Každý rok na jeseň sa na slovenské cesty vydá autobus plný zamestnancov Profesie. To sa celá firma presúva na miesto oddychu, zábavy, zresetovania. Volá sa to firemný víkend, ktorého cieľom je spoznať kolegov, predsa nás už je vyše sto a viacerých vnímame len cez emaily a slack. Tento rok nám naša Olinka zabezpečila pobyt v Hoteli Remata, neďaleko Handlovej.  V piatok hneď po obede vyštartoval autobus a keďže nie každý doň vošiel, tak aj nejaké tie autá. Na tom našom nemohli chýbať bicykle. 🙂

Určenie trasy

Nikdy som v týchto končinách Slovenska nebol, tak som už týždne pred víkendom skúmal, aké sú možnosti cyklotrasy v okolí. Po čase som pripravil vyše 115km trasu z Remäty na Handlovu, odtiaľ na juh do Žiaru nad Hronom, potom na sever do Kremnice a ďalej do Turčianskych Teplíc, potom na Nitrianske Pravno do Prievidze a spať cez Handlovu k hotelu. Vyzistil som si, že síce trasa vedie sčasti po hlavnej ceste, cez víkend by to malo byť vcelku pokojné.

Moju výzvu ísť počas firemného víkendu na bajk napokon prijali ešte ďalší dvaja kolegovia. Vzhľadom k tomu, že počasie na sobotu bolo dlhodobo ohlasované ako katastrofálne, tak sme našu cyklistiku prehodili na nedeľu, kedy síce malo byť chladno, ale bez zrážok. No keďže v nedeľu bolo na takú aktivitu oveľa menej času, museli sme si našu trasu skrátiť a aj na radu odborníkov z Facebooku sme vynechali tú severnú časť okruhu a za Kremnickými Baňami sme zašli do Sklenného, odkiaľ sa dá dostať vlakom do Remäty. Každopádne, to podstatné, čo sme chceli na cyklovýlete vidieť, bola Kremnica, kde som ešte v živote nebol a bol som na ňu fakt zvedavý.

Štart v chladivom ráne

Tak ako inde, aj naše firemné víkendy sú plné hudby, tancovania, zábavy a všetkého možného :). Proste, noc bola krátka, spánok plytký a vstávanie kruté. Ale nevzdali sme to a po siedmej sme už boli na raňajkách. Počasie vyšlo presne podľa predpovede, už aj chodníky a cesty vyschli, slnko sa predieralo medzi mrakmi, teplota sa pohybovala medzi 3 až 5 stupňami. Aspoň sme nemali dilemu, ako sa obliecť a navliekli sme na seba to najteplejšie, čo sme mali zabalené.

Na tento výlet sme sa každý z nás vybrali na inom tye bicykla. Ja som mal cesťák, Tono riadny terénny stroj a Tomáš gravel. Zjazd z hotela na hlavnú cestu som si osobne veľmi neužil, lebo som bol stuhnutý a vozovka bola vlhká. Zato Tono si to na svojom horskom bicykli spustil jedna radosť. Ešte viac ako šmykľavé cesty nám dal zabrať chladný vzduch. Vôbec som neľutoval zimný outfit vrátane rukavíc.

Došli sme na hlavnú cestu so širokou krajnicou a už som sa aj tešil na nejaký kopec, aby som sa zahrial. Ten prišiel zanedlho. Stúpanie cez Handlovú a ďalej na Žiar nad Hronom bolo výživné. Drali sme sa hore, zahrialo nás to parádne. Keď sme chvíľu čakali na Tona, tak sme zacítili opäť chlad a veru sme sa tešili, ako zase šiapneme do pedálov.

Pred Novou Lehotou sme vyšli na prvé dnešné stúpanie. Po krátkom oddychu a občerstvení sme sa spustili dole kopcom smerom do Žiaru nad Hronom. Bol to parádny dlhý zjazd, s miernym vetrom do chrbta. Slnko nám svietilo, málo áut na ceste – prosto nádherná jesenná cyklistika.

Tento vyše 15km zjazd sme ukončli v polomŕtvom Žiari nad Hronom. Prešli sme centrom až na hlavnú cestu do Mečiarova (Ladomierskej Viesky). Tam nás zmiatla nejasná križovatka nad R1, ale napokon sme sa vymotali na tú správnu cestu smerom do Kremnice. To už sme cítili vietor do tváre a v tieni stromov bolo ozaj chladno.

Popri ceste sa zjavovali zhluky zaparkovaných áut. Pravdepodobne aj na tomto mieste sa rozpŕchli hubári do lesa. Tento úkaz bolo vidieť na viacerých miestach. Ako hubárovi som im prial, lebo šak aj ja som si deň pred týmto výletom užil úspešné hubárčenie.

Kremica

V Strave nám tu trasu ukazovalo nejak zvláštne, akoby mimo mesta Kremnica, ale hlavná cesta nás doviedla priamo do stredovekého mestečka. Tonovi to dnes nejak nešlo, jeho slovami “nenašiel prevádzkový rytmus”. Tak sme sa dohodli, že s Tomášom vybehneme aj do historického centra a on bude pokračovať ďalej za Kremnicu, pričom sa stretneme v Kremnických Baniach.

Už od hradieb sa mi to tam páčilo. Upravené, vysoké, historické hradby. Po dlažobných kockách sme sa vydali ku bráne, cez ktorú sme sa dostali do totálneho centra historickej krásnej Kremnice. Šokovalo ma, aké je to pekné. Jediná škoda, že v centre mesta, pri zväčša opravených budovách, parkuje mnoho áut a tak spraviť fotky bez kapoty je takmer nemožné.

Už pred príchodom do mesta každého upúta veža kostola na kopci a snažili sme sa k nej priblížiť ako sa len dalo. Vyšli sme po dlažobných kockách stále vyššie až sa podarilo dostať pred jeho brány. Aj tam to je pekne zrekonštuované.

V centre mesta sme si dali slávnostnú cigaretku a ponáhľali sme sa za Tonom do Kremnických Baní aj kvôli tomu, aby sme stihli vlak v Sklennom. Za Kremnicou je strmšie stúpanie, neskôr sa aj rozdvojuje cesta, čo už je znamenie, že asi fakt ide o väčší kopec. Šliapal som do pedálov, fajne som sa zahrial, išlo sa mi fajn. Obzrel som sa za seba a Tomáša nikde. Zastavil som, počkal asi tri minúty a zjavil sa, videl som, ako sa pomaličky trápi so svojou nevyspatosťou. Keďže bol živý a zdravý, pobral som sa ďalej. Pribrzdil ma až Tonov telefonát, chcel len zistiť, kde sme, že nás čaká pri krčme v Kremnických Baniach. Do minúty som už bol pri ňom. Dali sme si tyčinky, zbavili sme sa záťaže (wc) a čakali na Tomáša. Stále čakali. A čakali. Už sme aj znervózneli, že kde je, ale keď nevolal, tak sme verili, že sa nestala žiadna nehoda. Keď Tomáš dorazil, poriadne si vydýchol a priznal, že mal strašnú krízu. Hodina spánku bola ozaj málo. Chcel to tam na tej dvojprúdovej ceste vzdať, no je to veľký bojovník a prinútil sa dopedálovať ďalej.

Pred nami bolo ešte zopár desiatok metrov neľahkého stúpania. Keď sme prišli na vrch, mali sme za sebou 20km stúpanie od Ladomierskej Viesky až sem. Potom prišla odmena. Na celkom kvalitnej ceste sme sa spustili dolu a kým sme boli v Banskobystrickom kraji, šlo sa ako v Rakúsku. Žilinský kraj do tunajšej cesty ešte neinvestoval, tak sme museli trochu pribrzdiť, ale aj tak to bol dobrý zjazd. Minuli sme dedinku Turček a pozerali sme sa po križovatke na Sklenné.

Príjazd do cieľa na stanicu v Sklennom

Tá prišla hneď za mierne prepadnutou cestou, kde sme sa opäť počkali. Predsa len, Tonov terénny bajk sa flákal a ako Tono vravi, “..aj dolu kopcom musel podradiť.”. Cesta tretej triedy do Sklenného bola krásna. Pomedzi stromy s farebnými listami, popri lúkach s pasúcimi sa koňmi či kravami, vo vzduchu bolo cítiť huby. Tie posledné 4 kilometre ubehli veľmi rýchlo a už sme boli v cieli – na želežničnej stanici v Sklennom pri Handlovej.

Všetko sme včas stihli, užili sme si tých 63km v peknej jesennej prírode a v prekvapivo pomerne prázdnych cestách. Videli sme Kremnicu a osobne som veľmi príjemne prekvapený, aká je útulná a pekná. Užili sme si výstupy a aj parádne zjazdy. Bolo to super aj vďaka Tonovej a Tomášovej spoločnosti. ĎAKUJEM.