Ubehlo už veľa dní a nocí, keď som sa nebol poriadnejšie vyvetrať na bicykli, zajazdiť si, vyvetrať hlavu na dvoch kolesách. Táto nedeľa mi dávala nádej, že konečne sa dostanem k svojmu hobby. Chystal som sa opäť do Rakúska veriac, že tamojšia starostlivosť o cyklochodníky bude zodpovednejšia. No Aladin hlásil vietor, tak som zmenil plány a išiel sa vyvetrať do lesa. Že pôjdem na Biely kríž, som sa rozhodol až na Železnej studienke.

 

Cez Kopčiansku som sa pomerne pohodovo dostal do Kittsee, cesta odhrnutá, nikde ani živáčka. Cyklocesta do Bergu videla odhrňovač, no miestami bol na asfalte ľad. Dalo sa to však úplne bezpečne prejsť. Až som došiel na hranicu. Eurovelo 6, akože cyklistická tepna cez Európu, je totálne pokrytá v lepšom prípade udupaným snehom. Prvý adrenalín sa do mňa nahrnul, keď som vychádzal na Most Lafranconi. Celý nájazd na most bol pokrytý súvislou vrstvou ľadu, akú nájdete azda len na zimáku.

Z nejakého záhadného dôvodu sa cestári rozhodli udržiavať chodník od ZOO k Patrónke. V pohode sa dalo vyjsť až ku kúpalisku za Železnou studienkou. Nie, cesta tam nie je udržiavaná kvôli cyklistom – dotiaľ sa tam dostanú autobusy. Hneď za konečnou busu 43 už bolo bielo. Zo všetkých strán sa do očí ligotal sneh, z kopcov, lúk, zamrznutého potoka, aj z cesty. Mrzlo riadne. Aj prsty schované v rukaviciach odmŕzali, nehovoriac o šatke cez ústa, ktorá už nebola príjemne hebká, ale drapľavo zamrznutá.

 

Cesty v Lesoparku sú pre mňa labyrint. Mám možno 10% úspešnosť trafenia sa na správnu cestu do cieľa. Dnes som si vybral deň, kedy som prispel k tým zvyšným 90% – opäť zlá odbočka. Ale tá trojkilometrová obchádzka bola očarujúca. Zima v plnej kráse a to prakticky v Bratislave. Zasnežené stromy a lúky, zamrznutý potôčik a každé jazierko sa premenilo na ľadovú plochu. A pritom človekom nedotknutá krajina.

 

 

Mrzlo tuším ešte viac. Sebavedomo som šliapal do pedálov, kolesá crossového Kelly’s Phanatic 10 sa zarezávali do udupaného snehu. V slušnom čase som došiel k Včelínu. Robia tam perfektný čaj. Zahreje ako radiátor. Teplo bufetu si už vychutnávala partia cyklistov a ďalší prichádzali. Aj nejakí bežkári.

Čakal ma zjazd do Rače. Cesta tam bola ukážkovo očistená, predpokladám, že kvôli lesníkom a nie pre cyklistov. Neriskoval som, dole kopcom som šiel maximálne 40tkou. Aj to stačilo na to, aby mi vietor poriadne ošľahal stehná a tvár. Pocitovo bolo možno -15. Ako som už pedáloval cez Starú Raču, pomaly som stuhnuté nohy, ruky a tvár rozhýbal. Spomenul som si na veľmi peknú cestičku ponad Raču, viniacu sa popod viniče až ku Figaru. Vybral som sa ňou. Po 200 metroch bolo jasné, že ten pravý adrenalín ešte len začne. Na miestach, kde svietilo slnko, sa ešte dalo bezpečne prechádzať, no väčšinou to bolo skôr o šťastí. Celá poľná cesta bola pokrytá ľadom. No a keď sa zrazu ukázalo oproti auto, pádu som nezabránil. Nebolo to nič vážne, našťastie som stihol vytiahnuť nohy z pedálov, ale určite to pre toho chlapa v SUV vyzeralo komicky.

Medzi domami v časti Biely kríž to bolo už na zabitie. Desiatky metrov dlhé úseky pokryté súvislou vrstvou ľadu. Ale šmýkajúce deti z toho mali veľkú radosť.

Od Figara po Starý most som išiel po väčšinou suchej vozovke. Až na jedného blázna moju maličkosť rešpektovali ako súčasť premávky. Ale ten magor jazdil agresívne aj voči ostatným vodičom, tak som to nebral osobne. Starý most je vzorovo uprataný od snehu, akoby to bola výstavná skriňa mesta a jeho údržby o cyklistickú infraštruktúru. Asi tam Nesrovnal vodí všetky zahraničné návštevy. Keby zašli len kúsok za most, na Eurovelo 6, tak tam to vyzerá ako vo vysokohorskom stredisku s prísnym zákazom vstupu akejkoľvek techniky. Táto cyklistická tepna Európy pripomína hocičo, len nie cyklochodník. Na udupaný sneh od chodcov a bežcov si človek a bicykel zvykne. Ale ten lesklý ľad, ten je zradný jak predvolebné prieskumy.  Na jeden takýto úsek som doplatil. Centimeter rozhoduje o tom, či zľadovateným úsekom prejdete bezpečne, alebo sa zrúbete. Mne sa podarilo to druhé. Muselo to vyzerať parádne, ako som letel cez riadidlá. Ešte teraz je v tom ľade a snehu pečiatka po mojej sánke a kolene. Od nechutných odrenín ma zachránila šatka cez ústa a kvalitné cyklistické nohavice. Po prvotnom šoku som s radosťou konštatoval, že som celý a bicykel tiež. Celý pád si odniesla len zhodená reťaz, ktorú som hravo nahodil na svoje miesto. Čo zamrzí, je polámaný držiak na kameru Polaroid Cube, z ktorej sú aj fotky v tomto blogu. Tento pád otestoval novinku na bicykli – držiak na mobil od Quad Lock. Vyjadrujem maximálnu spokojnosť.

Po 59 km som šťastne dorazil domov. Sánka bolí viac, ako som si to chcel pripustiť, aj obed sa ťažko jedol. No budem ja teraz čakať na odmäk. A kým príde, tak dám prednosť uprataným cestám na rovine. Alebo behu :).