Nemohol som na chalupe pri Levoči tráviť viac dní, no i to málo stačilo na uskutočnenie cyklovýletu, na ktorý som si robil chúťky už asi rok.

Poznáte Východ Slovenska? Ak ste neboli v Levoči a okolitých vrchoch, tak nepoznáte. Potvrdilo sa mi, že Slovensko je krásne, Spišský región zvlášť. Pred niekoľkými dňami som sa viezol po chorvátskych cestách a bol som unesený krásou tamojších kopcov a hlavne výhľadov na Jadran. No to, čo som videl dnes, musí očariť každého cyklistu minimálne tak ako maľba od van Gogha nadchne zberateľa umeleckých diel. Nemáme síce more, no máme prírodu hrajúcu rôznymi farbami, čarovné údolia, majestátne hrady – a niekedy aj vynikajúce počasie, ako v tento deň. Ale pekne poporiadku.

Keď som na Spiši, tak málo spím. Môže za to väčšinou prejedanie sa, popíjanie a ponocovanie. Nebolo tomu inak ani predošlé dni. Budík o pol siedmej ani nemusel zvoniť, už som bol hore a pripravoval som si tradičnú kávu pred výletom. Spoločnosť mi robil brat s manželkou, ktorí v poslednej dobe športujú viac indoor než outdoor, no presvedčil som ich, že plánovaných 85km pokojným tempom s potrebnými prestávkami zvládnu. Odhodlali sa a verím, že neľutujú.

Trasu som si zvolil sám, cez Strava route builder som vyklikal body na ceste a vznikla tak mapka, ktorej sme sa držali. Prevýšenie takmer 1500 metrov, dĺžka 85 km. Hoci som v Levoči študoval, v týchto miestach a dedinkách som sa nepohyboval, lebo boli “od ruky”.

Vybrali sme sa do Levoče a odtiaľ smerom na Spišský Hrhov. Diaľnica odklonila väčšinu premávky, takže po E18 sa už dá vcelku bezpečne bicyklovať. Asi kilometer za Levočou je nenápadná odbočka na dedinku Uloža. Tá obec je položená na náhornej plošine vo výške 960 metrov nad morom. Je odtiaľ krásny výhľad na široké okolie stredovekého kráľovského mesta. Výstup je to náročný, 4-5 kilometrov kľukatej cesty a na viacerých úsekoch nefalšované 12% stúpanie dá zabrať.

Za Uložou nasledoval zjazd dlhý dobrých 25 km. Hneď na jeho začiatku sme takmer vrazili do “vlka”. Starý vlčiak vyzeral hrozivo, prefrčali sme okolo neho a tŕpli, či sa za nami rozbehne a do akej časti tela sa zahryzne. Vlčiak bol našťastie taký starý, že sa mu ani utekať nechcelo. Cestu dole sme si užívali pohľadom na okolitú zelenú prírodu a rozkvitnuté lúky. Občas cez cestu prebehla líška, nad hlavami krúžili dravé vtáky. Prehnali sme sa Repašmi (Vyšné, Nižné) a tam sme museli spozornieť, lebo sme striehli na odbočku smerom na Tichý Potok. Je to nenápadná cestička, zdalo by sa, že nikam nevedie, no opak je pravdou. Vinie sa popri potoku v chránenom pásme Vojenských lesov, v ktorom sťahujú spílené stromy kvôli náročnému terénu klasickým spôsobom – koňmi.

Stálym klesaním po ceste so zákazom vstupu pre motorové vozidlá (až na lesníkov) sme sa dostali až na upravenú čistinku, na ktorej sa týčila kaplnka. Na prvý pohľad patrila Rusínom. Nad altánkom visela vlajka “700 rokov obce Blažov“. Dedinu v roku 1952 násilne vysťahovali kvôli vojenskému pásmu a teraz sa na tomto mieste stretávajú jej rodáci a ich potomkovia. Po krátkom občerstvení sme sa pobrali ďalej.

Dedina Tichý Potok patrí už okresu Sabinov. To sme už prekročili pomyselné hranice Spišskej a Šarišskej župy. Obec je “na konci sveta”, v slepej uličke, no život tam prekypuje. Pekné domy, obrobené polia, strašne veľa krížov popri ceste a na poliach – len vytúženej krčmy sme sa nedopátrali.

Cez obce Brezovica a Brezovička sme prefrčali pátrajúc po otvorenej krčme. Tých zavretých bolo veľa, no turista si okolo desiatej nemal kde hlavu a unavené kosti zložiť. Škoda. Kým Uloža bol náš najvyšší bod cyklovýletu, Brezovica bol ten najvzdialenejší. Odvtedy sme sa opäť približovali k Levoči. No nebolo to med lízať. Čakala na nás ešte jedna hora so serpentínami. Za Nižným Slavkovom sme išli rovno smerom na Spišské Podhradie. Sedem kilometrové stúpanie s prevýšením 300 metrov nám spríjemňovalo ideálne počasie a vynikajúca asfaltka. Hnala nás vidina lahodného moku a pocit, že toto je už posledný kopec dnešného dňa.

Ako to už býva, pri stúpaní sa človek-cyklista teší, že logicky nasleduje zjazd. Ale to by nemohla byť cesta ako tankodrom. Zúfalstvo nás oblievalo, keď sme sa celých 5 km dole strmým kopcom museli vláčiť 15-tkou, inak hrozila demolácia bicykla a straty na životoch. Brat má bicykel bez odpruženej prednej vidly a jeho ruky to teda poriadne cítili. Táto akože cesta nás doviedla až do Bijacoviec. To je už poriadna dedina, to sa pozná podľa toho, že má otvorenú krčmu. A v nej milú paničku čašníčku. A pivo Šariš 🙂

Z Bijacoviec vedie cesta pod majestátny Spišský Hrad. Fotogenická bomba Spiša. A s okolitými zlatistými poľami to bola pastva pre oči. Opäť sme nabehli na E18, široká krajnica, vďaka diaľnici pomerne málo áut. Bezpečne sme sa dopravili zvlnenou cestou až ku “naj dedinke Slovenska” – Spišský Hrhov. Za dedinou sa popod vysokánsky diaľničný most vinie cesta do kopca. Čím bližšie sme boli k domovu, tým ťažšie sa bicyklovalo. Predsa len, tie kopce zanechali svoju stopu, vyčerpali nás a energia chýbala. A to sme mali pred sebou ešte výstup do Levoče. Päť kilometrový úsek bolel, ale úspešne sme ho zvládli.

Kopcovitou Levočou sme sa prehnali. Škoda, že tie mestské múry sú také zničené. Keď človek vidí, ako to opravili v Dubrovníku, tak mu je ľúto, že niečo podobné nevieme spraviť aj na Slovensku.

Bol to krásny slnečný deň, ideálne počasie, výborná partia a famózna trasa. Brácho a švagrinka, veľká vďaka, že ste mi robili spoločnosť.

Relive video