Kdesi som sa na internete dočítal, že na Južnej Morave je úžasná sieť cyklochodníkov a o tom, že je nimi posiate Rakúsko snáď ani netreba hovoriť. Rozhodol som sa pre pokorenie ospevovanej cyklotrasy Brno-Viedeň. Na tomto mieste sa podelím o zážitky. Nebudú chýbať ani rady pre tých, ktorí sa pre túto cyklotúru rozhodnú. Lanáril som na tento počin viacerých kolegov a kamarátov, no napokon sme boli len dvaja.

Všade sa táto cyklotúra uvádza ako Brno-Viedeň (nie Viedeň-Brno) a neskôr som pochopil, prečo. Jedným z dôvodov je aj fakt, že Brno je položené vyššie a preto z Brna do Viedne viac klesáte. To znamenalo, že sa potrebujeme z Bratislavy dostať do Brna. A nie len my, ale aj bicykle. Keďže som nechcel byť celý víkend bez rodiny, celú trasu sme sa odhodlali absolvovať za jeden deň. To znamenalo, že čo najskôr ráno musíme byť v Brne. Prezieravo som už v piatok išiel na stanicu kúpiť lístky na vlak, lebo len jeden! ranný spoj umožňuje prepravu bicykla. Po totálnom chaose na hlavnej železničnej stanici v Bratislave mi upotený chlapík za sklom oznámil, že tieto lístky už sú vypredané.

Totižto, aby bolo jasné, lístok na vlak sa cez internet kúpiť dá, ale ak už chcete zakúpiť povinnú miestenku pre bicykel, to internetová stránka neumožňuje a sama oznamuje, že je to možné zakúpiť len osobne pri pokladni. Nechcem vedieť, koľko ten úžasný systém na predaj lístkov stál, ale nechápem, prečo sa miestenka na bajk cez neho nedá kúpiť.

Cestou domov sme sa s Jojom dohodli, že teda skúsime tú trasu absolvovať opačne, z Viedne do Brna. Na zákazníckej linke ŽSR mi nevedeli povedať, či vlak o 18:21 má ešte voľné miesta na prevoz bicyklov, takže som musel volať priamo na České dráhy. Ale inak sme všetci v EÚ, v Schengene – len na prepojenie systémov na predaj lístkov ešte asi nevypísali správne mienenú výzvu… Neviem, akým zázrakom mi napadlo, že kúpu lístkov na vlak môžem zrealizovať aj na Petržalskej stanici, ktorá má medzinárodnú pokladňu. Bez stresov, bez tlačenice, pohodlne. VŽDY budem kupovať lístky, kamkoľvek pôjdem, na tejto stanici.

Plán bol jasný: o 6:15 sa stretávame s Jojom na stanici, o 6:30 odchádza vlak do Viedne. Okolo 17:30 sme v Brne a od 18:21 sa pohodlne vezieme vlakom do Bratislavy. Ako prípravu na cestu nám pomohol web Brnoviden.cz, ktorý oznamoval, že celá trasa má prijateľných cca 150km. Ešte raz – 150km!

Jojo ráno meškal. Vytrvalým stláčaním tlačidla na otváranie dverí vozňa som zdržiaval vlak, kým som ho konečne nezbadal. Do Viedne sme sa pohli o 6:33, prešťastní, že sme nastúpili a nikto na nás neziapal.

Úprimne – s Viedňou mám ako cyklista zlé skúsenosti. Ani raz sa mi nepodarilo zo stanice trafiť na cyklochodník k Dunaju bez motania sa medzi uličkami. Tentokrát sme sa pochlapili a Eurovelo9 sme našli veľmi rýchlo. Prešli sme celým centrom Viedne a keďže bola sobota ráno, bola to pohodová jazda pomedzi najväčšie architektonické atrakcie veľkomesta. Ale potom sa to stalo – na jednej križovatke sme nenašli značenie a vybrali sme sa zlým smerom. A blúdili sme a blúdili… Asi po hodine sme konečne natrafili na vytúžené značenie Eurovelo9 a aj po debate s miestnym cyklistom sme už boli na tej správnej ceste von z Viedne.

Boli sme si vedomí veľkej straty času. Toto manko sme dobiehali celú cyklotrasu. A bola to veľká škoda. Časový stres nám nedovolil vychutnávať si okolie cyklotrasy, úžasné odpočívadlá, príjemné posedenia v pekných rakúskych dedinkách. Asi 50 km za Viedňou sa cesta viac vlnila, ale nešlo o veľké prevýšenia. O čo menej sme si všímali okolie, o to väčší pozor sme dávali na značenie, lebo niekedy bolo ozaj zašité za stromom.

80. kilometer… brutál kríza a pred nami najväčšie prevýšenie. Medzi 80. a 110. kilometrom nemám ani jednu fotku, nevládal som myslieť na fotenie i keď určite bolo čo fotiť. Silno sme potrebovali občerstvenie, ale čas bol neúprosný. Kašlať na to, našli sme prvý podnik a dali si radlera.

Po rýchlej pauze sme pokračovali ďalej po Eurovelo9 až sme natrafili na križovatku, kde jedna cesta smerovala ďalej na Břeclav a druhá na Brno a smerovka ukazovala na Laa a.d. Thaya. Na tejto križovatke sme mali možnosť ísť smerom na Břeclav (cca 50km) a bezpečne stihnúť vlak, na ktorý sme mali lístok. Ale tvrdohlavo sme sa držali plánu a pokračovali po ceste č.5 na Laa a.d. Thaya (20km). Toto hraničné mestečko bol náš najbližší cieľ, kde sme plánovali obed. Pôvodne sme tam chceli byť o 13:00, no dorazili sme s polhodinovým meškaním. V reštaurácii som prvykrát v Rakúsku stretol čašníčku, ktorá vedela po anglicky.

Po 45 minútovej prestávke sme sa vybrali smerom k českým hraniciam. Cesta už bola samá rovina a väčšinou veľmi kvalitný cyklochodník. Ale predlhýýýý. Na jednom z mála úsekov, kedy cesta nebola pokrytá asfaltom, ale z utlačených kamienkov, sa stala nehoda. Sekunda nepozornosti a venovania sa spadnutej webkamere znamenala pre Joja premet cez riadidlá. Čo tam po škrabancoch na ruke a nohe. Najviac rozosmutnela dierka v cyklotričku a hlavne – prasknuté sklo hodiniek TomTom.

Pri prejazde okolo Věstonickej nádrže som po rokoch videl dovolenkujúcich turistov v maringotkách. Poznám to z dávnych čias, keď ešte rodiny chodili do Šafárikova. Asi to poznáte: dve maringotky vedľa seba spojene prístreškom a pod ním veľký drevený stôl s lavicami. Tu som sa na desať minút vrátil v čase. 55-ročné ženy sa opaľovali na medzi tak, že desať centimetrov od ich hláv sa premávali cyklisti. Ale víkendujúci si užívali a to je podstatné :). Inak je to pekné miesto a keby sme mali čas, určite by sme sa tam zdržali dlhšie ako len na jeden radler. Mimochodom, v krčme pri cyklochodníku mal výčapník veľký nápis “Vodu cyklistom nedávame” – aký to kontrast oproti Rakúsku, kde nám sami od seba dali do fliaš aj niekoľko kociek ľadu.

Cestou popri preplnenom a ryčiacom Aqualande Moravia sme sa dostali do dediny Iváň. V jej centre vyhrávala kolotočová hudba. Na jej konci nám cestu zahatali mládežníci v krojoch. Naznačili nám, aby sme zastavili a už aj nalievali… Fajne vínko, napokon, boli sme vo vinárskej oblasti. Prihodili sme zopár drobných do taniera a pokračovali ďalej.

Asi 40km od Brna bolo jasné, že náš vlak nestíhame. Jojo to síce tušil už na tej vyššie spomínanej križovatke, ale zaryto mlčal. Celý týždeň som z TV počúval, ako vlaky z ČR pravidelne meškajú aj niekoľko desiatok minút. Tak sme sa na to spoliehali aj my. Neúnavne sme šliapali do pedálov, vôbec sme už nevnímali najazdené kilometre. Tie sme v podstate prestali vnímať niekde na hraniciach, keď sme mali v nohách cca 110km.

Od Hevlína po Brno má cyklocesta reliéf nevyvinutej pubertiačky. Otvorená rovina bez stromov. A tie severozápadné vetry! Vtedy sme pochopili, prečo sa vo všetkých cyklosprievodcov a na internete komunikuje len smer Brno-Viedeň.

Čím viac sme sa ponáhľali, tým viac sme robili unáhlené rozhodnutia. Blúdenie pri dedine Přísnotice nás stálo ďalších asi 10km. Rozhodnutím nasledovať cestu 5a namiesto pokračovania po ceste 5 sme si odšliapali ďalšie kilometre navyše. Ale to už bolo jedno, vlak sme nemohli stihnúť, aj keby meškal. A on, potvora jedna, práve dnes nemeškal.

Okolo 19:30 sme dorazili do hlavnej železničnej stanice v Brne. Celkovo sme najazdili 190km! Pani za prepážkou len sucho poznamenala, že najbližší vlak, ktorý berie bicykle, ide ráno o 6:21. Skúšali sme aj Student Agency, no tí by nás odviezli až o cca 1:20 a aj to len s hermeticky zabalenými bicyklami.

Nerozumiem, prečo počas letnej turistickej sezóny nemajú rýchliky (IC, EC) pridané vozne na prepravu bicyklov. Slovenská strela (odchod o 20:21) ich teda nemala, ale ani my sme nemali – čo stratiť. Po príchode vlaku som márne hľadal sprievodcov, aby som sa ich slušne opýtal, či sa nad nami nezľutujú. Museli sme sa v sekunde rozhodnúť, či neohlásene naskočiť do vlaku, ktorý neprepravuje bicykle, alebo ostať v Brne nocovať. Naskočili sme! Veď vlak kvôli nám nezastavia a najbližšia zastávka Břeclav je predsa len bližšie k domovu. Prekvapenej sprievodkyni sme vysvetlili našu situáciu a po niekoľkých dohováraniach, že “si treba lepšie plánovať veci” nám cvakla lístky. Poznamenala, že ešte nás môžu vyhodiť jej slovenskí kolegovia, ktorí nastúpia v Břeclavi. Našťastie to boli rozumní mladí ľudia, totálne s nami súcitili a nechali nás doraziť šťastne domov, takže naša túra sa tak predĺžila len o dve hodiny.

Na záver moje postrehy, ktoré môžu pomôcť iným, keď sa pre túto trasu rozhodnú:

1. Určite sa rozhodnite pre smer Brno-Viedeň a nie naopak.
2. Ak nie ste z Brna, lístok na vlak pre prenos bicykla si kupujte čo najskôr.
3. Ak nie ste vo Viedni doma, nechajte si rezervu aspoň na 10km (čo je pri jazde v meste asi 40 minút).
4. Tá trasa, aj bez blúdenia, je dosť dlhá na to, aby ste mali čas si ozaj užívať všetky krásy, ktoré ponúka. Asi je rozumné si to rozdeliť na dva dni.
5. Najväčším sklamaním pre mňa bola nemožnosť si zakúpiť lístok na vlak pre bicykel cez internet, naopak, najpríjemnejším zážitkom bolo porozumenie sprievodcov v Slovenskej strele. Keď ste vy milí, tí druhí vám to oplatia.
6. Pri plánovaní dlhšej trasy vždy napočítajte aspoň 10% km navyše.

Jojo, dík za spoluúčasť a včasné varovania, keď som zišiel z cesty :). Tie hodinky ma fakt mrzia.

Pozrite si ešte video, ktoré priblíži niektoré momenty.