Dovolenkové obdobie je v plnom prúde a ku koncu júla prišiel čas aj na mňa. Tento rok sme sa netradične pre nás, no veľmi mainstreamovo pre Slovákov, rozhodli vyvetrať a zabudnúť na robotu v Chorvátsku. Aby sme to predsa len spestrili, vybrali sme sa do dedinky Čibača, hneď pri mestečku Mlini, asi 15 km pod Dubrovníkom – na chvost Chorvátska. Výborné bývanie zarezervované cez Airbnb, ideálne letné počasie, príjemná spoločnosť. A bicykel so sebou. Presne, ako má byť.

Okolité kopce sú proste veľké. No ich najväčšou silou je to, že nie sú pokryté stromami a teda pri 35C v tieni ten tieň akosi chýba. Neodradilo ma to. Prvé dva dni som sa len tak oťukával po okolí, výborný zážitok bol výbeh nad našu dolinu do Bosny. Stále do kopca, stále na slnku, našťastie však prvé dva dni dorazilo do Dubrovačka area ochladenie na 27C, takže sa bicyklovalo vcelku príjemne. Bol som pripravený na “niečo väčšie”.

Majiteľka domu, v ktorom bývame, mi od kamarátov ochotne zistila, že v okolí je nedávno (od roku 2016) otvorená cyklotrasa Ćiro (vhodná aj pre peších turistov). Nachádza sa v okolí Konavle (pozri aj tu), čo je údolie bohaté na zeleň a vhodné na pestovanie rôznych plodín, vrátane hrozna, rozprestierajúce sa od polostrova Cavtat, smerujúce na severovýchod ku Bosniackym hraniciam a na juh ku Čiernej Hore, dokopy necelých 210 km2.

Vygúglil som si to Ćiro a našiel veľa krásnych obrázkov a videí. Viac mi nechýbalo. Bolo rozhodnuté, musím ho zdolať aj ja. Trochu dlhšie už trvalo, kým som sa o trase dozvedel viac. Aj základné veci, ako je jej dĺžka, kde začína, kam smeruje, čo presne po ceste cyklista uvidí – po dlhšom hľadaní som našiel propagačné PDF o cyklotrase Ćiro, ktoré poskytlo aspoň mapku, z ktorej sa dalo vyčítať, kde v mojom okolí tá ospevovaná cesta začína a kam ma dovedie. Odhadol som to na necelých 30 km, čo mi prišlo málo, tak som sa na mapku pozrel z nadhľadu a rozhodol sa spojiť výlet na Ćiro aj s Čiernou Horou. Plán bol jednoduchý – najprv sa po lokálnych komunikáciách dostanem do Čiernej Hory a po ceste späť sa napojím na ospevované Ćiro.

Vyrazil som už ráno pred 7:00, aby som sa vyhol hustej premávke na Jadranskej magistrále. Zastavil som sa na polostrove Cavtat, ktorý tiež nejeden online bedeker odporúča vidieť. Je ozaj útulný, ponúka veľa stravovacích možnosti, aj nejaká tá pláž sa nájde. Asi najviac sa mi však páčila príjemná promenáda okolo mora. Po rýchlej cykloobhliadke som sa vrátil späť na hlavnú cestu a pokračoval južne. Cesta smerom na Čilipi, kde je Dubrovnícke letisko, bola pomerne rušná. Tu som už odbočil na dedinu Popovići, vedľajšia cesta ma riadne členitým terénom viedla popri Jadranu stále južnejšie k hraniciam s Čiernou Horou. Na tejto komunikácii bolo veľmi málo áut, ideálna trasa pre cyklistiku. Slnko začalo pražiť čoraz neznesiteľnejšie, tak som hľadal nejakú miestnu dedinskú krčmu, no mohol som o nej len snívať. Tunajšie dediny vôbec nepripomínajú tie slovenské. Žiadne centrum dediny s kostolom a krčmou. Domy sú náhodne rozhádzané na úpätí kopcov, kostol som nevidel a bufet už vôbec nie. Samé “sobe” a “apartman”. A voda v bidóne už dosahovala teplotu nad 37 stupňov. Dalo sa ňou olievať, no na pitie to veľmi nebolo. Kochal som sa výhľadom na more a šliapal ďalej. Predo mnou len vidina hranice s Čiernou Horou a snáď nejaká možnosť občerstviť sa pri tamojšej pláži. Po ceste som ešte stihol pomôcť zorientovať sa strateným Nemcom, ktorý sa ma v BMW pýtali na cestu do Montenegro. Ako domestic som ich hravo znavigoval. 🙂

Po cca 55 km som pred sebou zbadal zástup áut – konečne hranica. Kolónu motoristov som obehol, čo mi určite každá posádka závidela. Na rozdiel od nich som bol cez obe hraničné kontroly vybavený za 15 minút. A od hranice už len dole a ešte nižšie. Dedinu Njivice som len obišiel a za ňou na križovatke som už zbadal nefalšovaný moderný čiernohorský “Hipermarket”. Vpálil som doň vyprahnutý a za normálne eurá si kúpil občerstvenie, ktoré moje telo už fakt potrebovalo. Po pauzičke som sa vybral pozrieť najbližšiu pláž v dedine Igalo. Kopec turistov, podľa značiek áut tu boli ľudia z celej Európy. Od Francúzska, cez Českú republiku či Maďarsko až po zástupy Nemcov, Rusov a všakovakých Balkáncov (Bosna, Srbsko, Albánsko, Chorvátsko). Kamenistá pláž bola plná ľudí. V tieni kaviarničky som si doprial milovanú tureckú kávu za 1 EUR.

Hlavná cesta smerom na Dubrovník sa hemžila dovolenkármi na autách či autobusoch. Napriek tomu sa vcelku bezpečne dalo prísť až ku hraniciam. Tam už zohrievali aj tak horúci vzduch motory čakajúcich áut na kontrolu. Strašne teplo a zástup áut, motorkárov, autobusov mohol mať aj 5km. Do Čiernej Hory boli rady dlhšie ako opačným smerom. Dole kopcom od hranice som nešiel rýchlo, aby som neprepálil odbočku na cyklochodník Ćiro. Trafil som sa na prvýkrát, no nie kvôli skvelému označeniu na ceste, ale vďaka navigácii v mobile (firma bude nadšená z toho účtu) a mojej geniálnej orientácii v priestore.

Z videí a obrázkov som vedel, že nepôjde o asfaltový chodník. Ani o šotolinu. Ale že pôjdem 20km po kameňoch ako na vysokohorskom turistickom chodníku niekde v Tatrách, s tým som nerátal. Nevzdal som to, šliapal som 10tkou do pedálov, vyhýbal sa veľkým hranatým kameňom a bujarej vegetácii. Chodník ako taký už označený bol, no jeho kvalita sa ani zďaleka nezlepšovala. Z obrázkov na nete som videl, ako sa po cykloceste prevážajú rodinky s deťmi – asi išlo o fotomontáž alebo o úplne iný úsek Ćiro, ako som šiel ja. Na tomto chodníku by deti nevydržali ani 20 minút. Cesta hrozná, žiadna civilizácia, nijaké občerstvenie široko ďaleko. Zmorený slnkom som sa meter za metrom posúval ďalej. Ani neviem ako, kúsok pred sebou som zbadal do chodníka trčiaci konár zo stromu. Keby nebolo tých kameňov pod kolesami, keby na cyklochodníku nerástli rastliny a kríky, keby som nemal PSDčka, keby… Zrútil som sa jak vrece zemiakov. Spadol som na kamene, po nich som sa pošmykol ešte hlbšie na vysušenú trávu a po nej som pristál na centimetrových pichliačoch z nejakej brutálnej rastliny, ktorá už nejavila známky života. A nejak podobne som sa cítil aj ja. Po desiatich minútach odstraňovania pichliačov som sa dokázal vyštverať k bicyklu, ktorému sa našťastie nič nestalo. Olial som si rany horúcou vodou z fľaše, zahromžil som a celý doškrabaný sa pobral ďalej v nádeji, že ja to Ćiro zdolám.

Po kilometri som minul malý zúbožený domček, v ktorom sa pohybovala postava staršieho muža. Oči sa nám nestretli, tak som išiel ďalej. Po odkrútení 8 metrov na mňa zavolal medzinárodným pozdravom “Haaaj”. Prišiel som k nemu, dali sa do reči. Vykľul sa z neho obyvateľ Sarajeva, ktorý leto trávi s manželkou (profesorkou gitary na univerzite) na tomto opustenom mieste. Keď som mu povedal, že som zo Slovenska/Bratislavy, tak na mňa skúšal ruštinu. Opýtal som sa ho, či už bol na Slovensku, na čo reagoval štýlom, že “tam nie, ale nejaký čas som žil v Moskve” – ako keby to so Slovenskom súviselo. Pánko si pochvaľoval časy, keď prečkal Balkánsku vojnu v ruskej metropole (pôvodne chcel ísť do USA, lenže nestihol lietadlo), vyznávač vegetariánskej stravy a pitia teplej vody. Keď som sa s ním chcel na rozlúčku odfotiť, odmietol, že on svoje telo nezapredá na nejaký obrázok. Vykľul sa z neho priaznivec Hare Krišna. Ale pomohol mi s vodou, ktorú som veľmi potreboval na doráňané nohy a ruky aj do bidónu.

 

Po stále rovnako nekvalitnej ceste som sa dostal k prvej infotabuli o Ćiro. Z nej som ale vôbec nevyčítal, kde som, kam sa pobrať, aký dlhý je ktorý úsek – nič užitočné, samá história železnice, na ktorej koľajiskách táto cesta vedie. Odhadol som len, že mám obísť letisko Čilipi, tak som sa vydal dolu serpentínami do doliny. To znamenalo len jedno. Niekde ďalej budem zase stúpať. Slnko nezhaslo, pražilo jak na Sahare. A už som pred sebou videl tie značky, že kľukatá cesta, zákaz obiehať, 7 km. Zahmlilo sa mi, olial som sa teplou vodou a bojoval som našťastie už s asfaltkou ďalej. No už mi bolo jasné, že Ćiro dnes nedám. Na najbližšej križovatke v dedine Zvekovica som to stočil smerom na Dubrovník. Po asi 20 km som už bol v sprche, výlet s celkovým prevýšením 2100 m po takmer 100 kilometroch skončil. Ćiro nemalo žiadne čaro, ale zážitok z Čiernej Hory dá na túto nepodarenú cyklotcestu zabudnúť. Možno, keď tu infraštruktúru dobudujú (cesty, občerstvenie), tak sa sem ešte vrátim.

Relive video

11,207 total views, 3 views today