. A vyskytovalo sa tu aj dosť veľa cyklistov na horských bicykloch, tak predpokladám, že sa tu nachádzajú aj trialy.

Užili sme si takmer hodinu oddychu a pobrali sa ďalej.

Objavenie Wildalpen

Kým na Hochkar sme sa trepali vyše hodiny, dolu sme zišli za zopár minút. Dalo sa ísť miestami aj cez 70 km/hod, no dôležitejšie ako tieto rýchlostné rekordy bolo zdravie a bezpečie. Každopádne ten zjazd po kvalitnom asfalte je odmenou za ťažký výšľap.

Po odbočke späť na hlavnú trasu sme ešte asi 6km klesali, kým sme neodbočili doľava smerom na Mariazell a Wildalpen.

Nikdy som o tomto mieste nepočul, ale ide o raj pre klajakárov, člnkárov a musím povedať, že aj pre cyklistov. Neuveriteľne čarovná príroda okolo cesty s menšou premávkou. A verím, že my sme ešte mali na ceste celkom rušno, lebo bol krásny piatkový deň, keď vyliezli vodáci celého sveta. No keby sme tadiaľ prechadzali počas pracovného týždňa, predpokladám, že je tam oveľa pokojnejšia premávka. Cesta sa vinie okolo rieky Salza, ktorá dotvára tomuto miesto neskutočné krásne scenérie.

Miestami sa dostanete do takého zúženia, že cestári museli spraviť tunel, popri ktorom dorobili cestičku pre cyklistov. Takýchto 70 až 150 metrových tunelov je tam celý rad.

Obdivujem celý čas, kde všade majú ľudia svoje osídlenia. Domy pod strmými skalami sú strašne fotogenické.

Celý čas ideme proti prúdu rieky, ale cesta má len nepatrný sklon. Až sa dostaneme k úseku, kde je postavená vodná priehrada. Pri nej je na vozovke tunel, pre cyklistov cestička vedľa. A je do strmšieho kopca. Tu som počul silné prasknutie. Nevedel som ešte, čo to bolo, moje kosti aj bajk sa tvárili, že je všetko v poriadku.

Časom som spod seba počul čudesné zvuky, hlavne pri ľahších prevodoch. Po jednom z kopcov som čakal na Maťa, tak som sa bližšie pozrel na koleso a zistil som príčinu tých čudných zvukov. Praskla mi špica na zadnom kolese, ktorá sa motala medzi ostatnými. Špicu som zasekol medzi ostatné, nech netancuje a dalo sa pokračovať ďalej. Ďalších 30 kilometrov som trochu tŕpol, či dôjdem do cieľa v pohode. Na trable s kolesom som ale zabúdal, keď som videl tú krásnu prírodu.

Navigácia ukazovala, že máme pred sebou ešte dve 6-7% stúpania. Prvé z nich prišlo na 108. kilometri jazdy a ponúklo nám ďalšie parádne výhľady na nie vysoké, ale rozľahlé alpské končiare.

Maťo už výrazne spomalil, posledných 20 kilometrov sme šli už v pomalšom tempe. A to sme ešte trochu poblúdili pred dedinou Gußwerk.

Okruh uzavretý v Mariazelli

Pred Mariazellom je druhé zo spomínaných stúpaní, krásna šikana vás dostane do mestečka.

Ale už sme boli len na skok od auta, počasie bolo celý čas na jednotku, takže bola pohoda. A nevadilo ani to, že Maťo posledné metre tohto stúpania odkráčal. On vedel, že kopce nemá natrénované, bol zmierený s tým, že to môže zabolieť. Ale myslím, že prírodu si užíval plnohodnotne.

Podvečerný Mariazell už neokupovali turisti. Posedeli sme na námesti, posilnili sme sa pred dlhou cestou autom do Bratislavy.

Takú cyklistiku treba zažiť

Splnil som si svoj dávnejší sen, zajazdiť si v Alpách. Viem, neboli to dvojtisícovky, ale toto sa dá ešte zvládnuť za jeden deň aj s presunom z a do Bratislavy. Vrelo odporúčam každému, kto rád jazdí v lone prírody.

Prešli sme 132 kilometrov a nastúpali 2060 metrov. Jedným slovom – famózne.

PS1: Maťo vďaka za spoločnosť.

PS2: Až doma som zistil, že som si neuložil, respektíve omylom zmazal, celú prejdenú trasu v Edge. Na porazenie. Asi si túto cyklotúru ešte zopakujem.