Za slovenskou Saharou alebo ku Šraneckým pieskom

 

Doba pandemická

Tak pandémia sa prehupla do tretieho mesiaca, no zdá sa, že aj vďaka správaniu sa obyvateľstva nemá na Slovensku také smutné dôsledky ako v západných krajinách. Slovensko si viedlo dobre a aj keď vláda zaviedla najprísnejšie opatrenia, nikdy nezakázala vyjsť si na bicykel, čo nám takí Francúzi či Belgičania môžu závidieť. Uzavretie hraníc som si zakúsil na vlastnej koži ešte v marci, kedy som sa nevedomky ocitol mimo územia Slovenska a polícia ma poslala do domácej karantény.

Dva týždne nič nerobenia sa podpísali na mojej hmotnosti a bojujem s tým doteraz :(. Uzavreté hranice spôsobujú preplnenie tých zopár cyklochodníkov v okolí Bratislavy, čo tu máme. Hrádza aj Karpaty sú prepchaté cyklistami, bežcami, chodcami, kočíkmi, dôchodcami ja psíčkarmi.

S manželkou zvykneme 2-3 krát do týždňa vypadnúť na Obrátku a ukázalo sa, že ideálny čas je cez pracovný deň okolo 10:00, kedy je vonku už príjemne teplo a chodníky prázdne.

Naopak, ako ukážka prepchatej prírody poslúži fotka z Bieleho Kríža, kde bolo viac ľudí ako na kúpalisku. O nejakom bezpečnom social distance škoda hovoriť.

Šranecké piesky

Naša 8-ročná dcérka je z korony dosť vydesená, asi z toho, koľko a ako sme sa o tej chorobe doma rozprávali, či počuli zo správ. Von ju dokážeme dostať, len keď jej ozaj sľúbime, že ideme niekam, kde budeme úplne sami. Nájsť takéto miesto v okolí hlavného mesta je v tejto pandemickej dobe ozaj problém. Kamarát riešil podobnú dilemu a natrafil na zaujímavé miesto neďaleko Plaveckého Mikuláša, hodinku cesty autom z Bratislavy. (Prečítajte si jeho blog o tejto lokalite.) Sahara, alebo slovenská púšť, je lokalita vo vojenskom obvode, preto ak ju chcete navštíviť, pozrite si na stránke MO SR, kedy má do priestoru prístup aj verejnosť. Názov prírodnej rezervácie napovedá, že sa tam vyskytuje ozaj veľa piesku, celé duny, občas nejaké jazierko. Záujme aj fauna, od motýľov po jašterice. Dcérke sa to čarovné miesto tak zapáčilo, že už sme tam boli hneď dvakrát v priebehu týždňa.

Aj mne sa tam zapáčilo a keďže som už mal absťák po poriadnej cyklistike, tak som sa rozhodol, že práve tam najbližšie zájdem, keď to okolnosti a počasie dovolia. Ten deň nastal 1. mája. Vybral som sa tam napriek rannému dažďu, lebo Nóri na yr.no povedali, že od 9:00 už žiadny dážď nebude. Mimochodom, mali na rozdiel od SHMÚ pravdu :). Cestu do Plaveckého Mikuláša už poznám z dávnejších výletov na Bukovu. Zvykne tadiaľ jazdiť veľa áut a krajnica cesty je dosť rozbitá, takže odporúčam ísť tadiaľ výlučne cez nepracovné dni. Ráno boli úplne prázdne ulice, taký nezvyk oproti posledným dňom. Na hrádzi aj v Líščom údolí nebolo ani živej duše.

Prázdne Líščie údolie

Cez Lamač a Záhorskú Bystricu sa išlo v pohode, aj tu bolo menej áut. Len občas som stretol cyklistu, takže konečne som mohol bajkovať bez šatky na tvári. Pohodovo som prešiel cez Stupavu, Lozorno, Jablonove, Pernek, Kuchyňu, Rohožník, Sološnicu, Plavecké Podhradie až do Plaveckého Mikuláša. Tam hneď na začiatku dediny je odbočka vľavo na Lakšársku Novú Ves, ktorá vedie do vojenského pásma.

Vojenské pásmo je skvelá cyklocesta

Perfektný asfalt, úžasné scenérie, ktorým dopomohlo aj vykúkajúce slnko spoza mrakov. Cesta je to vlnitá, nie je veľmi náročná, ale skôr ako rýchlosť som si užíval prírodu a vôňu stromov. Medzi stromami už bolo vidieť namiesto zeminy aj piesok. Po 4 km od odbočky v Plaveckom Mikuláši som už bol pri Šraneckých pieskoch. A spolu so mnou aj jedna rodinka s malými deťmi. Šokovalo ma, čo som tam dnes videl. Namiesto pokoja a prírody sa na tých dunách predvádzali off-roady. Hluk jak sviňa. Úcta k prírode nikde. Namiesto občerstvenia som sa teda otočil a pobral ďalej. A rodinka to vzdala tiež, lebo tam by si teda dnes nik neoddýchol.

Lesy vojenského obvodu Záhorie

Odporúčam navštíviť Šranecké piesky večer pred západom slnka. Vtedy tam neblbnú hlavohrude s autami a príroda sa ukáže v plnej kráse.

Aj takéto jašterice je možné vidieť na Šraneckých pieskoch

Šiel som ďalej na Lakšársku Novú Ves, až som sa dostal na križovatku, ktorá spája dve cyklocesty, modrú značku na Studienku a žltú značku na Závod. Spontánne som sa rozhodol pre žltú, lebo na Závod mám veľmi príjemné spomienky, keďže tam chodievame na huby :). Perfektný výber trasy, máličko áut, perfektný asfalt, ani obávaný severný vietor ma neotravoval.

Závod

Smer Záhorská Ves

Ďalším cieľom cesty bola najzápadnejšia obec Slovenska, Záhorská Ves. Prechádzal som cez Veľké Leváre, kde aj ateistu uchváti stavba tamojšieho kostola. No cesta z Veľkých Levárov do Malaciek bolo asi najväčšie utrpenie celých dnešných 171 km. Nie len vietor, ale rozbitá cesta, ktorej nepomohla ani široká krajnica. Síce len 4 km, ale riadne otravné. Asi sa oplatí ísť na Malé Leváre a Gajary.

Veľké Leváre

Za Jakubovom som míňal miestne jazierko obsiate chatkami. Neskutočná vôňa z opekaných a grilovaných dobrôt miestnych chatárov mi pripomenula, že som vlastne hladný. Však po 110km by sa aj patrilo dačo zjesť. Ale cieľ bol jasný, tak som do toho dupol a povedal si, že jedlo si zaslúžim až pri Morave.

Chatová oblasť pri Jakubove

Cesta do Záhorskej Vsi

Tú cestu som poznal, lebo 10. ročník Profesia na bicykli patril tejto trase, keď sme šli z Plaveckého Štvrtku do Záhorskej Vsi a cez Rakúsko do Hainburgu a Bratislavy. V Záhorskej Vsi som natrafil na pizzériu, ktoré predávala cez okienko, čo som s radosťou využil. Kým sa mi spravila pizza, v bezpečí blízkej zastávky autobusu som si dal kávu s radlerom. Ale vynikajúcu pizzu som si vychutnal na cyklochodníku ústiacom pri kompe do Angernu.

Najzápadnejší cíp Slovenska

Po výdatnom obede som sa pobral po tomto cyklochodníku lemujúcom Moravu smerom na Vysokú pri Morave. To bola chyba. Príšerne rozbitý asfalt nedovolil ísť rýchlejšie ako 15km/hod, vytriasol som bajk aj seba. Toto utrpenie trvalo pol hodinu. Je to síce označená cyklocesta, ale ani prípadne opravy neriešia inak ako zahádzaním šutrov. A o tých rampách ani nehovorím. 🙁 Každopádne, odporúčam pre cestné bicykle riadnu cestu zo Záhorskej Vsi na Vysokú pri Morave.

Aký blázon môže umiestniť takúto rampu na oficiálny cyklochodník

Moravská hrádza a Devín

Konečne som sa napojil na už známy asfaltový cyklochodník, ktorý je súčasťou Moravskej hrádze. Ľuďmi sa to tam už len tak hemžilo. Ale slniečko svietilo, vietor bol skôr kamarát, takže pohodovo som sa dostal do Devína a potom domov.

Moravská hrádza

Pod Devínskou vežičkou

Týchto skvelých 171 km za príjemného počasia odporúčam aj vám. Len sa teda vyhnite popísaným miestam, kde majú cestné bicykle výraznú nevýhodu.

Na pozeranie či stiahnutie

Mapa výletu

Relive video

GPS z trasy

 

1,473 total views, 3 views today

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *