Pracovný kalendár v piatok zíval v podstate prázdnotou a predpoveď počasia sa na mňa usmievala jak dlho nie. Tak som využil firemný benefit Happy day a rozhodol som sa, že si niekde poriadne zajazdím. Lenže kam?

Špekuloval som, chcel som niečo dlhšie a mimo okolia Bratislavy. Zároveň som sa nechcel motať po slovenských cestách, keďže piatková premávka by mi pokazila cyklistický zážitok.

Uvažoval som nad Komárnom, tam a späť je to cca. 200km, čo bola moja méta, ale pri predstave, že sa budem voziť tak veľa km po nudnej hrádzi a z toho polovicu trasy v protivetre – túto ideu som zavrhol. Skúšal som si ešte nakresliť trasu v Mapy.cz nejak tak, aby som są vracal cez Maďarsko, nech si to oživím, ale to ma tiež rýchlo prešlo, lebo už od 24.2.2022 mám na Maďarsko ban (Sláva Ukrajine!).

Tak som sa zahľadel poriadne do mapy a naplánoval naslepo trasu dakam ku rakúskym horám, uvidieť ešte nevidené a spraviť z toho okruh, ktorý by mal približne 200km. Vôbec som nevedel, kam ma nohy zavezú, videl som, že to budú aj kopce, dĺžka trasy vyhovovala predstave, tak som sa ráno vybral.

Divočina medzi poliami

Ku Neusiedler See trasu poznám, v podstate až pred Rust na odbočku smerom k Eisenstadtu som sa do mapy nemusel pozrieť. Potom som si ale poctivo sledoval v mobile trasu, nech neblúdim. Cestu mi spestrovali zvieratá jak v safari: zajace, bažanty, dravé vtáky. Vietor spolupracoval a už aj slnko začalo pripekať.

Chorvátske dediny

Odbočil som smerom na dediny, kam moja noha ešte nevkročila. Už na mape pri plánovaní trasy ma zaujali obce, v ktorých názve sa nachádzajú písmená s diakritikou. Veľa som sa o nich na internete nedočítal, no očividne v nich stále žije enkláva Chorvátov alebo iných Slovanov.

V Mattersburg to začína stúpať

Krajina sa rozvlnila. Stále som šiel po cyklochodníkoch, pomedzi vinič a v diaľke som zbadal veľkú skalu a nejaký “kostol” na kopci. “Kiežby som sa k nemu dostal, bol by to pekný cieľ cesty”, pomyslel som si. Natrafil som na odpočívadlo v príjemnom tieni stromov a so studničkou, kde som si spravil prestávočku. A vymenil som si v bidónoch vodu, fajnú studenú.

Ako som sa dozvedel z turistických tabúľ, nachádzam sa v regióne Rosalia a internety hovoria, že je to oblasť patriaca pod Burgenland, typická svojim vínom. Ja na víno moc nie som, neochutnal som :).

Dostal som sa väčšinou príjemným separovaným cyklochodníkom do okresného mestečka Mattersburg. Po prechode popod majestátny most s viacerými klembami (nedopátral som sa, čo to presne je a aký to má pôvod) som videl pešiu zónu mestečka, kde to žilo kaviarničkami, no nechcel som sa zdržiavať.

Highlight dnešného dňa – hrad Forchtenstein

Keď som vyšiel z Mattersburgu, v diaľke som zbadal tú skalu aj “kostol”, ktorý som dávnejšie videl z diaľky, no z toho kostola sa vykľul parádny majestátny hrad. Hrad Forchtenstein.

Dostal som sa na hlavnú cestu, ale premávka bola veľmi pokojná. Na tomto mieste som už cítil vôňu lesa, dokonca aj ihličnatých stromov. Milujem cyklistiku v prírode a keď pri tom objavujem nové miesta, je to tá pravá vášeň.

Vyštveral som sa k hradu, čím vyššie som bol, tým sa viac ukazovala dolina, z ktorej som prichádzal a v diaľke som zazrel aj Neusiedler See. Hrad je parádny, svojimi obvodovými múrmi a vstupom cez most ponad priekopu mi pripomína hrad Červený Kameň. Dočítal som sa, že Forchtenstein patril rodu Esterházy.

Vstupom na hrad som dosiahol 100km métu, takže som bol takmer v polovici trasy. No nevedel som, aký profil ma ešte čaká. A prekvapivo, stále som stúpal. Po chvíľke som mal ten hrad podomnou a ocitol som sa vo voňavom lese. Tu to už malo nádych alpských dediniek, paráda.

Za obzorom sa ukázali mraky, čierne ťažké škaredé mraky. O zopár kilometrov už pršalo, ja som len dúfal, že mne do cesty tá búrka nevlezie. Pre tie mraky som však nevidel Alpské štíty, ktoré som medzi oblakmi šípil a ani sa to nedalo odfotiť.

Zjazd do Wiener Neustadt

Trať sa mierne vlnila, popravde, už som aj túžil po dosiahnutí vrcholu a následnom zjazde. Dočkal som sa po prejdení obcou Forchenstein Rosalia. Rútil som sa (bezpečne a s rešpektom) dolu kopcom, po ľavej strane búrka, po pravej jasno. Dúfal som, že stihnem prísť do Wiener Neustadt včas a počas mojej obednej pauzy to nejak prehrmí.

Táto časť trasy už bola po ceste, ale ako vždy, jazdiť po Rakúsku na bicykli na ceste je úplne bezpečné, lebo vodiči sú neskutočné ohľaduplní. A všimol som si, že aj slovenskí vodiči jazdiaci v Rakúsku dodržujú s prehľadom 1,5 metrový odstup pri predbiehaní a obchádzajú cyklistov primeranou rýchlosťou. A keď sa obísť nedá, tak trpezlivo čakajú na tú správnu chvíľu.

A pocítil som ťažké kvapky. Obhliadol som sa, búrková činnosť bola asi 15 metrov za mnou :). Už som sa zmieroval s tým, že asi predsa zmoknem, no po asi 18 kvapkách búrka nadomnou prestala. Mal som šťastie, do mesta som došiel suchý a ani ďalej už nesprchlo.

Wiener Neustadt som už navštívil na bicykli cestou z Mönichkirchen, ale nevynechal som návštevu centra a dokonca aj obed som si dal v rovnakej reštike (Pizzeria Luigi) ako vtedy. Po výdatnom obede a občerstvení som sa pobral pozrieť ešte ďalšie pamiatky v centre a hľadal cestu smer Neufeld an der Leitha.

Brück and der Leitha a Rohrau

Počas obednej pauzy nepršalo, z mojho posedu sa zdalo, že sa mraky rozprchli. Z Viedenského Nového Mesta som šiel po ceste, ale dakde pri Eggendorfe som nabehol na už značený cyklochodník. V mape som videl pomerné veľkú vodnú plochu, ale z cesty som ju nezhliadol, lebo okolo nej je spústa chatiek. Okolie Neufeld an der Leitha je očividne turistické centrum.

Nasledoval cyklochodník smerom do Leithapodersdorf, kde som sa znovu dostal na cestu. V piatkové popoludnie bola premávka pomerne hustá. Bezpečná, ale predsa len, v kombinácii s protivetrom, ktorý otravoval už od Wiener Neustadt, to nebolo úplne med lízať.

Za Seibersdorfom sa cesta krúti smerom k Hof am Leithaberge, kde som už viackrát bicykloval, takže som vedel, čo má čaká. Niekoľko húpakov spestrilo nudnú krajinu, tešil som sa už na ďalšiu prestávku. Rozhodol som sa občerstviť na zámku v Rohrau. Dorazil som do Brück an der Leitha, pofotil centrum a trielil za pivom.

Je z toho najdlhšia etapa môjho života (225km)

Veľmi dobre mi padla tá pauza. Aj radler, káva a opláchnutie vodou. Ako znovuzrodený som sa vydal bojovať s vetrom už po známych cestách. Žiaľ, z tejto strany pre cestné bicykle neexistuje separovaný cyklochodník, takže som sa motal v hustejšej premávke až po odbočku na Prellerkirchen, kde prúd áut výrazne zredol.

Vinárničky za Prellerkirchenom praskali vo švíkoch. Je to tam veľmi malebné a keby som bol vinár, určite zastavím. No ako pravý pivár som pokračoval ďalej do Edelstahlu a Bergu. Tu som sa rozhodol, že nepôjdem ja cez Kopčiansku domov, lebo nohy vládali a bola príležitosť spraviť si rekordnú dĺžku trasy. Tak som sa pobral na hrádzu a po nej pomedzi davy cyklistov domov.

Dorazil som živý a zdravý, v nohách 225km. Už teraz viem, že tie kopce v regióne Rosalia si chcem prejsť hlbšie do vŕškov. No to sa nedá absolvovať tak, že vyrazím z Bratislavy. Ale dá sa odviesť vlakom do Wiener Neustadt a bude čas na prekútranie Rosalie.