Potulky Kalábriou: Pizzo a Tropea

 

Dovolenková sezóna ma doviedla do Kalábrie, južnej časti talianskej čižmy. Osobne by som preferoval cestu autom, ktorá umožní nabaliť aj bajk a veci potrebné na cyklistiku, ale v rodine mi to neprešlo. Zájazd bol letecky, ubytovanie vo Falkensteiner Funimion Resort pri obci Curniga.

Po prvom horúcom dni opekania sa na pláži či pri bazéne som sa už informoval o možnosti požičať si v rezorte bicykel a študoval v Mapy.cz, kam sa dá zájsť. Miestna požičovňa Moonlight Bike Calabria ponúkala len horský KTM bicykel, takže aj výber trasy tomu zodpovedal. Svoj plán som prediskutoval s majiteľom požičovne, Thomasom, ktorý mi ochotne poradil, ako sa vyhnúť ozaj úzkej a rušnej ceste.

Samozrejme, miestnych 50km je niečo úplne iné ako v našich končinách a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým treba brať do úvahy pekelné teplo, keď už ráno o 9:00 je 30 stupňov a na poludnie pocitovo bez problémov vyše 40. A dôležitým faktorom je aj skutočne hornatý terén, keď na malom počte kilometrov nastúpate stovky výškových metrov.

Pizzo

Večer pred mojim výjazdom sme boli navštíviť mestečko Pizzo a od delegátky som počul samé chvály na mesto Tropea. Takže môj cieľ jazdy bol daný. Naplánoval som si trasu tak, aby som sa vyhol hlavnému ťahu, čo mi do Tropea vydalo na cca 55km.

Ráno som bol na raňajkách medzi prvými, pribalil som si nejaké ovocie a nasadol na bajk. Hneď ako som opustil hotelový rezort a prešiel popod dialnicu, začal som stúpať. Vonku bolo príjemných 25C, väčšinou som šiel v tieni. Začínala sa podomnou otvárať kalábrijská krajina.

Cesty majú v Kalábrii pomerne rozbité, ale vodiči jazdia ohľaduplne. Trasu do Pizzo som mal okukanú z predchadzajúcej cesty taxíkom. Zrazu ma navigácia v mestečku viedla doprava, kde som žiadnu odbočku nezbadal. Ale bola tam, strmo dole po rozbitej ceste.

Mestá v Taliansku majú dve tváre. Jednu dopoludnia a druhú podvečer či v noci. Počas môjho výletu boli ulice pokojné a postupne som rozpoznával miesta, po ktorých som deň predtým kráčal. Ale vyskytli sa aj obchodíky, ktoré ušli mojej pozornosti, lebo večer sú zavreté. Také fajné čerstvé rybičky sú v ponuke len ráno.

Námestie republiky v Pizzo je krásne cez deň a ešte s väčšou atmosférou večer. Výhľad na more doplnené o zámok. Krásne to tam je.

Pálivé a hornaté vnútrozemie Kalábrie

Opustil som mestečko a smeroval na Vibo Marina. Tu sa mi ukázal prístav, neskutočné čisté more.

Pred mestom Briatico ma navigácia odklonila od mora. Najprv to vyzeralo ako poľná cesta, neskôr sa ukázala asfaltka. Stúpal som po strmej ceste obrastenej kríkmi. Slnko už ozaj pieklo, cikády blbli, mušky otravovali a zo mňa sa začalo liať, doslova zo mňa tieklo. Predstavoval som si, že takto sa asi najefektívnejšie chudne :).

Stúpanie nemalo konca. Hore a ešte vyššie. Horúco a ešte teplejšie. Zrazu mi cestu skrížila koza.

Na tomto mieste som prechádzal nejakými kaňónmi. Na jednom odjazdenom kilometri som vystúpal 80 metrov, a hneď za tým klesol o 60. Hore 5 serpentín, dole 4. Ale KTM mal také prevody, ktorými sa to dalo zvládnuť. Tričko som mal prepotené na žmýkanie, ale už mi to bolo jedno. Po sklesaní som natrafil na vyvierajúcu vodu, ktorú tam naaranžovala nejaká dobrá víla, lebo osvieženie prišlo tesne pred kolabsom.

Išlo o minerálnu železitú mierne smradľavú vodu, ale bola ľadová a aspoň som sa ňou olial.

Povedal som si, že piť sa tá voda nedá, takže budem stáť v najbližše dedine, kde bude otvorená krčma. Kým som však prišiel do San Giovanni, ešte som musel zvládnuť ďalšie serpentíny.

V dedine San Giovanni majú také železné konštrukcie znázorňujúce brány, asi každých 50 metrov. Aj celé malé námestičko bolo obkolesené takýmto gýčom.

Čo je ale dôležité, v dedine bola krčma a v nej podávali skvelú kávu (ako všade v Taliansku). Spolu s malým fľaškovým pivom Peroni som zaplatil 2,40 EUR a po krátkom oddychu som pokračoval smerom na Tropeu. Na tomto mieste som bol v nadmorskej výške asi 450 mnm, taká náhorná plošina. Keďže do Tropea som to mal len cca 10km, a Tropea je prímorské mesto, vedel som, že by som mal už väčšinou klesať.

Zrazu sa mi po jednej zo serpentín objavil pohľad na more a čo viac – na jeho horizonte sa zjavil kopec. Až mi srdce poskočilo, keď som si uvedomil, že ide o sopku, stále aktívnu sopku na ostrove Stromboli.

Klesanie bolo parádne, nutil som sa k tomu, že musím aj zastať a spraviť nejakú fotku. Scenérie sú tam úžasné.

Neskôr sa mi Stromboli ukázala v ešte väčšej paráde. Ale fotka nedokáže zobraziť to, čo oko vidí naozaj.

To som bol ozaj už len kúsok od Tropea. Toto historické mesto vystavané na útesoch má skvelú atmosféru, dokonca aj cez poludnie. Na pláž som sa nedostal, radšej som sledoval ceduľu Centro Historico a vystúpal som si to do centra. Odtiaľ je neskutočný výhľad na more a piesočnú pláž.

Bolo okolo poludnia a slnko skutočne pieklo. Pri prechádzani mestom trochu pomáhali efektívne aj efektné tienidlá.

Thomas z požičovne mi odporúčil, aby som cestou späť išiel vlakom do Pizzo, lebo že už bude neznesiteľne teplo a skrátim si tým pekelnú cestu. Pri popíjaní konečne normálnejšieho čapovaného piva som zistil, že vlak mi ide o 19 minút. Tak som do seba kopol dve pivá a znavigoval som sa na železničnú stanicu.

Lístok sa tam kupuje len v automate, živého zamestnanca tam nenájdete, pričom turistov a cestujúcich sa tam premelie určite viac ako niekde v Letanovciach. Dobrý človek (na fotke) mi poradil, na ktoré nástupištie sa postaviť. Všetko dobre dopadlo. Nápad ísť časť spiatočnej cesty vlakom som veľmi ocenil, lebo v klimatizovanom vozni som sa schladil.

Vystúpil som na železničnej stanici Pizzo a vymotal som sa pomocou navigácie smerom do mesta. Naskytol sa mi pekný obraz na útes s centrom mesta. Pizzo je taká maličká Tropea. 🙂

Viac menej po známej ceste som sa asi 15km trasou dostal späť do hotelového rezortu. Zaujalo ma, že ráno som šiel po 2-3km úseku, ktorý práve cestári opravovali. A cestou späť som sa už rútil po čerstvom asfalte.

Hotelový rezort je obklopený píniovým lesom, ktorý nádherne voňal a hučal cikádami.

Celkovo som v tento deň najazdil vyše 70km a nastúpal okolo 1200 výškových metrov. A to celé v 33 stupňovej horúčave. Ale na vlastnej koži som vyskúšal, že Kalábria ponúka veľké možnosti v podstate horskej cyklistiky v pekelne teplom počasí. Počas leta to nie je ideálna kombinácia, ale ako tip na spestrenie si pobytovej dovolenky môže byť.

1,200 total views, 6 views today

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *