Jedno pondelkové májové ráno roku 2017 prišli poniektorí kolegovia do práce nejakí vysmiati. Všetci mali spoločné to, že predchádzajúci víkend strávili pri Balatone ako účastníci Ultrabalatonu. Ide o bežeckú štafetu okolo celého jazera v celkovej dĺžke 221 km. Bol to pre nich výborný teambuilding. Bežiac okolo Balatonu si všimli, že sa medzi nimi objavujú aj cyklisti. Ultrabalaton má aj svoju “cyklistickú” odnož. Medzi rečou mi tak šéfka naznačila, či by som nemal záujem spojiť viacerých nadšencov cyklistiky, že by sa k bežcom pridali a absolvovali kolečko s nimi. Nápad bol na svete, už bolo len treba zlákať takých bláznov ako ja, že pôjdu do cyklomaratónu so mnou.

Bežci v drvivej väčšine bežia okolo Balatonu ako štafeta. Sú aj individualisti, ktorí to celé zabehajú sami a doteraz nechápem, ako to môžu bez následkov na zdraví zvládnuť. Mne sa nechcelo riešiť sprievodné vozidlo, v ktorom by si odýchli tí, čo to nechcú odbicyklovať celé, takže moja podmienka účasti na akcii bola taká, že beriem tých, ktorí to zvládnu bez odpočinku v aute. Zdolať 200 km za deň nie je sranda, no ja som už tú skúsenosť mal. Myslel som si, že sa na to dobrodružstvo vyberieme dvaja-traja, no pomerne rýchlo som zlanáril 6 kolegov. Takmer pol roka sme mali zaplatenú registráciu (vďaka Profesii), nevedeli sme sa dočkať, kedy príde deň odchodu. Čím sa termín 11.5.2018 viac blížil, tým boli kolegovia nervóznejší a pochybovační, či to vôbec zvládnu. Ale z boja neodišiel nikto.

Možno sa niektorí budú na podobnú celodennú cyklistiku chystať a budú mať rovnakú dilemu ako my, čo si so sebou zabaliť. Vytvoril som preto tento zoznam, snáď pomôže a inšpiruje aj iných:

Registrácia na Ultrabalaton

Treba povedať, že oficiálna stránka podujatia je pomerne skúpa na informácie, teda jej anglická verzia. Komunikácia s organizátormi cez emaily bola náročná, odpovedali len sem-tam. Dozvedel som sa iba, že sa nemusíme držať oficiálneho času štartu cyklistov, že cykloverzia Ultrabalatonu nie je súťažná. Stači teda prísť, zaregistrovať sa, odbicyklovať to (a je jedno, či individuálne alebo ako štafeta) a dojsť do cieľa po pamätnú medailu. Žiadne checkpointy, všetko je založené na dôvere. V piatok popoludní sme teda naložili bicykle na autá a vybrali sme sa do Club Aliga na registráciu.

Na mieste štartu už boli pripravené stánky, kde sme si prevzali štartovací balíček (štartovné číslo, podrobná brožúra s trasou, fľaša na vodu, nejaké časopisy), vyzdvihli sme si občerstvenie (cestoviny na rôzny spôsob), prevzali vínko od sponzora, poobzerali areál a vybrali sa do hotela Kentaur (veľmi pekný hotel v okrajovej časti Siofóku, odporúčam).

Uvedomovali sme si, že celý dojem z výletu nám môže pokaziť alebo spríjemniť počasie. Predpovede naznačovali teplo, no aj búrky. Večer pred štartom sme si teda pripili hlavne na to, aby nám nepršalo a došli sme do cieľa všetci zdraví. Tono ešte po večernom rozbicyklovaní uvažoval nad tým, že si vymení plášte, lebo na tých jeho na staručkom bicykli už bolo vidieť praskliny, no po požití nejakých pív a bodza pálinky sa na to neodhodlal. Asi má rád adrenalín.

Na štarte v sobotu pred deviatou bolo pomerne málo ľudí, išlo to ako po masle. Každý organizátor automaticky hovorí po maďarsky a chŕli zo seba slová, ani nedá šancu povedať, že “nem tudom”. Keď sme stáli na štartovacej rampe, moderátori mleli jak keby štartoval Sagan, ničomu som nerozumel. V tíme sme mali dvoch maďarsky hovoriacich kolegov, no tiež nevyzerali, žeby im to dávalo zmysel. Odštartované!

Stojí za to povedať si, aké sme mali bicykle v tíme. Horských sa všetci báli ako čert svätenej vody, lebo drať široké pneumatiky po asfaltke 200 km nie je ozaj sranda. Kto nevlastnil crossový, ten si včas zaobstaral čokoľvek s užšími plášťami. Tono si tak kúpil cesťák z bazaru za 100 EUR, Palo si na svoj vtipný urban bike s nákupným košíkom domontoval prehadzovačku s troma rýchlosťami, Rado si požičal krásneho crossového Scotta. Parim a Musa šli na svojich crossových štandardných bicykloch, ja som si povyrazil s mojim cestným carbon bajkom. Pestré zloženie bicyklov naznačovalo aj pestrú výkonnosť účastníkov nášho minipelotónu. Nešlo ale o to, kto bude prvý a najrýchlejší. 221 kilometrovú trasu okolo Balatonu sme chceli dať spolu, ako jeden WORKANIA tím. Odhodlaní pomáhať si, povzbudzovať sa, čakať a podporovať sa.

Vtipné to začalo byť hneď pri aute, keď sme zločili bicykle a nahodili na seba všetky tie cyklodoplnky. Musa sa snažila nasadiť rukavice, no akosi jej to nešlo. Ja som jej totiž zabalil dve ľavé rukavice. Zdesenie vystriedalo odhodlanie vydržať po najbližší obchod. Ten sa ukázal až v Balatonfured. Ale aspoň má Musa suvenír. 🙂

Symbióza bežcov, cyklistov a automobilov

Čakal som, že Parim bude mať defekt, to je už kolorit každého nášho výletu. Ale nie, teraz ho nemal – prekvapil onakvejšie :). Po asi troch kilometroch mi kričí, že pri najbližšom servise musíme stáť, lebo sa mu polámala sedlová tyč! Šťastie v nešťastí bolo, že najbližší servis bol už na asi piatom kilometri. K nemu to po stojačky nejak odpedáloval a vymenil, opravil, čo sa dalo. Nebol to ideálny posed, no dalo sa na tom jazdiť.

Prvé kilometre výletu boli v znamení prepchatej cesty. Trasa Ultrabalatonu nie vždy kopíruje oficiálny cyklochodník okolo jazera. Sledovali sme žlté šípky, ktoré boli na každom potrebnom mieste, organizátori to ozaj výborne označili. Po pomerne úzkych cestičkách sa pohybovalo veľa bežcov, viacerých z nich sprevádzali aj cyklisti. K tomu ešte sprievodné vozidlá a pomedzi to všetko sme sa štrikovali my. Námahavé ani tak nebolo pedálovať, ale dávať na všetko pozor, predvídať, aby nevznikali kolízne situácie. Zvonenie a pokrikovanie na bežcov často nemalo žiadny efekt, lebo tí si zapchali uši sluchadlami. Doteraz si myslím, že to, že sme počas celej trasy nemali ani jednu haváriu, je tak trochu pri pive vyprosíkaný zázrak. Tono pokúšal osud, rozhodol sa prejsť zákrutu po štrku s jeho cestným bicyklom s 25 mm prasknutými plášťami v pomerne ostrom uhle, no ustál to. Fakt sa nikomu z nás nič nestalo.

Po asi 55 kilometroch sa cesta viac zvlnila, až prišli ohlásené kopce. Tie preverili prípravu účastníkov poriadne. Musa zaznamenala prvé kŕče. Do toho sa nad nami začalo poriadne zmrákať. “Mordor” na oblohe dotváral atmosféru, Musa aj Milan prežívali vnútorné boje. Keď sa inak nedalo, bicykel potlačili. Tu už ani tri prevody na urban bajku nestačili a tlačil aj Palo. Zablýskalo sa aj zahrmelo. Ale ako nebojácna Attilova armáda sme sa driapali na ten cca 300 metrový kopec. Na jeho konci, keď múdre hodinky ukazovali 73 odjazdených kilometrov, sme si dali obed. Nad dedinkou Zánka, kde mimo Ultramaratonu nič nie je, sa zjavila jediná prepchatá reštaurácia Neked Foztem Gastropub. Ale jedlo tam bolo chutné, vrelo odporúčam.

Po obede sa ťažšie rozbiehalo, no tešilo nás, že už nás čaká len cesta dole k Balatonu. Viac menej to tak aj bolo. Išlo sa po širokej vozovke, kde sa dalo vyšantiť aj rýchlymi zjazdami, bežci nezavadzali nám, ani my im. Ubiehali kilometre. Tie “okrúhle” boli označené na ceste, aby si každý vedel vypočítať, koľko toho má ešte pred sebou.

Pred troma rokmi som absolvoval cestu okolo Balatonu s rodinkou, no trvalo to päť krásnych dní. Pamätal som si na úsek, ktorý bol nudný, dlhý, pálivý, prašný – proste demotivujúci. A úplne rovnako som ten úsek cesty medzi Badacsonytördemic a Balatonederics vnímal aj tentokrát. Na jeho konci je zapadnutý bufet a aj tentokrát som sa naň tešil, lebo to je po dlhej dobe jediná záchrana pred slnkom a s občerstvením. Na nešťastie, všetky stoly pod tieňom boli beznádejne obsadené a výroba inak chutného langoša trvala dlho jak týždeň pred výplatou.

Po 100 km sme prestávky zredukovali

Mali sme za sebou už viac ako polovicu trasy a bol to úžasný pocit, aspoň pre mňa. S kondičkou som na tom bol ako Sagan v treťom týždni Tour de France, čiže celkom fajn. Slnko už tak nepálilo, na chodníku sme míňali bežcov už len sporadicky. Dokonca sme sa ako pelotón dokázali už zladiť a jazdiť ozaj pospolu, cca 20-23 km/hod rýchlosťou. Keď tu zrazu vidíme, že nám chýba Parim a Tono. Rozhodli sme sa zastať a počkať na nich. Čakali sme dlho. Trikrát som skontroloval telefón, či nevolali, no display bol prázdny. Po asi 10 minútach, keď už aj komáre začali ochutnávať spotené ľudské telá, sa zjavili. Parim nemal defekt, ako by sa dalo prirodzene čakať, tentokrát mu odletela šrúbka z nosiča batožiny, čím mu konštrukcia narážala do ozubeného kolieska, až jeden zub vypadol. Chytrý Parim si s tým poradil ako Chuck Norris, uchytil nosič šrúbkou z držiaku na fľašu a pokračoval v ceste ďalej.

Kilometre ubiehali, Milan už cestu viac preklínal ako si ju užíval. Už aj menej fotil, čo bolo zlé znamenie. Museli sme dobiť energiu. Našli sme po ceste fajnový podnik s, ako sa ukázalo, dobrou kuchyňou. Na ten podnik nezabudnem, budem mať k nemu osobitý vzťah. Až doma som si totiž uvedomil, že s najväčšou pravdepodobnosťou práve tam som stratil svoju Polaroid Cube kameru. Aj s nahrávkami a zábermi, ktoré tu logicky neuvidíte. 🙁

Zotmelo sa, tak sme sa rozhodli pred pol desiatou dať si poslednú večeru či pivo. Po nej sme sa vydali v ústrety tme, ktorú dosť často prerušovalo pouličné osvetlenie miest, cez ktoré sme prechádzali. Táto časť Balatonu je ozaj obrastená dedinkami, takže v ozajstnej tme sme šli možno len 5 kilometrov.

Napriek dobrému značeniu sa nám raz podarilo minúť oficiálnu trasu Ultrabalatonu. Orientovali sme sa podľa značenia cyklotrasy, tak sme sa asi na kilometer vychýlili, no rýchlo sme sa opäť spojili s bežcami.

Méta 200 kilometrov sa približovala. Fajný pocit zdolať za deň dve stovky kilometrov. Inak totálne nezaujímavá ulička v obci Zamárdi bola dejiskom bláznivého fotenia a prežívania takej úprimnej detskej radosti. Pred nami už len 21 km.

Dokázali sme to, spoločne sme prekročili cieľovú bránu 221 kilometrov dlhého Ultrabalatonu po 16 hodinách a 3 minútach strávených v sedle bicykla. S priemernou rýchlosťou niečo nad 19 km/hod. sme dodržali náš plán. Najnepríjemnejší zážitok z výletu nás ale čakal pri aute, keď sme nakladali bicykle. Roj komárov sa na nás bez zľutovania vrhol a cical krv a s ňou aj posledné zvyšky energie. Nevadí, zážitky sa vyciciať nedajú. Niekto sa po sobote bojí sadnúť na zadok, niekto má možno ťažšie nohy. Ale ten pocit, keď prekonáte sám seba, keď spolu s dobrou partiou ľudí zdoláte to, o čom ste ešte pred mesiacom či týždňom pochybovali – ten je na nezaplatenie.

Trasa Ultrabalaton – Relive video

PS1: Vďaka kolegom, že sa na to so mnou dali, špeciálne Muse, ktorá, verím, ako jediná žena išla pre budúci ročník vzorom ďalším kolegyniam.

PS2: Ešte raz ďakujem aj kolegovi bežcovi Mišovi za pomoc pri registrácii a organizovaní celej partie z Profesie.

PS3: Milan, ozaj dúfam, že tvoja “tichá domácnosť s bicykom” je len dočasná záležitosť.

PS4: Ja už teraz viem, že o rok chcem ísť opäť. Kto sa pridá, nech napíše, pokojne aj do komentára pod článok. 🙂

Foto a video