Minulé roky som takto v máji – júni chodieval na parádnu cyklistiku. Dvakrát sa mi podarilo navštíviť Sella Rondu v Dolomitoch (tu aj tu), prípadne som bol súčasťou pelotónu Od Tatier k Dunaju so sklerózou multiplex (tu. tu a tu). Ale čo tento rok, keď sú hranice zavreté a organizácia hromadných podujatí neistá? Firma mi tento rok poskytuje pri príležitosti odpracovných 15 rokov 10 dní dovolenky navyše a netrvalo mi dlho vymyslieť, ako s nimi naložiť :).

Trasa East-South Slovakia trip

Už v marci som naplánoval trasu po Slovensku tak, aby som navštívil nepoznané miesta. Myslím, že mám našu krajinu dosť pocestovanú, no sú regióny, ktoré boli pre mňa zahalené rúškom tajomstva. A práve tam som kreslil trasu tohtoročného tripu.

Na cyklodovolenku som si mohol vyčleniť 5 dní, takže úplne všade som zájsť nemohol. Rovnako som zamýšľal dať si do tela väčšiu dávku kilometrov, preto som sa rozhodol, že trasa povedie z východu Slovenska do Bratislavy, čo by malo byť viac klesania ako stúpania.

Nie som v tom sám

Veľmi dôležité pre mňa bolo nájsť ďalších nadšencov, ktorí by sa ku mne pridali. Zalovil som medzi kolegami a lov to bol úspešný. Veľmi rýchlo mi potvrdil Tomáš a Maťo, že sa pridávajú. Exkolega Rado sa nakoniec nemohol z pracovných dôvodov zúčastniť, čo podľa mňa doteraz ľutuje.

V apríli už bola covid situácia nádejnejšia, začalo sa hovoriť o uvoľnení opatrení, takže som neváhal a cez Booking.com objednával ubytovanie. Bál som sa aj toho, že kým príde leto, záujem o pobyty bude obrovský a bude s tým problém. Vtedy som aj určil dátum výletu (19.6.-23.6.).

Pri balení sa sme mali jednoduchšiu situáciu, lebo Slovensko po chladnej jari zasiahla vlna horúčav a teplota na našej trase prakticky neklesa pod 20 stupňov ani v noci. Celý čas slnečno, stabilne horúco, výnimočne s búrkami.

Cesta vlakom do Humenného

Dostať sa do Humenného z Bratislavy nie je také jednoduché. Spomenul som si na spoluštudentov z mojich vysokoškoslkých čias, ktorí do Humenného cestovali z Trnavy ozaj výnimočne, lebo je to veľké trápenie. Aj lístky som kupoval na stanici asi 20 minút, kým to pani vyklikala.

Nadišiel piatok, deň odchodu do Humenného. Cestou na stanicu ma na Štefánikovej skoro zrazil taxik – a to som šiel v pruhu vyhradenom pre bus a cyklistov. Spomenul som si na všetky tie zabitia cyklistov na cestách, cyklistov, ktorí dodržavali predpisy, napriek tomu ich šoféri zabili. Nezapieram, obavy z premávky vo mne driemali, ale schválne som vyberal trasu po cestách 3. triedy a len keď sa nedalo inak, išli sme na hlavnú cestu (aj to schválne cez víkend).

Vo vlaku nastali zmätky s miestnekami na bicykel. Vozeň č. 2, kde sme mali zakupené miestenky, totiž žiadne miesta na bicykle nemal. Batožinový priestor zase nemal možnosť bicykel upevniť, tak si nás vlakvedúca s nejakým uniformovaným kolegom prehadzovali – napokon sme zasadli do vozňa č. 3 a bicykle sme mali bezpečne zavesené a stále na očiach. Tŕpli sme, či nás niekto odtiaľ nevyhodí, ale našťastie sme sa nemuseli sťahovať.

Po vyše šiestich hodinách sme došli do Košíc, kde sme mali 55 minú čas na prestup do Humenného. Chvíľku, asi 30 sekúnd, sme sa zamýšľali nad možnosťou ísť do Humenného bicyklom (cca 70km), ale napokon sme usúdili, že nie sme na nultú etapu mentálne pripravení.

Preplnený vlak do Humenného sa vliekol medzi poliami, nedalo sa ani sadnúť, aj tak sme radšej postávali pri bicykloch, lebo očividne zavadzali ľuďom chodiacim v uličke.

Konečne sme sa dostali do Penziónu Aston, na konci Humenného, pri rieke Laborec. Dali sme si zopár pív a išli sa schladiť na izbu. Maťo sa šiel večer ešte prejsť do centra. Keď po pol hodine písal, že “Humenné ma pohltilo”, a priložil fotku prehýbajúceho sa stolu pod záťažou drinkov, šípil som ťažšiu noc. 🙂

Prvá etapa (175km): ku Ukrajine a na juh k Maďarsku

Maťo sa držal, je to charakter. Prišiel včas a pomerne triezvy :). Jeho známi mu s alkoholom v krvi dohovárali, že cesta na Sninu, kam práve vyrážame, je plná šialených vodičov. Zo všetkých strán počúvame, že cyklista to má na slovenských cestách ťažké. Nič viac si neprajem, len nech dojdeme zdraví domov. Dúfam, že všetka tá nenávisť je vybičovaná anonymným Facebookom, že realita bude ďaleko veselšia a v pohode prídeme do Bratislavy.

Dorazili sme do cieľa etapy a blog pokračuje, čo znamená, že sme etapu v zdraví prežili. Ba čo viac, musím šoférov pochváliť. Absolútne sa nepotvrdili obavy zo spolunažívania áut a cyklistov na cestách.

Prvá tretina dnešnej etapy obsahovala 3 stúpania. Ono by to také extrémne nebolo, nebyť toho príšerného tepla. Jedným z highlightov dnešného dňa bola Ubľa a hraničný priechod s milými colníkmi. Najprv sa hrali na drsňákov, ktorí nás nechceli ani odfotiť, ale potom zmäkli a spravili nám fotku.

Krčmu v Ubli sme akosi nenašli, tak sme pokračovali ďalej. Nasledujúca dedina mala dva kostoly, ale ani jednu krčmu. Neveril som, že je také dačo na východe možné. Miestni nám poradili, že v Ruskom Hrabovci nájdeme podnik. A našli sme v ňom aj štamgastov, podarení típci, s ktorými sme hodili slovensko-rusnácku reč. Strašne trvali na tom, aby sme navštívili miestny lom v dedine Beňatina, čo je údajne super miesto – no bola by to vyše 10km zachádzka a usúdili sme, že tentokrát túto exotiku vynecháme. Jeden z dlhšie popíjajúcich sa nás medzi rečou opýtal, či sme volili Matoviča a keď sme záporne odpovedali, bol očividne spokojnejší. Pri platení u časníčky “Michalko” ( tak ju miestny chlapík oslovoval), nám oznámila, že už je všetko vyrovnané. Očividne sme na otázku ohľadom volieb odpovedali správne, keďže ten obyčajný človek nám zaplatil všetky pivá a kávy! Oplatil som mu to aspoň poldecákom a slušne som sa opýtal, že ako sa volá, nech viem, s kým mám tú česť. Odpovedal vyhýbavo: “Znaš Hryca?”. Ja na to: “Koho?”. On upresnil: “Herca Hryca, znaš?” Odpovedám, že jasné, že ho poznám. “Ta to ja jeho fajta”, vysvetlil mi neznámy a rozlúčili sme sa.

Všetko prebiehalo v skvelom čase, v horúcom počasí. To nás dostatočne vyčerpalo a privítali sme obednú prestávku vo Vyšnom Nemeckom. Lavaš je skvelé jedlo, musím si pozháňať recept, lebo miestna čašníčka mi ho odmietla dať. Asi chce, aby som sa tam ešte vrátil :). V tomto čase sme dostali avízo, že z Ukrajiny sa ženie búrka ako hrom, no dúfali sme, že kým dorazí nad Slovensko, tak sa rozpadne.

Pustili sme sa do Veľkych Kapušian, pričom sme prechádzali obcou Čierne Pole. Netuším, prečo taký názov, no ak by to bolo podľa cesty, ktorá do dediny vedie, bolo by to príznačné. Tak rozbitú cestu len tak hocikde nenájdete. Keď sme smerovali na Kráľovský Chlmec, búrka už visela vo vzduchu, zrazu sme si všimli, že Maťo v háku chýba. O zopár sekúnd už volal, že má defekt. Oprava defektu nás zdržala, ale našťastie sme pri tom nezmokli, vyrazili sme ďalej.

Búrka bola ozaj blízko, zdvihol sa výrazný vetrisko, prvé kvapky už padali. Našťastie nás od bočného vetra chránil les, a ešte väčšie šťastie sme mali, keď sa spomedzi stromov zjavil Motorest pri Latorici. Len čo sme zaliezli pod prístrešok, spustil sa lejak.

Počkali sme s pivom-dvoma asi hodinu a vyrazili na vyschynajúcu vozovku. Došli sme do Kráľovskeho Chlmca a prechádzajúc mestom sme kývali hlavou, prečo sa len volá “Kráľovským”.

V dedine Pribenik sme si chceli pozrieť kaštieľ. Žiaľ, videli sme len zamknutú bránu. V kaštieli sa nachádza škola, celý objekt bol zamknutý. :(. Zbytočná zachádzka.

Do cieľa to malo byť už len cca 50km, stále popri maďarskej hranici. Ale to sme ešte netušili, čo nás čaká. Podozrivé bolo, keď sme si všimli, že do Malého Horeša je obchádzka cez Kráľovský Chlmec. Ani náhodou, nevracame sa! Povzbudil nás miestmy okoloidúci, že v “pohode prejdete, tam je len zbúraný most, ale okolo neho sa dá prejsť”.

Po rozbitej ceste sme sa k inkriminovanému miestu dostali po 7km. Odhodlane sme sa vybrali po hline obísť stavenisko. Po prvých metroch som zistil, že sa mi netoči koleso. Bahno tak zabetónovali V-brake, že s kolesom nešlo pohnúť. Prebrodili sme tých 20 nešťastných metrov a zistovali škody. Okrem zabitých bŕzd sme mali kilo blata aj na tretrách. Tak sme pol hodinku venovali čisteniu všetkého možného, aby sme sa aspoň mohli krokom vybrať ďalej. V dedine som oslovil pani pracujúcu na svojej zahrádke, či náhodou nemajú hadicu s vodou – a mali! Dovolila nám vstúpiť do ich dvora a kvalitne sme si bicykle aj tretry vystriekali. Dobrí ľudia ešte stále žijú! Mimochodom, ten most je v takom rozbitom a nedokončenom stave údaje dva roky.

Pokračovali sme ďalej smerom na Stredu nad Bodrogom, no medzitým sme navštívili dedinu Veľky Kamenec. Veľké prekvapenie, aká úžasná obec to je, so zrúcaninou na kopci – prekrásne scenérie.

Posledných 25 km do cieľa prvej etapy trvali večnosť, ale došli sme. V Strede nad Bodrogom som ešte z povinnosti cvakol hladinu Bodrogu, lebo to bol najnižší bod Slovenska a teda aj našej trasy (97 mnm).

Apartmán vo Viničkách je proste cool. Od majiteľov až po samotné bývanie. Musíte to navštíviť (Vinný dom) a zakúpiť si aj od nich ich vlastné víno. Tokajská oblasť je raj pre vinárov a turistov.

Druhá etapa (141km): Z viničiek ku Krásnej Hôrke

Výdatné raňajky v Zlatej putni, na oblohe ani mráčik a o osmej 24C. Budeme potrebovať veľa opaľovacieho krému.

Hneď za Viničkami je dedina Borša a v nej je kaštieľ, v ktorom predchádzajúci deň hostila nejakú návštevu naša pani prezidentka. Zašli sme si ten Rákociho kaštieľ pozrieť. No, nic-moc, aspoň z exteriéru.

Cesta nás zaviedla okolo Slovenského Nového Mesta a ďalej cez dedinky na pohraničí s Maďarskom. Po 30km sme už boli dosť upečení, tak sme chceli občerstvenie, no v žiadnej dedine neprežila ani jedna krčma. Úplny des a hrôza. Dúfali sme, že Slanské Nové Mesto je mesto, ako názov napovedá, a v každom meste je predsa krčma. No, v Slanskom Novom Meste nie je!

Miestni nam prezradili, že ani v Slanci nie je možnosť občerstviť sa. Neostávalo nám nič iné, len ďalej šliapať do pedálov a hľadať štastie inde. Slanec, to je taká dedina, nad ktorou sa týči parádna zrúcanina. No aj samotná obec je na kopci a dostať sa tam bolo v tejto horúčave nesmierne ťažké. Slnko pálilo, pot stekal cícerkom z každého centimetra kože. Tento nekonečný kopec so sklonom aj 12% nás vyštavil tak, že sme na vrchole niekoľko minút predýchavali a zbierali energiu na zjazd. Google mapy nam prezradili, že v dedine Bohdanovce je pizzeria. Mali sme šťastie, našli sme ju a mali náhodou otvorené. Doslova náhodou, len preto, že tam mali rezerváciu pre rodinnú oslavu, tak otvorili skôr a nejaký ten birel nám vedeli načapovať.

Radler nás prebudil. Pobrali sme sa smerom na Ždaňu, obtreli sme sa okolo Košíc – šlo sa viac-menej po rovine. Zhliadli sme siluetu US Steel a navigácia nás naviedla na cestu okolo železničného depa do Veľkej Idy. To bol masaker – ani gravel tam nevyhnať – ani Čierne Pole nemá takú deravú cestu. Prach sme mali v očiach, medzi zubami, na celom tele. Našťastie to peklo trvalo len asi 2km. Potom sme sa napojili na novú asfaltku k dedine so zaujimavým názvom Perín-Chym.

Kilometre ubiehali pomalšie, slnko pálilo intenzívnejšie. V žiadnej dedine otvorená krčma. Premávka na ceste bola taká nedeľná. Aspoň jedno pozitívum.

Zaujali ma zvláštne názvy dedín. Nechcel by som si ako bydlisko uvádzať Dobytčí Dvor alebo Buzice :).

Zmierili sme sa s tým, že na obed si zájdeme do Moldavy nad Bodvou – aspoň navštívime v správach tak často spomínané mesto. Medzi dedinou Buzice a Mokrance je dlho predlho nič, len rovná asfaltka a pole. Pri paliacom slnku to bolo na hlavu rizikové, organizmus to vyčerpávalo šialene. Neváhali sme preto zastať pri prvej otvorenej krčme v Mokranciach – lialo z nás ešte pol hodinu.

Moldava nad Bodvou je mini mesto, ale reštaurácia u Ferdinanda nám zachránila život – prijemný personál a fajn jedlo. Prečkali sme najväčší úpek a vybrali sa ďalej. Čakal nás bonbónik dnešnej etapy – horský priechod Soroška.

Kým sme sa k nej prepracovali, museli sme cez Budulovskú ulicu v Moldave. To je tá ulica, na ktorej sa odohral “slávny” zasah policajtov na Rómov. Priznám sa, mal som obavy, ako to tam bude vyzerať, či bude prejazd bezpečný. No obavy boli obyčajné predsudky – úplne v pohode sme prebicyklovali celou Moldavou a okolitými dedinami a nemali sme s Rómami absolútny žiadny problém.

Smerom na Sorošku sme prechádzali cez Turňu nad Bodvou. Nemám to naštudované, ale v minulosti šlo asi o významnejšie sídlo ako Moldava. Nad dedinou je zrúcanina hradu, podľa míňaných ulíc tam je aj kaštieľ, určite tam bola kúria. Napojili sme sa na hlavnú cestu, po širokej krajnici a kvalitnej ceste sme míňali dediny obkolesené jazerami a horami. V diaľke sme zočili skaly Zadielskej doliny.

Až sme sa dostali k obávanej Soroške. Našťastie bola nedeľa – áut síce dosť, ale až na jeden nákladiak nič vačšie okolo nás neprešlo. Každopádne nie je to veľmi príjemný výjazd – nejde o jeho sklon, ale práve o pocit (ne)bezpečia, keďže vo vyššej časti stúpania prakticky neexistuje krajnica. My sme mali na autá šťastie, obchádzali nás – teda až na jeden kabriolet z RV značkou, ktorého vodič si niečo dokazoval tým, že nás lízol o 10 cm a ešte aj podradil, nech jeho dva výfuky poriadne zaburácajú. Proste debil. Každopádne, cyklistom odporúčam naplánovať si cestu a trasu tak, aby šli cez Silickú dolinu. S možnosťami ubytovania v tých končinách je to tam však biedne.

Zjazd z vrchu Sorošky bol parádny, brzdil ma nákladiak :). Odbočili sme na Lipnik a dostali sa po rovinke do Krásnohorskej Dlhej Lúky. Po ceste sa nám ešte naskytli pekné výhľady na hrad Krásna Hôrka.

Tretia etapa (188km): z Gemera ku Ipľu

Brzotín má dva kaštiele v dedine, ktoré som chcel pofotiť, ale jediný zážitok je šprint po deravej ceste pred psiskom, ktorý sa pokúšal o čo najpevnejší hryz do môjho členka. Šprintovať som prestal na konci dediny, nemusím dopĺňať, že žiadny kaštieľ som nevidel.

Na tomto úseku sú kde-tu vyznačené cyklotrasy, ale nejak sa nám nepozdávalo, či ozaj vedú tam, kam chceme (priznávam, nevenoval som príprave tak veľa času). Preto sme si zvolili hlavnú cestu. Na širokej krajnici sa dalo bezpečne bicyklovať, napriek pracovnému dňu. Až pred Gemerskou Panicou sme zišli na značenú trasu do kúpeľov v Tornali.

Na Tornaľu mám spomienky z 80-tych rokov, keď sa ešte mesto volalo Šafárikovo. Strávili sme tam niekoľko rodinných dovoleniek, preto som chcel pozrieť, ako tá destinácia vyzerá dnes. Samotné mesto ožilo, v uliciach veľa ľudí, všetci chodili sem a tam – taký slovenský Marakeš, ako Maťo zhodnotil. Zišli sme ku kúpalisku, no nastalo veľké sklamanie. 6 rokov nefunkčné a sprevádzkovanie v nedohľadne :(. Tornaľa má viacero historických budov, no všetky sú v dosť biednom stave. Škoda toho potenciálu.

Zaujímavou dedinou boli Rumince. Podla toho, aké domy sa tam nachádzajú, dedina musí mať bohatú históriu. Škoda, že aj v tomto prípade sú domy v dezolátnom stave.

Po prvých cca 40km sme potrebovali schladiť, tak sme odbočili do dedinky Číž. V nej sú upravené kúpele, ale ani jeden podnik na posedenie (krčma otvára až po 11:00). Poslúžil aj radler z miestnych potravín.

Doteraz sme väčšinou klesali alebo uháňali rovinou. Potom sa krajina zvlnila a cyklistika nadobúdla iný rozmer. Cérová vrchovina mi bola neznáma, ale musím povedať, že je to zaujímavý kraj, neobjavený turistami a paradoxne preto hodný navštívenia. Dedinu Hajnáčku na kraji tejto chránenej oblasti som poznal len z rozprávania môjho bývalého šéfa, dnes som ju navštívil. Nad jej strechami sa týči kamenný útvar ako z rozprávky – pôvodne bralo s hradom dodáva obci perfektnú scenériu.

Hodiny sa posunuli k dvanástej, bolo príšerne dusno a už sme aj boli hladní. V tomto regióne je reštaurácii pomenej, dostal som tip, že najesť sa dá až vo Fiľakove. Tam sme natrafili na perfektnú reštauráciu – Bebek. Tam, priamo pod zrúcaninou Fiľakovského hradu, výborne varia a za personál by sa nemusel hambiť ani luxusný hotel vo švajčiarských Alpách. Čašník nám núkal špecialitky podniku, samé fajnovky a po hlavnom jedle aj dezert. Vybrali sme si tiramisu. O zopár minút nám každému na stole pristála megaporcia tohto famózneho koláča. Maťo naše pocity zhrnul: “Najprv nám ponúkne dobroty, vypasí nás – potom že dobrú chuť. Už mi nechutí ani žiť!”. A takto preplnení sme sa vybrali v ústrety ďalším 88km.

Dostali sme sa k Ipľu, aj na tomto mieste je to taká členitá krajina, vôbec nekorenšpondovala s mojimi predstavami o “dolniakoch”. Slnko z nás vyciciavalo energiu, museli sme si pomerne skoro dať ďalšiu prestávku, krčma nikde (dedina Trenč), tak poslúžili potraviny. Síce v nich boli dve veľké chladničky, nepredávali žiadny chladený nápoj. Alternatívou bola ľadová drť ružovej farby. Asi sme v tom dedinskom parku vyzerali čudne – traja chlapi v obtiahnutých gatiach s ružovým drinkom so slamkou. Ale dobre nám padlo.

Po pauze sme pokračovali južnejšie a na moju žiadosť sme aj zvoľnili tempo. Stále bolo svinsky teplo. Tretia kráľovská etapa, príšerné dusno a môj vek – to všetko si vyberalo svoju daň, ozaj som tie stúpania už nevládal s takou energiou, ako mladší spolucestujúci. Tomáš si s Maťom šli svoje tempo a ja som ubral – aspoň som mal možnosť si tie kopcovité dolniaky užiť.

Poslednú pauzičku sme si dali v dedine Želovce. Na milej čašníčke mi bolo hneď niečo “podozrivé”. Po chvíľke som prišiel na to, čo bolo “iné”. Ona totiž hovorila peknou slovenčinou, čo je v tých končinách nezvyk. 🙂 Ale nikde sme nemali problém so žiadnou menšinou a to je super.

Korona penzion v Balogu nad Ipľom je fajn, s klímou a príjemnou hostiteľkou. Mohli tam však pred našim príchodom trochu upratať.

Štvrtá etapa (99km): Od Ipľu k Dunaju

Dlhhoo sme sa balili, moc sa nám na cesty do toho úpeku nechcelo. Prvá zástavka – Šahy. Mad café v centre mesta je kaviareň s pokazeným kávovarom – takže kávu neponúka. Zmohli sa len na zalievanú (slovensky turek). A príšerná obsluha (nie len výzorom, ale aj “profesionalitou”) by si zaslúžila výpoveď. Veľkú chybu sme s výberom Mad café spravili, lebo keď som bol pozrieť miestnu synagógu, zistil som, že v jej susedstve je skvelá kaviareň. Nespravte takú chybu ako my, rovno zájdite na kávu k synagóge.

Okolo 11:00 už bol poriadny masaker vonku. Cez centrum mestečka jazdilo veľa kamiónov, našťastie naša trasa viedla mimo tohto hlavného ťahu. Dohodli sme sa, že obed budeme mať v Štúrove, čiže nám trebalo prekonať 50km. Naraz sme to však nedali a po asi 30km sme sa schovali do tieňa stromu a v priekope sa posilnili gélmi a rozdychávali.

Pred Štúrovom je hraničná dedina Salka a ku Štúrovu vedie esšte jedno, naše posledné stúpanie East South Slovakia tripu. Z neho sa klesá až do Štúrova.

Štúrovo a výhľad na Ostrihomskú katedrálu vždy poteší. Ak tam niekto ešte nebol, vrelo odporúčam. Na obed sme zašli do odporúčanej reštaurácie Jasfish. Pýtam sa čašníčky: “Akú rybu z ponuky by ste mi odporúčili?”. Odpoveď ma zarazila: “Neviem, ja nejem ryby”. Ale obed sme mali výborný, takže asi všetko, čo tam varia, je chutné.

Oproti plánovej trasy sme sa v Mužli rozhodli držať hlavnej cesty a neodpočovať na vedľajšie, keďže sme usúdili, že je bezpečná (dobrá krajnica, žiadne kamióny, normálni vodiči). Celú etapu sme si tým skrátili, no v tomto pekelnom počasí to bolo správne rozhodnutie.

Dorazili sme do dediny Kravany nad Dunajom, kde sme vybehli na hrádzu. Vzhľadom na kopec času a sálavé dusno, zdržali sme sa pri maringotke s občerstveíim. Nitriansky kraj tam z EÚ peňazí vybudoval rozhľadňu a pozor – aj cyklostanovište s pumpou a základným naradím. Maťo sa celý šťastný rozhodol, že si dofúka kolesá, no veľmi rýchlo ho nadšenie prešlo, lebo pumpa nefungovala. Ale rozhľadňa bola fajn, pekný výhľad na Dunaj a okolie.

Nasadli sme boľavými zadkami na bajky a parádnym cyklochodníkom pomedzi stromy sme sa dostali až do Radvane nad Dunajom. Nadchlo ma, ako skvelo to tam vyzerá. Normálne letovisko, penzióny, pláže, zákutia na rybárčenie či kúpanie, člnkovanie – dobrý tip na dovolenku.

Piata etapa (130km): priamo proti vetru domov

Kvalitný penzión ten Mlyn & Wellness, dobre sme sa vyspali. Pri raňajkách ešte nefúkalo, ale keď sme nahadzovali vaky na bicykel, už sme počuli hučať vietor v korunách stromov. A tento vietor nás sprevádzal celú trasu.

Tejto etapy sme sa obávali, lebo mala byť najveternejšia a zároveň najnudnejšia – veľkú jej časť sme už poznali, keďže sme to mali v minulosti odbicyklované.

Kým sme mali prvú pauzu, prechádzali sme cez najjužnejší bod Slovenska, no vieme to len preto, lebo ten bod je naznačený v Google mapách. Na cyklochodníku o tom nie je ani zmienka (bod sa nachádza pod dedinou Patince). Míňali sme aj historické miesto pri dedine Iža – kde sa nachádzajú základy rímskeho táboriska.

Po 20km, v Komárne, sme si dali prvú pauzu a na kolegovo odporúčanie sme zasadli do kaviarne Klapka, kde robia aj také delikatesy ako espresso s tonicom :).

Po občerstvení sme sa pobrali ďalej. Ako som spomínal, trasa okolo Dunaja je vyčerpavajúca a pomerne nudná. Neprechádza sa cez žiadne dediny, ktoré by okorenili veľmi fádne okolie.

Trochu vzrúša prináša vodné dielo Gabčíkovo, pri ktorom sa dá najesť, aj odfotiť na sklenenom vysutom mostíku.

Neznalým sa dá ešte odporúčiť Múzeum moderného umenia Danubiana.

Celý deň pálilo slnko a fúkal protivietor, ale spoločnými silani sme dorazili v slušnom čase do Bratislavy k Starému mostu. Keďže naša firma organizovala zamestnanecké posedenie, tak sme náš výlet ukončili priamo tam. Maťo mal však povinnosti a ponáhľal sa domov, tak sme si záverečnú fotku spravili pri odbočke na Rusovce.

Zhrnutie East-South Slovakia trip

Mám skvelú rodinu, ktorá mi umožnila vyraziť na trip, po ktorom som túžil a za to im veľmi ďakujem. Mám super kolegov, na ktorých sa môžem spoľahnúť a s ktorými je sranda.

Prejsť 737km za päť dní po našom krásnom Slovensku a objavovať jeho pre mňa nepoznané miesta, takto si predstavujem dovolenku. Práve preto milujem cyklistiku, lebo mi umožňuje spoznávať krajinu, ľudí a zažiť pri tom kopec srandy.

Počas výletu sme ani raz nezmokli, opravovali sme len dva defekty (mne sa defekt vyhol), všade sme sa cítili bezpečne.

Highlights tripu:

• Senzační dobrí ľudia, či už v Ruskom Hrabovci, Viničkách alebo v Malom Horeši
• Krásne historické pamiatky po celom Slovensku, objavy ako Veľký Kamenec, Slanec, Hajnáčka a pod.
• Ozaj dobré reštaurácie aj v malých mestečkách (Bebek vo Fiľakove, Zlatá putňa vo Viničkách)
• Prírodné krásy slovenských regiónov (Gemer, Cérová vrchovina)
• Napriek rečiam sú slovenskí vodiči vcelku ohľaduplní. Ja viem, darmo je 100 vodičov perfektných, stačí jeden magor a končí to tragédiou – ale ďakujem všekým, ktorí jazdia s rešpektom k cyklistom

Sklamania výletu:

• Gastronomické služby sa na slovensku zlepšujú, ale stále je čo doháňať
• Kvalita niektorých ciest je zúfalá