Sellaronda Bike Day 2019 – aj v daždi sme si užili vrchol sezóny

 

Ja neviem, ako sa to stalo, ale na tento ročník Sellaronda Bike Day sme sa vybrali s manželkou. Tá doslova neznáša kopce a zimu, ale ukecal som ju s kolegyňou, že s elektrobicyklom a v niekoľkovrstvovom oblečení to zvládne. Ako vravím, nejakým zázrakom v slabej chvíľke súhlasila, tak som nezaľáhal a riešil ubytovanie. Nešpekuloval som s ním, išiel som na istotu na rovnaké AirBnb miesto ako pred rokom pri mestečku Ortisei.

Sellarondu som absolvoval prvykrát minulý rok a bol to famózny zážitok. Tomu niekoľkonásobne dopomohol fakt, že sme mali krásne počasie ako z reklamy na cyklistiku. Tak nejak som si to predstavoval aj tento rok a aj preto som manželku ukecal, že sa ku mne pridá. Dobré meno podujatiu som spravil aj vo firme a preto sa kolegyňa toho chytila a pre svojho muža pripravila darček – pobyt v Dolomitoch a cyklistika na Sellaronde. Tak sme sa tento rok vychystali zdolať štyri krásne kopce v zložení: kolegyňa Oľga s mužom Peťom a synom Jakubom, ja a moja manželka Zuzka.

Ortisei

Cestu do Ortisei som už mal v maličku, necelých 670km sme zvládli aj s prestávkami za 7,5 hodín. Po príchode sme sa zvítali s príjemnými majiteľmi ubytovania, zložili si bicykle, ubytovali a pobrali do čarovných ulíc Ortisei. Nebudem sa tu o tom rozpisovať, proste to treba vidieť, aby bolo každému jasné, ako by mohli vyzerať tatranské osady a služby a ako by sa mali správať podnikatelia, ktorým ozaj záleži na hosťoch. Jedna historka za všetky: Po večeri sa nás čašník lámavou slovenčinou (mal kolegu zo Slovenska a čo-to sa priučil) pýtal, či si dáme dezert. Odmietli sme. No kým sme dopili drinky, na stole za zjavil naaranžovaný ananás s pudingovo-čokoládovou polevou. Ako pozornosť podniku.

Pozornosť podniku

Ísť-neísť, hej-ňe, hej-ňe

Je ráno a začínam si uvedomovať, čo všetko som pokašľal pred dňom výletu. Existujú nepísané pravidlá, ako sa pripraviť na celodenný cyklovýlet a niekoľko z nich som porušil:

  • dajte si ľahkú večeru – ja som si dal pizzu, ktorá bola chutná, ale ťažko mi z nej bolo celú noc
  • večer pred jazdou nepite alkohol – dal som si zopár pív, úplne v pohode na všedný víkend, ale nie pred cyklistikou
  • pripravte si oblečenie do počasia, aké sa v lokalite očakáva – v tomto bode som nebol na tom tak zle, ale predsa len, návleky na topánky by sa hodili
  • dobre sa vyspite – vzhľadom na množstvo jedla a pív, čo som popil, to bol pomerne biedny spánok

Výhľad z našej obývačky. Vidíme, ako sa v doline preháňajú mraky.

Najväčšia depka však doľahla na nás pri pohľade von oknom (viď video vyššie) – vo výške naších očí plávali oblaky, okolité kopce nebolo vôbec vidieť, celá dolina sa ponárala do mrakov. Chodníky a cesty sa leskli od vody a vo vzduchu bolo vlhko, čo znamenalo len toľko, že dážď svoju prácu ešte nedokonal. Do doliny sa valili mraky plné vody. Po pol hodine sme spozorovali, že sa tie mračná vracajú od Sella masívu späť. Už aj silno pršalo. Zasadli sme okolo stola a rozhodovali sa, čo robiť. Bolo osem hodín a vonku pršalo, nič nenasvedčovalo tomu, že sa má počasie umúdriť.

“Počkajme ešte pol hodinu, uvidíme, ako sa to vyvrbí”, navrhol niekto.

“No predpoveď počasia vraví, že má pršať do deviatej”, odvetila Zuzka.

“Hm, to píše Accuweather, ale Yr.no tvrdí, že má pršať do večera”, odvetil som.

Hľadali sme rôzne zdroje predpovede počasia, takmer výnimočne sa zhodli, len škoda, že zhoda bola v upršanom dni v okoli celej Sellaronda. Došli sme tak ďaleko, že sme uvažovali nad alternatívnym programom s tým, že tento rok “sellieme” na Sella. Pozrel som do mapy a navrhol, že 2,5 hodiny od nás je juh Lago di Garda, kde hlásia pekné počasie, tak či nejdeme tam a aspoň pol dňa si zabajkujeme v príjemnejšom počasí. Ale Petrovi sa ten nápad nepáčil. Našťastie :). Vystihli sme totiž chvíľu, kedy prestalo pršať a rýchlo sme sa vychystali na bicykle. Definitívne sme sa rozhodli, že sa tej Rondy nevzdáme a zdoláme aspoň jeden kopec.

Oľga, Zuzka, Jakub a Peťo

Výprava na Sellarondu začína

Zuzka s Oľgou mali eletrobicykle a tak nám robili aj nosičov. Peter s Jakubom mali horské bicykle a ja som šiel na cesťáku. Síce som tú trasu už absolvoval, prekvapilo ma, že to stúpanie je kruté hneď od začiatku. Baby šetrili baterky, preto sa dosť natrápili a ešte sme neboli ani v St. Christina. Začalo opäť pršať, i keď nie silno. Postupovali sme ďalej, až sme sa konečne dostali do Val Gardeny, kde už po oficiálnom štarte podujatia nebolo ani stopy. Do kopca sa ale stále trúsilo dosť cyklistov. Išli sme pomalým tempom, na konci dediny sme minuli policajné zátarasy, od toho bodu bola cesta pre autá uzavretá. Peter sa na mňa škaredo pozrel. Bol očividne unavený, premočený do nitky. Nechápal, prečo sme sa na toto miesto nepresunuli autami, šak by sme si ušetrili 12 km brutálneho stúpania. Myslím, že môj argument: “…šak tu nie je kde zaparkovať..”, nezabral.

Cyklocesta do St. Cristina

Santa Cristina

Passo Sella

Na ceste bez áut je cyklistika ďaleko jednoduhšia. Nesledovali sme už mraky a pre ne sme nemohli sledovať tie úchvatné trojtisícové kopce. Len sme šliapali ďalej a sem-tam sa čakali, nech sme aspoň trochu ako skupina. Povedali sme si, že ideme na prvý kopec, keď sme už tu a tam sa uvidí. Asi kilometer pod Passo Sella je hotelík, v ktorom sme sa zložili, lebo chlad bol neznesiteľný. So Zuzkou sme mali náskok jedného čaju, keď prišla trojica do podniku, preklínali dážď jak Fico posledné prieskumy volebných preferencií. Jakub bol do poslednej nitky mokrý, tak som mu dal svoj náhradný dres. Ale aj tak sa rozhodol, že končí, nebude riskovať zdravie a vracia sa späť. Teda až po tom, ako aspoň z desiatich percent uschne. Veľmi podobne bol na tom aj Peter, ale ten si pribalil viac suchých vecí, tak sa mal do čoho prezliecť. My ostatní sme mali všetky podstatné časti tela v suchu. Prečkali sme ďalší lejak a uistili sa, že keď sme už tu, výjdeme na Passo Sella a tam si dáme obed. Ale Jakub, pre neho Sellaronda Bike Day skončila.

Cestou na Passo Sella

Cestou na Passo Sella

Zo štítov sa valia vodopády

3100 metrov vysoký masív Dolomitov

Cestou na Passo Sella

Napriek príšernému počasiu bolo na ceste cyklistov veľa. No nemyslím si, že až tak veľa, ako odhadli organizátori (12000)

Hotel asi kilometer pod Passo Sella, tu to ukončil Jakub.

V pomerne slabom daždi sme vyšli sme Passo Sella (2244 mnm), kde sme si spravili nejaké fotky. Ale veľmi rýchlo, lebo z druhého údolia sa valili mraky jak v Mordore a vonku bolo 8 stupňov. Bicykle s batožinou som naskladal pod strechu a utekal som za ostatnými do tepla. Podnik praskal vo švíkoch, ale nevadila nám tlačenica ľudí ani ich výrazný zápach, ku ktorému sme prispeli svojou troškou. Boli sme v teple a mali sme šťastie, že sme si do desiatich minút našli stôl. Najedli sme sa presoleného gulášu a minestrone polievky, chlapi to zapili pivom, dámy čajom. Stále prší a my stále nevieme, čo robiť. Po pol hodine sa nám cez okno vyskytol pohľad na horu, mraky ustúpili. Vyšiel som von a dokonca bolo vidieť ďalej ako na 100 metrov. Dávalo nám to nádej, že z najhoršieho sme vonku. Hravo som presvedčil ostatných, že Passo Pordoi dáme :).

Na Passo Sella, keď do doliny bolo ešte trochu vidieť. Asi o päť minút ju zahalili mraky.

Tlačenica na Passo Sella, v silnom daždi

Zuzka na Passo Sella

Dážď, zima a blažený úsmev na Passo Sella

Utrápení premýšľame, čo ďalej – pokračovať, alebo sa vrátiť?

Passo Pordoi

Opatrný zjazd po mokrej ceste trval pol hodinku. Došli sme do údolia Sella Pordoi a akékoľvek náznaky na cestu do Canazei som odbil, že ten kopec pred nami, nie je taký náročný (oproti tomu, čo máme za sebou) a že to bude paráda, dať si tam, na druhom vrchole Sellarondy, ďalší drink.

Zjazd do Sella Pordoi už umožňoval aké-také výhľady

Na križovatke medzi cestami na Passo Sella a Passo Pordoi

Zuzka zmenila taktiku, už nešetrila baterku na svojom e-bajku a vybrala sa svojim tempom hore. Ja som si šiel svoje, Oľga s e-bajkom sa prispôsobila Petrovi. V úvode stúpania ani nepršalo, bolo príjemne, šliapanie do pedálov nás zohrialo. Posledná pasáž pred Passo Pordoi (2239 mnm) má krásne serpentíny. Cesta sa vinie ako ryšavé vlasy tanečnice z Lord of the Dance. Neskutočne scénické pohľady a vidina teplého čaju hnali dopredu hlavne Zuzku. Došiel som za ňou s niekoľko minútovým oneskorením a išli sme hľadať možnosti nabíjania baterky.

Serpentíny pod vrcholom Passo Pordoi sú úžasné, človek ani nevníma sklon cesty, len sa kochá prírodou

Na vrchole Passo Pordoi

Vo výške 2239 mnm boli flaky snehu, tak som si takúto fotku neodpustil

Keď došla Oľga s Petrom, už som mal dopitú kávu a so Zuzkou sme si stihli aj zapózovať so snehom v pozadí. Oľga a Peťo boli unavení, ale v očiach mali radosť, boli na seba hrdí , že v týchto neľudských podmienkach vyšli aj na druhý kopec Sellarondy. Lenže Oľge sa začala ozývať pooperačná rana, čo bola pre ňu stopka. Spolu s Petrom začali riešiť logistiku, ako sa dostať späť domov. Problém bol totiž v tom, že nik široko-ďaleko nevedel zodpovedať otázku, ako je to s tým servisným autobusom, čo má zbierať ľudí pred otvorením cesty pre autá.

Na Passo Pordoi čakáme na Oľgu a Peťa

V podniku sa bavili dve Češky – čakali na svojich mužov obklopené novinami, aby sa aspoň trochu dostali z podchladenia, ktoré si spôsobili touto brutálnou cyklistikou. Ďalší cyklisti si od personálu vypýtali noviny, aby si obložili svoje telá pod dresmi, nech im pri zjazde nie je zima. A v tejto atmosfére mi Zuzka povedala, že ona pôjde celú trasu so mnou. Videla mi totiž na očiach odhodlanie cyklistu, pre ktorého neexistuje zlé počasie, len zle oblečený cyklista. A my sme boli oblečení dobre :).

Zjazd z Passo Pordoi

Passo Campologno

Keď bola baterka Zuzkinho bicykla dobitá na 80%, nechali sme Peťa s Oľgou riešiť logistiku návratu na ubytovanie a my sme sa vybrali zjazdom do Arabba. Zjazd bol dlhý, no vôbec sme si ho neužili, lebo v tomto momente už pušťali organizátori na cestu autá. Ako zmyslov zbavení sa správali hlavne motocyklisti, akoby ich vypustili z klietky po mesačnom pôste. Motoristi na autách boli z 99% veľmi disciplinovaní a rešpektovali stále veľký počet cyklistov na Ronde.

Jediná fotka z Passo Campologno, uháňali sme pred dažďom

Arabbu plnú ľudí, hudby a vôni sme rýchlo prešli. Pred nami bol najmenší kopec Passo Campologno (1875 mnm). Výjazd bol aj na pocit jednoduchší ako všetky predtým. Ak sme mali starosti, tak len s motorkármi, ktorí si mysleli, že im patrí svet.

Passo Gardena

Pri zjazde do Corvana sa mi uvoľnili riadidlá, takže som mohol brzdiť len zadnou brzdou a ľavou rukou som držal riadilá tak, aby sa mi nesklopili pri tlaku na ne ešte viac. Na pomerne rozbitej ceste to bolo náročne, ale v zdraví som to zvládol. V dedine, kým prišla Zuzka, ktorá zjazdovala na málo poznanom elektrobajku veľmi opatrne, som si dal riadidlá doporiadku a mohli sme pokračovať ďalej. My sme aj veľmi chceli, ale počasie bolo proti. Prešli sme dedinu a nad pomyselným Passo Gardena sme videli čierňavu, ktorá neveštila nič dobré, len prísľub ďalšej salvy dažďa.

V Corvara na benzínke čakáme, kým aspoň trochu prestane pršať

Stihli sme sa schovať pod prístrešok benzínky. Mladý pumpár nám dovolil dobiť opäť baterku. Na lavičke pod strechou sme si dali proteínové tyčinky. Vonku bolo asi 10 stupňov a vytrvalo pršalo. Povedali sme si, že keď už nabíjame baterku, tak nech je v sieti aspoň pol hodinu, že ten veľký dažď dovtedy ustúpi. Po pol hodine sa pobralo preč tak akurát teplo z našich tiel. Stále pršalo, ale nádejou nám bola nepatrná žiara nad Passo Gardena. Dokonca aj všetky aplikácie s predpoveďou počasia tvrdili, že okolo siedmej by už pršať nemalo. Bola nám zima a tak sme si povedali, že či je nám zima na lavičke alebo na bicykli, to je jedno. Napriek hustým kvapkám z neba sme vysadli na bicykle a vybrali sa zdolať posledný kopec.

Dážď ustáva a začínajú sa zjavovať kopce, z ktorých sa ozývajú vodopády

Po dvoch kilometroch prestalo pršať. Zuzku som videl len medzi stromami a zákrutami, očividne bola v dobrej kondícii. Ja som si šiel svojim tempom. Začalo vykukovať slnko a cyklistika nabrala znovu svoje čaro. Konečne sa odkryli Sella kopce, vrátane niekoľkometrových vodopádov. Na lúkach pri ceste sa pásli kravy a svojimi zvonmi dotvárali atmosféru nádhernej Alpskej krajiny. Zbadal som hotel na Passo Gardena. Z minulého roku som vedel, že jeho vzdialenosť, respektíve blízkosť, je klamlivá a že ma čaká ešte kus driny. Ale zabudol som, že to je až tak ďaleko. Dvakrát sa mi v tom kopci zastavili nohy, musel som vstať zo sedla a donútiť ich preklenúť tie najstrmšie stúpania. Ale stúpal som meter po metri vyššie a vyššie ku tomu domčeku zaliatom v slnku. Čím vyššie som bol, tým viac sa odkrývala krása okolitej prírody.

Serpentíny na Passo Gardena sa brutálne krútia a poskytujú pohľad na údolie z rôznych pohľadov

Po ôsmych hodinách na cyklovýlete sa konečne ukazuje modrá obloha nad 3100 metrov vysokými končiarmi Dolomitov

Výstup na Passo Gardena poskytuje aj takéto pohľady na prírodu

Konečne zdolaný posledný kopec, Passo Gardena. Turistov už vidno poriedko, v pube sme boli úplne sami.

Keď som dopedáloval ku hotelu, Zuzka už popíjala čaj a nabíjala baterku. Doobjednal som si kávu, dolial čistej vody do bidónu. Veľmi sme sa tešili, že sme dokázali spolu prísť na posledný kopec Sellarondy. Pred nami sme mali už len vyše 20 kilometrový zjazd a 600 metrové ťažké stúpanie ku nášmu ubytovaniu.

Nekonečné klesanie do Ortisei

Zjazd bol prenádherný, dokonalý zážitok nám pokazil len nevyburený majiteľ nejakého porsche, ktorý musel zamachrovať 15 centimetrov od nás a dupnúť na plyn tak, že sme skoro skončili v priekope. No rýchlo sme na neho zabudli a užívali si slnkom zaliaty zjazd do doliny. Po desiatom kilometri brzdenia už začína pobolievať zápästie. Preleteli sme St. Cristinu, došli sme zotrvačnosťou až do Ortisei. Tu v doline bolo citeľne teplejšie. S prehľadom sme v sebe našli sily na posledný výstup ku nášmu ubytovaniu.

Úplná nádhera počas klesania z Passo Gardena

V cieli

Hotovo! Sme v cieli, bez zranenia a defektov, zdá sa, že úplne zdraví. Oľga už bola s Peťom doma, rovnako aj premočený Jakub, takže toto kladné hodnotenie sa týka všetkých účastníkov cyklopríbehu. Bola to veľmi náročná cyklistika v daždi, chlade a v kopcoch. Zuzka prekonala samu seba a som na ňu neskutočne hrdý, že so svojim postojom ku kopcom a zime prešla celú Sellarondu so mnou. Oľga s Petrom perfektne zvládli dva najvyššie kopce Sellarondy, tiež podali perfektný výkon. Jakub zvládol pre neho najväčšie prevýšenie v živote, musí byť so sebou tiež spokojný.

Zapíjame a zajedáme heroický výkon

Keď sme sa štverali na Passo Sella pri 8 stupňoch a boli sme v zajatí mrakov, nedával som tomu, že dnes prejdem celý okruh, žiadnu šancu. Ale podarilo sa, za čo ďakujem Zuzke, ktorá sa napriek nepriazni počasia nevzdala. V roku 2019 sa Sellaronda s cyklistami (údajme ich bolo podľa organizátorov 12000, no podľa rovnakého zdroja bolo miunlý rok na cestách Sellarondy 14000 cyklistov – a tento rok ich podľa môjho odhadu bolo minimálne o polovicu menej) škaredo pohrávala. Ale tí to nevzdali a naša partia z Profesie bude na tento výlet ešte dlho spomínať.

PS: Pred rokom bola spolu s Jojom na Sellaronde so mnou aj Evi, ktorá si rovnakú trasu odbicyklovala na klasickom horskom bicykli. Klobúk dole pred jej výkonom.

1,491 total views, 3 views today

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *