Idzem – ňejdzem, idzem – ňejdzem…
Hej – ňe, hej – ňe…
Takúto dilemu som mal ráno, keď som vstal nie veľmi vyspatý. Ale láska ku cyklistike vyhrala a po rannej káve a za hrsť crunchy čokoládových vločiek som sa vybral na pripravenú trasu.
Letmo som kukol von oknom a zamračená obloha so 16 stupňami mi vnukli myšlienku zabaliť si ešte návleky na ruky. Ako sa neskôr ukázalo, bol to geniálny nápad.
Vybral som sa smerom na letisko a po Jurave do Čiernej Vody a Chorvátskeho Grobu. Cesta ma doviedla na Grinavy. Chvíľu som šiel po hlavnej sviatočnej ceste a odbočil som do ulíc Penzinka. Tam ma prekvapil nový separovaný cyklochodník – veľmi dobre! A tak som sa ocitol na ceste na Pezinskú Babu.
Bolo ešte chladno, našťastie pomerne slabá premávka a ešte trochu vlhká cesta. Baba bol môj prvý dnešný kopec a šiel sa mi celkom pohodovo. Po pol hodine som už zbadal motorest.
Dnes ma ani motorkári nevyrušovali – ozaj dobrý deň na cyklovýjazd.
Zjazd na Pernek po vynovenej asfaltke bol parádny (tu som ozaj ocenil tie návleky na rukách). V Perneku som odbočil doprava smerom na Rohožník. Túto cestu poznám z výletov na Šranecké piesky. Až som sa dostal ku Plaveckému Podhradiu, kde som opäť neodolal a fotil si túto fotogenickú zrúcaninu.
Cestou č. 501 som pokračoval až ku Plaveckému Mikulášu, za ktorým som prekročil hranicu Bratislavského kraja. Pred odbočkou na Bukovú som ešte cvakol farebné pole pri Prievaloch a pustil som sa do kopca.
Dnes som mal pred sebou veľkú porciu kilometrov, tak som sa ku vodnej nádrži Buková nespustil, ale nabudúce si to tam pôjdem pozrieť.
Trstín som len tak lízol a už som smeroval do Smoleníc. Bol som v polovici výletu, už bol aj čas na obed. Šokovalo ma, že v podniku pri ceste som nevedel platiť katou, tak som sa pobral do dediny. Nad ňou ma už vítal majestátny Smolenický zámok. Na začiatku obce zaujalo ešte plné parkovisko áut – všimol som si, že ľudia húfne navštevujú Včelovinu (videl som o nej reportáž v relácii S úsmevom po Slovensku a znelo to fakt super).
Obed som si dal v Pizzérii Halenár a musím personál pochváliť. Odporúčam, zastavte sa tam.
Po výdatnom obede ma čakala najkrašia časť môjho výletu. Dávnejšie som sa s rodinou vybral na turistiku po Náučnom chodníku Majdán, teraz som si naplánoval trasu práve cez tento kus lesa. Nevedel som, aká je tam kvalitná cesta a v úvode to bolo teda dosť rozbité. Neskôr však prišiel pekný asfalt a celá cyklistika týmto lesom až do Doľan bola jedna krása. Prehlasujem to za objav dnešného dňa a už teraz viem, že tadiaľ budem jazdiť častejšie.
Z Doľan som sa opäť dostal na hlavnú cestu, ktorá ma doviedla do Modry. Táto cesta už bola dosť rušná, pekné počasie vyhnalo veľa ľudí objavovať krásy Slovenska. Žiaľ, aj magorov za volantom.
V Modre som si cvakol ústredné súsošie Ľudovíta Stúra.
Žilo to v meste, plné terasy ľudí, pekná atmosféra.
Cez Pezinok som šiel mrte-krát. Dnes ma navigácia naviedla popred Pezinský zámok a ten som teda videl prvýkrát :).
Preštrikoval som sa ulicami Pezinka a opäť po novom cyklochodníku som došiel na jeho koniec. Škoda, že ho nepotiahli až do Limbachu, respektíve cez Limbach až pod les, kde sa ide smerom na Tri Bresty. Inak, nechápem tých milionárov, čo si tam kúpili domy za pol milióna, ale jazdia po panelovej ceste jak do JRD.
Prvý úsek do kopca som ešte v pohode dával. Ale potom som dostal krízu. Po cca 140km bol ten výšľap utrpenie. Ale tak dobojoval som a pod Veľkým Javorníkom som si trochu oddýchol a zožral energetickú tyčinku.
Inak, toto bol najvyšší bod mojej jazdy, čo ma vcelku prekvapilo, že ním nebola Pezinská baba.
Rozhodol som sa ísť dole Strminou do Borinky. I keď, tá Strmina je z tohto miesta aj dole aj hore.. stále som trpel a tešil som sa na skutočný zjazd až do Stupavy. Zaujala ma ešte hora dreva od lesníkov.
Tu niekde som sa rozhodol, že si dám ešte pauzu U starého bicykla. Dúfal som, že budú mať otvorené. Obavy boli márne. natrieskaný podnik jak sviňa. Výborný radler a šošovicová polievka mi vliali do svalov nové sily a trielil som do Devína.
Tu som sa rozhodol, že nieže si pôvodnú trasu skrátim, ale prekonám ja dnes dvestovku. Takže som po moste Lafranconi išiel smerom na Kittsee a Berg.
Celkovo som tak odjazdil 202km s prevýšením cez 1800 metrov.
Musím povedať, že som objavil peknú trasu a určite keď budem mať chuť na väčšiu porciu kilometrov, tak si ju zopakujem, možno s nejakou obmenou.
