Korona vírus narušil plány nie len profesionálnemu pelotónu, ale aj amatérom, ktorí už majú svoje zaužívané a tradičné podujatia. Nimi sa to len tak hemží, ja osobne sledujem FB stránku Cyklotúry, ktorej administrátor organizuje viacero cyklistických podujatí. V tomto roku však musel zmeniť plány, zrušiť alebo preložiť na neskôr už tradičné podujatia ako Bratislava-Viedeň, Bratislava-Praha a pod. A keďže s tými hranicami to bolo také neisté, rozhodol sa zorganizovať prvý ročník podujatia Dunajec-Dunaj, ktorého trasa vedie z Červeného Kláštora do Štúrova. Prihlásilo sa cca 18 23 ľudí, takže sa akcia konala.
Keď som sa o tejto trase dozvedel, srdco mi poskočilo. Ako som už viackrát spomínal, milujem Spiš a ten severný zvlášť, lebo to je moje rodisko (Spišská Stará Ves). Nejak sme sa doma dohodli, že sa vyparím na 4 dni a budem súčasťou pelotónu. Dalo by sa tu popísať strašne veľa, čo sa počas takejto výpravy, s takouto posádkou, zažije. Ja sa v tomto článku sústredím len na popis trasy a bonbónikov, ktoré sme počas nej videli. Všetko ostatné ostane len medzi účastníkmi :).
Cesta busom ku Dunajcu
V stredu nás čakal autobus za Auparkom a pomaly sme nahodili bicykle aj s batožinou. Vtedy sme ešte netušili, že to bude dlhý výlet. Chodievam na východ aspoň raz za kvartál, no takúto dlhú cestu som asi ešte nezažil. Síce sme sa vyhli zápche v Bratislave, ale tá si nás počkala v Žiline. Povinné prestávky pre vodiča tiež pridali k celkovému času strávenému na ceste. Niekde pri Ružomberku nám už bolo jasné, že v stredu večer si už nezabajkujeme, i keď bolo ideálne počasie. Chcel som ísť pozrieť sídlisko, kde som vyrastal, i rodinu žijúcu v Spišskej Starej Vsi, no príchod o 20:15 mi to neumožnil. Našli sa však indivíduá, ktoré predsa nasadli na bicykel a obišli nejakých 20km v okolí penziónu. Ja som dal prednosť pivu :).
Prvý deň, Červený Kláštor – Lopušná dolina
Vedeli sme, že vo štvrtok má pršať, no nevedeli sme, ako dlho a ako intenzívne. Sledovali sme rôzne predpovede počasia, radary a snažili sa odhadnúť, kedy bude rozumné vyraziť. Nik totiž nechcel zmoknúť po prvých 500 metroch. Už naraňajkovaní sme postávali na priedomí a pohľadom odháňali ťažké tmavé mraky. A ono to akosi pomohlo, po cca dvoch hodinách sa ukazovala modrá obloha a potom aj slnko.
Využili sme obdobie dňa bez zrážok a spolu ako jeden muž sme sa vybrali z Červeného Kláštora smerom na Spišskú Starú Ves a Spišské Hanušovce. Tam bola odbočka na malebnú obec Osturňa. Kvalitné stúpanie už od križovatky po dobrom asfalte. Tak sme došli na Hanušovské sedlo a z neho zjazdovali cez Veľkú Frankovú do Osturne. Samotná Osturňa má asi 3km, míňali sme prekrásne chatky. Ale ten parádny úsek cesty nás ešte len čakal. Na konci Osturne sa odbočuje vľavo na nenápadnú cestu spájajúcu Zamagurie s Západnými Belianskymi Tatrami. Samozrejme, treba pri tom prekonať nejakých 400 výškových metrov počas 13 kilometrov. Bicyklujete do kopca, ale v lone krásnej prírody. Škoda len, že spoza mrakov nevykukli Tatry, tá scenéria musí byť úchvatná. Touto trasou som išiel prvýkrát v živote, je to tam úžasné a každému to odporúčam.
Zišli sme zopár metrov od Ždiaru. Nad nami viseli ešte ťažké a čoraz tmavšie mraky. Rozhodli sme sa schovať do nejakého podniku v Ždiari, kým prejde búrka. A urobili sme veľmi dobre. Nie len, že sme v suchu prečkali ozaj silný dážď, ale okúsili sme vynikajúcu kaviareň – Stone art galery, ktorú vrelo odporúčam. Milá obsluha, kvalitná káva a parádny výhľad na Tatry. V galérii som nebol, ale aj tá údajne stojí za návštevu.
Po prestávke sme zišli dole až do Tatranskej Kotliny, kde sme odbočili na tatranskú cestu slobody. Stále nad nami viseli obrovské tmavé mraky a len zázrakom z nich nič nepadalo. Zatiaľ. Tiahly kopec v širokej krajnici, okolo primerane veľa áut – ako to už v letnej sezóne býva. Ale dá sa tadiaľ bicyklovať vcelku bezpečne. V tomto úseku sme už jazdili každý podľa svojich možnosti, akosi prirodzene sa vytvorili skupinky, ktorých členovia sa navzájom podporovali. Pred Tatranskou Lomnicou ma vystrašil dážď. Spolu so Šaňom sme sa schovali pod strieškou, no ďalší parťáci presvišťali okolo. Nasadli sme na bicykle a šli za nimi, rozhodli sme sa pred dažďom utekať a nie ho prečkať. Podarilo sa. Pred Smokovcami sa už zase ukázalo slnko a obedňajšiu prestávku sme si užili na terase v Smokovci. Oficiálny itinerár hovoril o tom, že sa má ísť na Slieszky dom, prípadne na Hrebienok, no pre neisté počasie sme si to v našej skupinke rozmysleli a tieto skvosty dnešnej etapy sme vynechali. Rozhodnutie bolo ľahké, lebo všetci z našej skupinky sme tieto stúpania už v minulosti absolvovali.
S plnými bruchami sme sa spustili dole cez Gerlachov až do Svitu. Nad Lomnicou sa blýskalo, nad nami svietilo slnko. Myslel som na tých, čo sa vybrali na Slieszky dom, nech v zdraví dôjdu do cieľa.
Druhý deň, Lopušná dolina – Braväcovo
Dnešná etapa prechádzala Liptovom a dostala nás na stredné Slovensko. Prekvapivo bolo ráno veľmi príjemne, ani mraky nezúrili nad kopcami. Verili sme, že ani dnes nezmokneme, i keď predpoveď bola hocijaká. V Šuňave sme sa zastavili pri “streche dvoch morí”. To je miesto, kde sa dažďové kvapky a iné tekutiny môžu dostať do dvoch rôznych morí, lebo z jednej strany sa to celé leje do rieky Poprad a teda do Baltického mora a z druhej strany do Váhu a teda do Čierneho mora. A v dedine si preto postavili tabuľu.
Klesali sme ku Čiernemu Váhu a popri ňom až ku vodnej nádrži Čierny Váh, k spodnej nádrži tohto technického diela. Plán ale bol vyliezť k hornej nádrži, odkiaľ sa dá pokochať výhľadom na Tatry. Najprv také hore-dole do Svarína a odtiaľ je to kvalitné 7km stúpanie po dobrom asfalte. Po zdolaní 440 metroch sme sa dostali k poloprázdnej nádrži, Tatry boli aspoň sčasti odkryté, takže bolo na čo pozerať. Cestou hore ma predbehli “mladé pušky” z nášho pelotónu, ale hore sme si spoločne dávali horalky a iné pochutiny.
Začalo sa zmrákať, aj nejaké ťažké kvapky padli, tak som rýchlo sadol na bajk, však tí mladíci ma aj tak predbehnú pri ďalšom stúpaní na sedlo Priehyba. Fajne som si zazjazdoval a pobral sa podľa plánu smerom na ďalšie stúpanie. To viedlo do rovnakej nadmorskej výšky ako horná nádrž Čierny Váh, no stúpanie meria niečo cez 15km. Začalo to pozvoľna, no ani neviem ako, už som šliapal do riadneho kopca, ku koncu bol úsek aj 12% sklonom. To už boli miesta, kde som ozaj nevládal a chytil ma príšerný hlad. Nemal som nič na posilnenie, už mi aj dochádzala voda v bidóne. Našťastie sa ako zázrakom vyskytla pri ceste studnička Hlístajka plná čerstvej vody. To bolo už len asi kilometer od sedla, ale veľmi mi pomohlo toto osvieženie.
Priamo zo sedla nie je veľmi výhľad do doliny, ale keď zídete asi 50 metrov, odtiaľ už perfektne uvidíte dolinu aj s Heľpou. Tam smeroval 8km zjazd. Uvažoval som, že v Heľpe oddýchnem, ale po rýchlej porade s parťákmi, ktorí vynechali Čierny Váh, som usúdil, že to do cieľa dám aj bez prestávky. Vraj za 45 minút som v cieli.
Pokračoval som v zjazde ďalej, míňal som dedinky na Pohroní, viedla ma route 66. Po hodine som sa ocitol v Brezne, ozaj som už nevládal. V centre to celkom žilo, našiel som si sympatickú terasu a objednal si kávu a čapovaný Guinness (mňaaaaam). Napísal som parťákom, že teda som na ceste, ale musel som si dať v Brezne pauzu. Tí mi obratom volali, že čo pre boha robím v Brezne, že pred 10km som mal odbočiť na Braväcovo. Zle som si poznačil trasu s cieľom v Čiernom Balogu, tak našťastie mi chlapi volali, a netrepal som sa do Balogu zbytočne. Posilnený kávou som sa vrátil späť tých 10km a našiel penzión.
Už som dojedal večeru, keď prichádzali “mladé pušky”. Oni si zašli ešte do Kráľovej Lehoty na obed, posedeli aj v iných podnikoch, preto prišli neskôr a nepredbehli ma na Priehybe. Ale kráľom dňa sa stal iný účastník podujatia. Miro sa totiž vybral na Kráľovu Hoľu! A aj ju zdolal, vôbec nechápem, ako sa mu to na cestnom bicykli podarilo (áno, má širšie 28mm plášte, ale aj tak, veľký obdiv).
Tretí deň, Braväcovo – Krupina
Povrávalo sa, že toto bude kráľovská etapa. Nechcelo sa mi veriť, však ideme na juh, musíme viac klesať jak stúpať, i keď bola v pláne Poľana. Po dlhšej rovinke cez Brezno nasledoval taký brdok pred Čiernym Balogom. Nevynechali sme ani slávnu čiernohorskú železničku (zašli sme na stanicu). A potom sme šli smerom na Hriňovú. To ale musíte zdolať 10km kopec s názvom Tlstý javor, ktorého prevýšenie je takmer 500 metrov. Je to tiahle a veľmi dlhé pravidelné stúpanie. Odmenou vám ale bude takmer 20km zjazd, kde si to ozaj užijete. Aspoň ja som mal šťastie na malú premávku, takže úplne bezpečne som sa dostal až do Hriňovej. To sme opäť už boli veľká skupina a takto svorne sme našli cestu na Poľanu, k horskému hotelu.
Už na úpätí kopca nás vystríhal nasprejovaný text: 10km, 800 vm. A začalo to hneď prudko, miestni to volajú “strmô”. Zostručním to. Na Poľanu už nikdy nepôjdem a to z viacerých dôvodov. Z vrcholu kopca nie je žiadny výhľad, ktorý by bol náplasťou na tie útrapy spojené so stúpaním. Je to totiž ozaj výživný kopec, v prvých 7km si teda vôbec neoddýchnete. Ďalším dôvodom je otrasný povrch, ktorý vedie hore. Rozmlátený asfalt na šrot, aký len tak nevidíte. Hľadáte medzierky medzi jamami, kade sa prešmyknúť, len aby to tie ruky a zadok menej bolelo. A v neposlednom rade, na tom vrchole nie je ani poriadne občerstvenie. Len starý zatuchnutý bufet ako za socíku, v ktorom podávajú len fľaškové pivo. A do toho sa zamračilo a ochladilo. Zabudnúť a spustiť sa dole.
Našťastie tá cesta dole nebola taká katastrofa, ale dôsledky toho zjazdu sa pokojne môžu prejaviť pri najbližšom servise bicykla. V Hriňovej som si dal zaslúžený oddych aj so Šaňom, ktorý mi robil spoločnosť pri všetkých stúpaniach počas dňa a bol mi veľkou oporou. V hriňovskej pizzerii sme prečkali silný dážď a pobrali sme sa ďalej smerom na Kriváň, Detvu a Vigľaš.
Myslel som si, že najťažšie úseky etapy máme už za sebou. To áno, ale najťažšie časy pre mňa ešte len prišli. Prechádzali sme pekným stredoslovenským krajom, cez Slatinské Lazy. Tam niekde začalo už tretie dnešné stúpanie. Ďalších cca 10km do kopca, ďalších cca 300 nastúpaných metrov. Ale asfalt tam bol superkvalitný. Prehupli sme sa cez vrchol a zjazdovali. To bola básnička po takom výkone. Minuli sme Zaježovú a okolité lazy, kde sú vystavané obrovské domiská. Až sme sa dostali ku vojenskému obvodu Lešť.
Pred nami sa zjavili serpentíny a zase kopec, už štvrtý. Nevládal som. Nadával som si, že som sa trepal na Poľanu, lebo aj bez nej by som mal dnes dosť. Ale čo už, do cieľa treba prísť. Šaňo ma čakal, keď bolo treba, i keď na tom kopci mi dal 5 minút. Ale on má prevody jak na gravel :). Nejako som prežil aj ten kopec pred Senohradom. Dúfal som, že do Krupiny to bude už len zjazd.
Ešte pred finálnou časťou do okresného mestečka sme sa v Bufete u lišiaka usadili a osviežili vynikajúcim radlerom. Do Krupiny to už bola paráda aj s vetrom do chrbta.
Štvrtý deň, Krupina – Štúrovo
Posledná etapa bola za odmenu, na vytrasenie nôh. Prvá zastávka už po 25km v Dudinciach, v krásnom, slnkom zaliatom ráne. Výborná káva, radler aj štrúdľa podnikom menom Kazačok. Tu na dolniakoch už nie je veľmi čo fotiť, všade len polia kukurice alebo slnečnice. Oživením bol hraničný priechod vo Vyškovci nad Ipľom. Ozaj bohom zabudnutá dedina, kde po totálne rozbitej ceste prekročíte hranice s Maďarskom, o ktorých možno nevie ani naša cudzinecká polícia.
Prvá časť maďarského úseku sa vinula cez lesy, ktoré nás chránili pred horúcim slnkom. Po desiatich kilometroch lesy skončili a aj pohoda v tieni. Nasledujúce kilometre až do Štúrova sme už boli vydaní na pospas praživému slnku. Ale trasa to bola rovinatá, s miernymi klesaniami. Išlo sa tadiaľ parádne aj vďaka tomu, že bola nedeľa.
Pred Štúrovom sa objavil ešte jeden kopček, ale v porovnaní s tým, čo sme si prešli v sobotu, to bolo ozaj len okorenením celého dňa. Šťastne sme dorazili do Štúrova, kde sa rozbiehal turistický deň. Bol dokonca aj čas na obhliadku Ostrihomu s ochutnávkou vynikajúceho maďarského gulášu.
Cyklistika ako z učebnice
Podujatie Dunajec-Dunaj si zapísalo svoj prvý ročník a myslím, že bol veľmi úspešný. Dopomohlo k tomu aj priaznivé počasie, napriek všetkým predpovediam. Všetko prebehlo, ako malo, nikto sa nezranil, všetci si užili perfektnú cyklistiku. Zišla sa rozmanitá partia, každý si to mohol užiť podľa svojho gusta a schopností.
Za štyri dni som prešiel 412km a nastúpal 6611 metrov.
Trasa prvého dňa
Trasa druhého dňa
Trasa tretieho dňa
Trasa štvrtého dňa
Teším sa na ďalšie podujatie s Cyklotúry.
Pekne napísané.Klobúk dole.Som rád ,že som mohol byť súčasťou tohto cyklistického podujatia .Ďakujem za takéto články.