Minulý rok som sa na tomto mieste lúčil so slovami “dúfam, že sa Jarke poradí nájsť peniaze na šiesty ročník podujatia Od Tatier k Dunaju so sklerózou multiplex”. Dlho to vyzeralo tak, že sa krížom cez Slovensko v roku 2020 nevyberieme, ale niekedy vo februári som dostal echo, že Jarkini kolegovia, hlavne Juraj Žilavý, jej s organizáciou pomohol a akcia sa bude konať.

A potom prišla korona a zdalo sa, že je všetkým snahám koniec. Napokon sa podujatie presunulo z mája na koniec augusta. S koronou sme sa naučili žiť, ostalo len dúfať, že koniec augusta nám neprinesie daždivé počasie.

Myšlienka podujatia

Ešte by som mal nejaké to slovo venovať hlavnej myšlienke podujatia, hlavne pre tých, ktorí o ňom doteraz nepočuli. Skleróza multiplex je strašná choroba. Postihnúť môže tak mladých, ako aj dospelých ľudí. Zo dňa na deň nastávajú problémy s videním, výrazne sa zhorší motorika nôh. Dozviete sa, že máte diagnózu, ktorá postihuje nervový systém. Pacienti často pri chôdzi pôsobia ako opití, a tak sa na nich pozerá aj nič netušiace okolie. Práve preto, aby sa o tomto ochorení a jeho príznakoch vedelo medzi ľuďmi, sa predsedníčka OZ Nádej, Jarka Valčeková, rozhodla promovať povedomie o tejto diagnóze. Rozhodla sa pre niekoho možno šokujúcu formu – cyklopelotonón cez celé Slovensko. Do pelotónu prizvala aj samotných pacientov s týmto ochorením a tí nechýbali ani v tomto ročníku. Lebo títo ľudia sa s týmto ochorením naučili žiť. A neodradí ich ani od pohybu, ani od cyklistiky, ktorá je, zdá sa, pre pacientov veľmi nápomocným športom.

Podpora z Profesie

Jarka ma pred časom vyzvala, že privíta v pelotóne aj zdravých ľudí, ktorí budú podporou pre tých, ktorí trpia sklerózou multiplex. Masa ľudí im dodáva energiu a o to ľahšie potom zdolávajú kilometre. Aj tento rok som sa odhodlal namotivovať nejakých kolegov, aby sa pridali a príjemne ma prekvapilo, keď hneď traja súhlasili s tým, že pôjdu s pelotónom od začiatku až do konca, všetky štyri etapy. Dodatočne sa na tretiu etapu prihlásila aj kolegyňa, takže napokon Profesia v tomto ročníku podporila pelotón piatimi zástupcami: Tomáš, Rado, Maťo, Mia a ja. Na tomto mieste chcem zdôrazniť jeden z benefitov, ktorý Profesia poskytuje svojím zamestnancom – deň plateného voľna na dobrovoľníctvo. Cieľom je podporiť dobrovoľnícke aktivity zamestnancov. My sme si ho vzali na tento piatok, keď sme v pätici podporovali cyklistov a medzi nimi aj tých s ochorením skleróza multiplex.

Intro

Podujatie štandardne začínalo na Štrbskom Plese, kam sme sa dostali individuálne, no keďže som s Tomášom rodák spod Tatier, tak sme využili ubytovanie u rodiny a z Bratislavy sme sa dostali do Popradu IC vlakom. Spolu s nami v tomto čistom a peknom rýchliku prepravovali svoje bicykle ďalší cyklisti, medzi nimi aj chalan s babou – a všetci mali cieľ v Poprade. Vtedy som nevedel, že sa nám s týmito ľuďmi ešte skrížia cesty :). Keď sme nakladali v Bratislave bicykle do vlaku, ostal som veľmi nemilo prekvapený totálnou neochotou pomôcť zo strany sprievodcu. Otvoril vagón a nechal nás samých nakladať bicykle do vozňa so slovami “však si to tam zaveste”, pričom každý z nás mal na sebe ešte veľký batoh. Nehovoriac o tom, že podlaha vozňa je asi meter od zeme nástupištia. My chalani s ľahkými karbónovými bicyklami sme si ešte nejak poradili, ale že ten sprievodca nepomohol ani babe s ťažším bajkom, to ma úprimne nepríjemne šokovalo. Pošramotenú povesť železníc napravila príjemná sprievodkyňa kontrolujúca lístky.

Etapa 1: Štrbské Pleso – Čertovica

Začiatok etapy na Štrbskom Plese má svoje čaro, no na to cca 1300 metrov nad morom úžasné miesto sa treba nejak dostať. Keďže som mal na sebe 20kg batoh, rozhodol som sa pre dopravu tatranskou električkou. Nastúpil som v Poprade a už pred štartom bola preplnená. Električka chodí každú pol hodinu, no pokojne by sa mohli intervaly skrátiť, aj tak by bola plná. A keď máte to šťastie ako ja, že sa hneď na štarte dostanú do vozňa revízori, tak o tlačenicu máte postarané. Tŕpol som hlavne pre zavesený bicykel, lebo som nevedel odhadnúť, ako bezpečné sú pre neho tie buchance. Dopadlo to fajn, po hodine a desiatich minútach som vypadol z vozna na konečnej stanici Štrbské Pleso.

Vyšliapal som si to ku hotelu Solisko, odkiaľ bol naplánovaný štart. Slnko už hrialo, ľudia sa schádzali. Pri plese už bubnovala kapela a turisti poskackávali v rytme jej bubnov.

Nasledovalo zopár povzbudivých slov od Jarky, prihovoril sa aj Tuli, stabilná to tvár podujatia už od jej začiatkov. A nechýbal ani Tomáš Drucker, ktorý sa taktiež aktívne zúčastňuje posledných ročníkov. Nik ho nevypískal, aj preto, že sa zdržal akýchkoľvek politických prejavov a jeho účasť na podujatí je vyslovene len pre dobro veci. (Minulé roky podujatie podporili aj politici z iných táborov.)

Etapa začala predlhým zjazdom do Popradskej kotliny. Našťastie už bolo skoro poludnie, takže vzduch sa stihol ohriať, lebo ráno bolo ozaj svieže. Asi len trikrát som zapedáloval, ale už som bol kdesi pri Východnej. Počas zjazdu bol čas na obdivovanie Tatier.

Dostali sme sa do Hybe, prešli cez Váh smerom na Čertovicu. Vtedy už začalo stúpanie. Jazda cez les bola perfektná. Umožňovala aj sa kochať prírodou, aj podebatiť s ľuďmi v pelotóne. Popri ceste sa už zjavovali domčeky Nižnej Boce. Potešil kvalitný asfalt, ktorý sa tiahol takmer celou cestou nahor. Pri motoreste Barborka sme mali prestávku, kde sme sa ako pelotón počkali a pustili sme pred seba autá uviaznuté v kolóne za nami. Dobre padla prestávka, ešte viac pivo a káva.

Kopec na Čertovicu pokračoval svojím stálym sklonom cca 5-6 percent.  Myslel som si, že to bude náročnejší kopec, ani sme sa nenazdali a boli sme na vrchole. Každý svojim tempom si to vyšliapal a vysoko treba oceniť hlavne výkony tých, ktorí veľmi nebicyklujú, ale tento kopec zdolali. A nehovoriac o Peťovi, ktorý to dal na kostitrase! Na fotkách môžete vidieť aj Mira, ktorý bicykluje len s jednou nohou. A nech mi teraz niekto povie, že do kopcov nejde, lebo je to ťažké!

Bola to krátka etapa, ale vo veľmi peknej prírode.

Fotogaléria z prvej etapy

Video trasy z prvej etapy

Etapa 2: Čertovica – Žiar nad Hronom

Naša chata bola 150 metrov pod kopcom. Takže po raňajkách v turistickej ubytovni Chata pod Čertovicou sme sa museli vytrepať 150 výškových metrov po totálne zlej ceste. Načas sme vysadli na bicykle a v sprievode policajtov sme sa vydali zjazdom dole do Podbrezovej. Pred štartom nás Peťo upozornil, že máme si nechávať v pelotóne odstup, aby sme predišli pádom. Rovnako nás Jarka upozornila, že ona má byť vždy v čele pelotónu a len do kopca môžeme ísť každý svojim tempom. Tým pádom sa na kopcoch musíme stále počkať. Po týchto pokynoch sa pelotón vydal v ústrety druhej etapy v cieli v Žiari nad Hronom.

Zjazd prebehol bez stresov, strašne to lákalo spustiť sa dole na plný plyn, ale všetci rešpektovali pokyny. Veď nejde o preteky, cieľom tohto podujatia je ukázať jednotu s ľuďmi, ktorí majú škaredú chorobu. A tak sme ako jeden celok aj zjazdovali. Aj policajti mali s kratším pelotónom menej práce.

Prešli sme škaredou Podbrezovou a vedľajšími cestami sme sa dostali až do Banskej Bystrice. Výborne sme prešli mestom, ľudia nám kývali a povzbudzovali nás. Verím, že sa im naše zelené trička hovoriace o skleróze multiplex vryjú do pamäte.

Za Bystricou sme sa už tešili na obedňajšiu prestávku, trebalo zdolať ešte asi 20km. Ešte jeden nadjazd a….. PRÁSK! Otočil som sa za seba a videl som, ako cez veľký kostitras letí Peťo. My sme pribrzďovali, lebo policajti nás zastavili pred veľkou križovatkou. Peťov kostitras nemá brzdy, on to musel ustáť s nohami a na dobrzdenie potrebuje ďaleko viac miesta ako naše bicykle. Lenže práve v tomto momente bol zakliesnený medzi cyklistami vo vnútornej strane vozovky, čo sa mu predtým nikdy nestalo. Mal na výber, buď vrazí do cyklistov stojacích pred ním, alebo sa zhodí na zem tak, že nikoho neohrozí. Zvolil si druhú možnosť. A tak sme sa pozerali na to, ako ho prekotilo nad volant a spravil poriadnu šípku hlavou na vozovku. Otrasný pád. Pelotón zmĺkol. Viacerí sme sa roztriasli, tí rozvážni pristúpili k Peťovi a ratovali, čo sa dalo. Stabilizovaná poloha, očistenie škaredých rán. Volala sa sanitka. Trvalo veľmi dlhých 15 minút, kým prišla záchranka a odviezli Peťa do bystrickej nemocnice. Veľmi sa mi páčili nasledujúce slová od Jarky: “Je zlé, čo sa stalo a strašne ma to mrzí, ale prosím vás, nikto nikomu nič nevyčítajme, nik nespravil chybu, proste sa stala škaredá nehoda.”  Poďme my ďalej si užívať Od Tatier k Dunaju.

Napriek tomu medzi cyklistami stále rezonoval ten pád. Išli sme pomaly a mĺkvo. Konečne sme došli ku reštaurácii, kde sme si dali obed. Po veľmi dlhej pauze sme sa pobrali ďalej. Vedeli sme, že to už nemáme ďaleko do cieľa. No stále sa šlo pomaly, energia pelotónu sa kdesi vytratila.

V Žiari nad Hronom sme ale dostali prvé dobré správy z nemocnice. Prvé vyšetrenia ukázali, že chrbtica aj hlava je v poriadku. Pád si odniesli vážnejšie rany na nose a ústach.

Druhá etapa skončila a my sme sa pobrali do hotelov a hľadať možnosti večere. Nedá mi nespomenúť príhodu z Reštaurácie Tatra v Žiari nad Hronom. Pocitovo sme si ju vybrali ako miesto našej večere a spravili sme veľmi dobre. Samotné mesto nemá veľmi čo ponúknuť, aj preto sa mu niekedy vraví Žiaľ nad Hrobom, o to viac nás potešil pro-zákaznícky personál podniku. S čašníčkou som nadviazal komunikáciu.

Ja: “Ako sa vám darí, tu v Žiari?”
Čašníčka: “Ako to myslíte?”
Ja: “No, som prvý-krát v Žiari nad Hronom, tak ma zaujíma, jak sa vám tu darí, či máte hostí a tak..”
Čašníčka: “Aha, no darí sa veľmi dobre, hostia pribúdajú…”
Ja: “No to je super. A predávate cigarety?”
Čašníčka: “Nie, je mi ľúto.”
Ja: “Aha, a je tu niekde v okolí 50m nejaký obchod, kde by som si ich mohol kúpiť?”
Čašníčka: “A aké cigarety chcete?”, pozrela sa na stôl, kde ležala prázdna krabička Marlbouriek. “Aha, ľahké Marlbourky. Dajte mi 5 minút a budete ich tu mať.”
Ja: “To vážne?”
Čašníčka: “Samozrejme, veď ste v Žiari nad Hronom.”

Prisahám, do 5 minút pristál na stole tanierik s požadovanou krabičkou cigariet ako v Grand hoteli. Tomuto sa vraví pro-zákaznícky servis. Aj ta pizza, čo som si objednal, bola chutná. Proste, keď budete v Žiari, skočte na obed do Reštaurácie Tatra.

Fotogaléria z druhej etapy

Video trasy z druhej etapy

Etapa 3: Žiar nad Hronom – Nitra

Bola to lepšia noc ako v Chate pod Čertovicou. Štart etapy bol naplánovaný na 9:00, čo sa aj viac-menej podarilo dodržať. Mali sme pred sebou necelú stovku kilometrov, ale v to ráno ešte nik netušil, akých. Teda tí, ktorí si tie trasy nahodili do rôznych aplikácií, šípili, že pôjde o kráľovskú etapu šiesteho ročníka Tatry-Dunaj.

Zo Žiaru sme najprv dlho klesali. Prvá prestávka bola pomerne skoro, ale aspoň sme spoznali pekný podnik s výhľadom na hrad Revište. Po nejakom tom pive sme sadali na bicykle a ešte chvíľu klesali popri Hrone, až sme natrafili na Novú Baňu. Stúpanie začalo tak zvoľna, ešte v meste. Čím ďalej však bolo citeľnejšie. Zrazu sme zdolávali 10% sklon. Došli sme do Starej Huty, ale kopec neskončil. Pokračovali sme kvalitným asfaltom vyššie, kochali sa ozaj peknou prírodou. Keď sme dorazili do Veľkej Lehoty, prví jazdci už boli hore a čakali pelotón, ktorý bol ozaj natiahnutý do niekoľkých km. Ale nikam sme sa neponáhľali. Kopec zaskočil, hlavne, keď sme v Strave videli, aké strmé stúpanie to je. S láskou viacerí spomínali na Čertovicu. Kto nevládal, toho vzal na kopec autobus.

Vo Veľkej Lehote sa už ozýval hlad. Podarilo sa nám cez mobil zaistiť obed pre celý pelotón v Zlatých Moravciach. Kým sme sa tam dostali, klesli sme prekrásnou prírodou. Novú asfaltovú cestu tu ešte nestihli položiť úplne všade, našťastie boli všetci cyklisti opatrní a bez akéhokoľvek incidentu sme všetci dorazili k hotelu Vion, kde nás už čakali s obedom.

Teda, kuchyňa neprekvapila. Na výber bol vyprážaný syr a vyprážaný rezeň – také slovenské. Ale zaplnili sme bruchá a šli ďalej. A tie tuky v strave sme teda poriadne pocítili, keď sme sa vlnili po ceste. Samé hore-dole, jeden tiahlejší kopec ako druhý. Nadávali sme na toho, čo vymyslel vyprážané jedlo. Konečne sme prišli do Nitry. Policajti nás bez komplikácii previezli všetkými križovatkami Nitry, až sme došli k hotelu. V nohách 97km, no nastúpaných takmer 1100 výškových metrov. Viacerí si spravili osobný rekord, čo sa nastúpaných metrov týka. 🙂

Keďže sme museli dodržiavať pravidlá pelotónu a teda, že hore si ide každý svojim tempom, ale dole až za Jarkou, tak sa v pelotóne ustálil termín “Valčekovej paradox”. Hore kopcom sa ide rýchlejšie ako dole kopcom. Hlavná vec, že sme neboli svedkami už žiadnych pádov.

Fotogaléria z tretej etapy

Video trasy z tretej etapy

Etapa 4: Nitra – Bratislava

Južanská etapa by mohla mať prívlastok “tranzitná”. Nečakali nás žiadne nástrahy v podobe kopcov. Zopár sme ich prešli v úvodných 20km, potom to už bola “placka”, ako sa vraví. Ešte aj obávaný vietor nám vyšiel v ústrety. Fúkalo máličko, akurát nás osviežoval, lebo slnko pieklo. Po zopár brdkoch sme sa dostali do Šale, kde bola naplánovaná prestávka. Padla veľmi vhod. Len sme pristáli v krčme, už nás čakali načapované poháre piva Dobrušské. Potom prišla káva. Pivo sa veselo rozdávalo, pán s tričkom Šéf len nosil poháre. Prešla hádam hodinka, keď sa rozhodlo pokračovať v ceste. Išli sme platiť, ale Šéf oznámil, že všetko je uhradené. Mohol za to Tomáš. Člen pelotónu zo Šale takto daroval niekoľko desiatok pív, za čo sme mu spontánne zatlieskali.

Etapa pokračovala totálnou rovinou ďalej smerom do Galanty. Ideálna trasa, vhodné tempo cca 25km/hod umožňovalo pokecať s ľuďmi v pelotóne. Tak som sa dal do reči so Xu Jia. Pelotón Od Tatier  k Dunaju mal tento rok aj zahraničné zastúpenie a bola ňou sympatická dáma z Číny. Kamarát ju nahovoril, aby sa pridala k pelotónu. Ona súhlasila napriek tomu, že vôbec nebicykluje. Preto si kúpila bajk a s kámošom si zo 4-krát vyrazila v okolí Bratislavy potrénovať. Keď sa pridala do pelotónu, ešte sa nevedela za jazdy poškrabať, lebo nemala takú istotu na bicykli. V štvrtej etape už veselo kývala okolo stojacím ľuďom. Mimochodom, Xu Jia sa presťahovala na Slovensko ako 8-ročná, dnes má niečo cez 20 a rozpráva krásnou slovenčinou. A je to tá dievčina z vlaku, ktorej ten magor sprievodca nebol ochotný pomôcť s nakladaním bicykla.

Mali sme strašne veľa času, lebo v Bratislave sme mali byť o 16:00. Išlo sa nečakane hladko, preto sme si robili dlhšie pauzy. Jedna z nich bola v Sládkovičove. Miestny podnik nás veľmi šokoval, lebo personál bol nemožný. Kým neprišla líderka, dvaja čašníci sa motali za barom bez zmyslov. Jednu zákazku obsluhovali 20 minút. Prechádzajúc skrz Slovenskom, usúdili sme, že najhoršie turistické služby sú v Tatrách a pri Bratislave.

Cez etapu sa odohrala ešte jedna milá udalosť. Šulovi Jurajovi na tachometri preskočil ukazovateľ prejdených kilometrov číslo 4000 a on si každú odkrútenú tisícku pripíja šampanským. Tak sa stalo, že ani teraz túto tradíciu neporušil a za jazdy sa otváral šampus. 🙂

Po sto kilometroch sme sa dostali na Hviezdoslavove námestie v Bratislave. Prešli sme bránou vyznačujúcou cieľ štvrtej etapy aj celého podujatia Od Tatier k Dunaju so sklerózou multiplex.

Fotogaléria zo štvrtej etapy

Video trasy zo štvrtej etapy

Zhodnotenie podujatia

Bol to môj štvrtý ročník v tomto pelotóne a musím povedať, že z viacerých pohľadov jeden z najlepších. Nie len, že počasie vyšlo na jednotku, ale aj pelotón bol vysoko disciplinovaný. Tempo bolo prijateľné tak pre zvyknutých cyklistov, ako aj pre víkendových cykloamatérov.

V cieli na námestí bol kultúrny program, ktorý prilákal zopár zvedavcov. Aj tí sa dozvedeli, že existuje hnusná choroba skleróza multiplex a že existujú ľudia, ktorí ju svojim optimizmom porážajú. Jarka na tom námestí nahlas vyslovila prísľub, že siedmy ročník Tatry-Dunaj sa konať bude! Preto ak sa nič nečakané nestane, v máji 2021 si plánujte 4 dní, ktoré venujete ľuďom so sklerózou multiplex.

Vidíme sa o rok, priatelia.