Každoročne na jeseň zvyknem navštíviť nejakú etapu Okolo Slovenska. Tento rok sa podujatie kvôli viacerým presunom veľkých športových akcií (hlavne olympiády a Tour de France) konalo už v júli. Ani som nedúfal, že sa mi podarí zájsť za profíkmi pozrieť aj tento rok. A vybral som sa ich povzbudzovať na cieľovej etape vrcholiacej na Štrbskom Plese.

Mojou základňou pri pobyte na východe SR je malá obec Kurimany pri Levoči, preto som si naplánoval výjazd na Štrbské Pleso tak, nech si spravím nejaký pekný okruh pod Tatrami. A zapojil som do jeho časti aj Milana z Veľkej Lomnice, čiže bolo jasné, že zájdem na Štrbské Pleso zo strany od Tatranskej Lomnice.

Predpoveď počasia hlásilo opäť dusno, horúco a slnečno. Našťastie sa meteorológom až tak nevydarila, bolo väčšinou príjemne pod mrakom a keďže sme jazdili aj vo vyššej nadmorskej výške, teplotne okolo 20 stupňov – ideálne na cyklistiku.

Na Štrbské Pleso cez Veľkú Lomnicu

Do Veľkej Lomnice som šiel cez Dravce, ku Jánovciam, ktoré som len tak lízol a otočil to doprava na Vrbov. Od hlavnej cesty E18, po ktorej sa po vybudovaní diaľnice jazdí úplne bezpečne, to je tiahle stúpanie. A keď si už myslíte, že ste na jeho konci, tak sa na horizonte zjaví jeho pokračovanie. Prechádzate dedinami Abrahámovce a Vlková, keď konečne míňate termálne kúpalisko vo Vrbovom. Odtiaľ do dediny sa už len spustíte strmo dole a dávate bacha na prípadných chodcov, psov a podobne, či nevletia do cesty.

Vo Vrbovom som odbočil na Žákovce. Touto skratkou do Huncoviec som ešte nešiel, vždy som zachádzal až do Kežmarku, ale tentokrát som nemal čas, tak som využil túto spojnicu. Na začiatku to bolo skôr do kopca, potom už len dolu ku rieke Poprad. Škoda len toho zlého asfaltu, nedá sa moc ten zjazd užiť.

Medzi Kežmarkom a Popradom je veľmi rušná cesta, mohli by tam konečne spraviť nejaký separovaný cyklochodník. Ja som šiel len kúsok z Huncoviec do Veľkej Lomnice, navyše v nedeľu, ale rušno na ceste bolo. S Milanom som sa stretával za golfovým rezortom a potom sme sa cez jeho známe skratky preštrikovali po vedľajších cestách na koniec Tatranskej Lomnice (na hlavnom ťahu vyfrézovali asfalt, preto sme sa na Cestu Slobody napojili čo najneskôr).

Vynovenou Cestou Slobody sme postupovali až do Starého Smokovca, kde sme si dali pivnú prestávku v Little Italia :). To už sme videli po ceste dosť veľa cyklistov smerujúcich na Štrbské Pleso. Po krátkej prestávke sme pokračovali stúpať cez všetky tatranské osady až na miesto cieľa poslednej etapy Okolo Slovenska.

Lenže, aby to nebolo také priamočiare, rozhodli sme sa s Milanom vystúpať na Popradské pleso a dať si tam obed. Na parkovisku pod Popradským plesom už bola riadna fronta áut a turisti sa postupne začali trúsiť po chodníku. A pomedzi nich aj niekoľko cykloturistov. Výjazd na Popradské pleso označujú Cyklokopce.sk ako kopec druhej kategórie s prevýšením od 3 do 12 percent, ale niektoré kratšie úseky budú aj strmšie, hlavne na začiatku. Pri dosť rozbitom asfalte a húfe ľudí to nie je jednoduché, no nevzdali sme sa. Veľmi mi pomáhalo, že Milan ten kopec pozná a dával vedieť, ako blízko/ďaleko sme a ako náročný sklon nás ešte čaká.

Ku samotnej chate na Popradskom plese je kratučký zjazdík, ale pre množstvo ľudí sa spustiť nedá. Tam je dôležité mať na pamäti, že si treba podradiť prehadzovačku, aby ste sa pri spiatočnej ceste od chaty netrápili.

Po výdatnom obede sme sa spustili dole. No, spustili je silné slovo. Kvôli množstvu ľudí a veľmi zradnom asfaltovom povrchu cesty sme sa zvoľna zniesli na brzdách dolu kopcom späť na parkovisko a spojnicou sa dostali až na Štrbské Pleso. Táto spojnica je jednosmerná cesta od Štrbského Plesa ku Popradskému, takže Mapy.cz sa tvária, že sa tadiaľ nedá ísť. V praxi je tam značka zákazu vjazdu motorových vozidiel, takže s cyklistami si nik hlavu neláme – akurát treba byt opatrný, lebo oproti môžu schádzať autá. Dnes tam parkovali už tímové autobusy pelotónu.

Dostali sme sa do cieľovej rovinky, kde organizátori finišovali prípravy na príchod pelotónu. Mali sme ešte veľa času do jeho príchodu, tak sme zašli ku samotnému plesu na kávu. Je to tam nádherné, dať si kávu v takomto prostredí, je balzam na dušu.

Stále bolo do príjazdu cyklistov veľa času, preto sme sa rozhodli, že zídeme na križovatku s Cestou Slobody, kadiaľ mal pelotón 2x prejsť, kým sa vyberie do cieľa na Štrbskom Plese. Asi do 20 minút sme už počuli prvé sirény sprievodných motoriek a ukázal sa únik.

Síce mali jazdci za sebou už mnoho výškových metrov, ich rýchlosť bola taká, že som nemal šancu nájsť medzi nimi Juliana Alaphilippa. Ani podľa dresov som nevedel, kto do akého tímu patrí, kde sú “naši”. Fotil som fotku za fotkou a až doma som zistil, že podľa mňa najväčšiu hviezdu tohtoročného pelotónu (okrem Peťa Sagana) na záberoch nemám.

Ale Peťa Sagana mám! Ten prefrčal okolo mňa na 20 centimetrov.

Pelotón bol roztrhaný do množstva skupín. Čakať, kým prejdú všetci jazdci ešte raz a potom ešte do cieľa hore, sa mi nechcelo. Zvlášť, keď som mal pred sebou ešte asi 70km cesty domov. Rozhodol som sa, že pôjdem tentokrát domov a nebudem na vyhlasovaní výsledkov ako minulé roky.

Cesta do Kurimian dolinou Hornádu

Rád jazdím okruhy, preto som si naplánoval cestu späť cez dolinu Hornádu. Najprv som opatrne zjazdil zvyšok Cesty Slobody, keďže oproti mne stále jazdili cyklisti z pelotónu a sprievodné vozidlá.

Po chvíľke som odbočil na nenápadnu cestičku s výborným asfaltom do lesa. Išiel som na Štrbu pomedzi chatovú oblasť, čím som sa výrazne vyhol úseku hlavnej cesty. To bol už kvalitný zjazd. Pred Štrbou som na ľavej strane videl vybudované odpočívadlo pre cyklistov, celý upravený areál pri zaniknutej obci Šoldov.

Na tomto úseku sa otvára scenéria na celý hrebeň Vysokých Tatier. Miliónkrát som to videl, miliónkrát to milujem.

Za Štrbou na Šuňavu je jedno stúpanie, ale potom už takmer neustále klesanie. V lone lesov sa dostávam opäť do mierneho kopca, to sa už blížim ku dedine Liptovská Teplička, ktorú ale míňam, lebo odbáčam vľavo smerom na Vikartovce. Tesne za vrcholom toho stúpania je jeden zaujímavý zemepisný bod, ktorý si nenechám újsť – prameň rieky Hornád.

A veru, nabral som si ja čerstvej vody do bidónov. Tu v nižších polohách je citeľne dusnejšie ako v Tatrách. Keďže moja trasa kopírovala tok rieky Hornád od jeho prameňa, logicky som klesal. Dlho som šiel dolu kopcom a do toho bol ešte aj priaznivý vietor. Prechádzal som dedinkami Hornádskej doliny, v ktorých nič zaujímavé nie je, ale jazdí sa tam obklopený prírodou zo všetkých strán, čo si užívam. Až som sa dostal za Spišský Štiavnik. Tu ma zakaždým fascinuje stavba starého kaštieľa v dezolátnom stave. Ale jeho majestátnosť ma núti si ho furt odfotiť.

Zásoby vody som mal, ale vyhladol som a potreboval som zmeniť polohu. Tak som hľadal možnosť občerstvenia. Došiel som až do Hrabušíc, odkiaľ spravili parádny cyklochodník do Smižian. Prechádza aj dedinou Spišské Tomášovce, kde som natrafil na skvelý podnik Antonio s prívetivým prostredím pre bicykle, vrátane nabíjacích staníc na e-bicykle. Jediný neduh podniku je, že žije v dobe kešu. A ja som keš nemal, takže z jedla nebolo nič, ale na pivo som drobné naškrabal.

Tu som sa rozhodol, že si svoju cestu obohatím o výjazd na magické Sans Souci nad Iliašovcami. Ak ste o tomto mieste “bez starosti” ešte nepočuli, zamerajte sa na neho a určite navštívte. Dá sa tam výjsť pešo, alebo ako ja, na bicykli po vcelku novej betónovej cestičke. Na poslednom asi 50 metrovom úseku je dosť brutálny sklon, ale hneď ako zbadáte tú lúku a na lúke kaplnku a vedľa obelisk – zabudnete na kopec a úžívate si to tam.

Už len jeden kopec za Iliašovcami a som doma. Bol to výživný deň, navyše absolvovaný po sobotnom výlete na Gemer. Najazdil som 146km s prevýšením cez 2250 metrov. Ale aj v tomto prípade to šlo ľahko, lebo bicyklovanie v krásnej prírode rodného Spiša je droga a zopakoval by som si to kedykoľvek. Snáď to bude čoskoro.