Branisko – hranica medzi Spišom a Šarišom

 

Mám rád dni, kedy sa mi plnia sny. Ideálne, keď s tým ani nerátam. Tak sa stalo aj minulý víkend. Kopec Branisko mám v pamäti ako problematickú dopravnú tepnu medzi Spišom a Šarišom. Neustále kolóny áut, skrížené kamióny, nervózni vodiči, havárie. Potom postavili najväčší tunel na Slovensku (vo všetkých významoch tohto slova), čo situáciu na kopci výrazne zlepšilo. A keď pred časom spojazdnili diaľnicu cez celý Spiš, čím sa niekoľkonásobne odľahčila cesta prvej triedy E18, podvedomo som už plánoval, že si na ten kopec vyrazím aj na bicykli.

Najprv som tam plánoval ísť s bratom. Keď tu zrazu, u niekoho z rodiny vzplanula myšlienka, že “…keby boli elektrobicykle, išiel by som aj ja..”. Po krátkom pátraní na webe som zistil, že vo Veľkej Lomnici je predajňa a požičovňa elektrobicyklov (epohon.sk). Za veľmi priaznivé ceny (19 EUR na deň) požičiavajú úplne nové elektrobicykle v hodnote 2000 EUR. A keď si ich objednáte viac, dostanete ešte aj zľavu ako my.

Na cyklovýlet sme sa napokon vybrali siedmi: brat s manželkou, sestra s manželom, ja s manželkou a najstarší člen pelotónu bol otec.

Úvodná fotka nad Kurimianmi

Vyrazili sme v sobotu popoludni, lebo na nedeľu už viaceré zdroje hlásili búrky a ako sa neskôr ukázalo, pravdivo. My sme mali počas celého výletu parádne počasie.

Spišský hrad a okolité polia zaliate pálivým slnkom

Po zvlnenej E18 sme sa dostali cez Levoču a jej nepríjemný kopec až pod Spišský hrad. Cesta je tu široká, áut kvôli dialnici výrazne ubudlo, takže bezpečne sa tu dá bicyklovať. Cyklisti na elektrobicykloch mali vynikajúcu príležitosč spoznať svoje stroje, tí bez motorčekov spoznali silu svojich nôh. Ako sme sa dohodli, počkali sme sa pod stúpaním na Branisko v dedinke Korytné.

V biednom tieni autobusovej zástavky sme sa posilnili proteinovými tyčinkami i vodou a šli v ústrety strmého kopca. Tešilo nás aspoň to, že sa v tieni stromov skryjeme pred ostrým slnkom.

To 12% stúpanie je len asi prvých 500 metrov, potom príjemne zvoľní.

Kopec to nie je dlhý, necelých 4 km. Vyššie už ani nie je taký strmý, takže sa dá pokochať aj peknými výhľadmi na Spišský hrad či dokonca aj Tatry. Žiaľ, panoráma sa kúpala v slnku tak, že sa nedalo spraviť použíteľnú fotku. Proste tam treba zájsť osobne :).

A sme na Chvalabohu. Tak sa to sedlo ozaj volá. Keď sme tam čakali na pomalších z pelotónu, okolo sa mihlo aj desať turistov. Celkom milé poznanie, že turizmom to tam žije.

Tento zjazd už na Šarišskej strane je ozaj za odmenu.

Prekročili sme hranice rodného Spiša a brázdili cesty Šariša. Ale len na chvíľu. Zastavili sme sa na pivo v motoreste, z ktorého sálal závan čias dávno minulých. Ale hostí mal požehnane. Na objednávku sme čakali aj pol hodinu. Čašníčka nestíhala a ani jej dcéra, tínedžerka, nestíhala umývať poháre.

Po výdatnom občerstvení a niekoľkých závistlivých pohľadov a poznámok od miestnych “rajderov” (elektrobicykle im nevoňali) sme sa vybrali ďalej.

Výborný zážitok je zjazd do Širokého. Na také priame 16% klesanie nenatrafíte len tak hocikde. Výstražné digitálne tabule aj nám bežne oznamovali, že prekračujeme povolenú rýchlosť v obci.

Nasledovalo príjemné klesanie cez obec Víťaz, pričom cesta mala klesajúci charakter až pred Krompachy.

Každý šliapal svojim tempom. Míňali sme malebnú krajinku a niekoško dedín, z ktorých si pamätám hlavne cigánske osady a jej obyvateľov. Nezabuduteľný bol asi 8 ročný chlapec, úplne nahý a čierny ako uhlie, ktorý ležal kolmo na ceste tak, ze každé idúce auto v opačnom smere, ako sme šli my, ho muselo trafiť. Nepozerám Krimi na Jojke, takže neviem, ako chalan dopadol, no snáď ho nik netrafil a rodičia ho stihli z cesty odpratať skôr ako došlo k neštastiu.

Drvivá väčšina obyvateľov kolónie si neodpustila poznámky a pokriky na nás. Všetci pýtali bicykel. Asi dvaja pokrikovali, ako keby videli Sagana. Necítil som sa nebezpežne, ale defekt by som v tom úseku nechcel dostať. Tak sme došli ku Richnave.

Ono sa to nezdá, ale cesta od tejto križovatky až po Spišskú Novú Ves je fakt členitá. Tiahle stúpania, občas zjazd dali zabrať a síl ubúdalo. Do toho slnko páliace priamo do tváre. Pelotón sa natiahol, stretli sme sa až v príjemnom podniku (S-club) na pekne zrekonštruovanom námesti v Spišských Vlachoch.

Malebná ulička v Spišských Vlachoch

A tento poznáte? “Ta keď Spišské Vlahy mesto, ta muha fták” 🙂

V Bystranoch bola slávnosť 750. výročia zmienky o obci. Muziku z ihriska bolo počuť na ďaleko. A hmýrilo sa to tam okrem miestnych obyvateľov aj desiatkami policajných áut.

V Spišskej Novej Vsi sme si zmrzlinu nestihli dať, lebo výlet sa nám predĺžil a už sa stmievalo. Trielili sme domov, po ceste nás čakali ešte dve nepríjemné stúpania – Smižiansky a Iliašovsky kopec.

Do dvora sme vošli, keď už bola takmer tma. Na východe sa ozaj stmieva o takých 20 minút skôr ako v Bratislave – s tým treba pri plánovaní výletov počítať.

Tak nejak som s rodinou zdolal Branisko a dolinu okolo Hornádu. V nohách prevýšenie okolo 1500 metrov na necelých 90 km trasy.

Teším sa na ďalšíe výlety po Spiši. Ak máte tip pre výlet zjazdný aj cestným bicyklom, napíšte do komentáru.

Relive video

3,932 total views, 3 views today

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *