Sedím doma na gauči a pozerám von oknom, aké je príšerne počasie. Stromy ide zlomiť od vetra, do okien bičuje dážď. Miesta, kde som pred týždňom bicykloval, pokrýva vrstva snehu. Aké šťastie, že organizátori Sella Ronda Bike Day presunuli podujatie o týždeň skôr, lebo by sme si vôbec nezabicyklovali a neobjavovali krásy Dolomitov.

OZ Cyklotúry zorganizovali výlet na slávnu Sella Rondu, no keď už sme sa tam mali trepať, tak sme si ten výlet okorenili ďalšimi výjazdmi v okolí. Lebo je tam čo spoznávať. Čerešničkou v programe bol výjazd na Monte Zoncolan.

Zoncolan zo Sutria a zjazd do Comeglians

Prvý deň výletu sme sa odviezli po sedem-hodinovej ceste autobusom do mestečka Sutrio. Je to výchozí bod pre výšľap na tento ikonický kopec s nadmorskou výškou 1750 metrov nad morom. A keďže sa výjazd začína od cca 600 metrov nad morom, celých cca 13 kilometrov má veľmi slušný priemerný sklon okolo 9%.

Pred podujatím ma viacerí strašili, že je to ťažký kopec, že v niektorých úsekoch má cez 20% sklon a aj jazdci profi pelotónu občas musia kráčať, lebo keď raz zosadneš v takom sklone, tak sa nedá nasadnúť.

Internety sú plné rád, ako postupovať v prípadoch, keď si chcete v takom stúpaní oddýchnuť, napríklad zaprieť zadné koleso o oporný múr, neodopínať sa z pedálov a len sa po oddychu či občerstvení odraziť od múra, zašliapnúť a rozbehnúť. Psychicky som bol teda pripravený na všeličo, ale povedal som si, že si to idem užiť a posnažím sa výjsť to bez prerušenia, no keď sa nebude inak dať, tak jednoducho si tie strmé úseky odkráčam.

Ako môžete vidieť v profile kopca, prvých desať kilometrov je vcelku zvládnuteľných aj pre rekreačných cyklistov ako som ja. Je to kopec, je to dlhé, ale pomalým tempom sa to dá zvládnuť. Navyše, energiu dodávajú nádherné výhľady do doliny, na obce i okolité kopce. Išiel som si svojim tempom a šliapalo sa mi fajne. V polovici stúpania sme videli nad kopcom čierne mraky a z diaľky sa ozývala búrka. Dúfali sme v to, že Zoncolan ten mordor obíde a mali sme šťastie. Počas celého výstupu a vlastne ani počas celého dňa na nás nespadla ani kvapka.

V samotnej dedine Zoncolan sa cesta vyrovná, čo znamená, že idete len do stúpania na úrovni 4-5%. Svietilo na nás slnko a po ľavej strane sa ukázala reštaurácia s krásnym výhľadom. Nebol som unavený, ale mal som nesmiernu chuť dať si v tomto prostredí pivo, posedieť a pokochať sa tou krásou. Zišlo sa nás za stolom asi 5 a vychutnali sme si tu pohodu aj v spoločnosti miestneho umelca, ktorý nám nádherným operným hlasom spieval talianske klasiky. Takúto pohodu si na cyklistike užívam.

Po občerstvení sme vysadli na bicykle a išli sme zdolať posledné, teraz už skutočne náročné kilometre Zoncolanu. V tomto sklone sa už nedá nič fotiť, len pozeráte do asfaltu. Oči priťahoval cyklopočítač s ukazovateľmi, kde som a koľko mám toho ešte pred sebou. Mne sa na cyklopočítači ukázal maximálny sklon 18-19%. Dvadsiatka to teda nebola, ale náročné to bolo. Skutočne najstrmšie stúpanie môjho života. Ale či to bolo celkovo najnáročnejšie, to si nie som až tak istý.

Na vrchole sme mali foto-šou. Každý sám a každý s každým. A z rôznych uhlov musel mať fotku s informačnou tabuľou o Zoncolane. Nad krajinou sa zjavil opar z dusna, ale búrka nehrozila. Nie len cyklisti, ale aj motorkári sa na vrchole kopca tešili z pobytu v prírode, no my, ktorí sme si ten kopec vyšliapali na bicykli, sme si ten pocit slasti užívali násobne viac.

Po tomto ošiali sme vyrazili smerom dole, ale žiadny veľký zjazd sa nekonal. Tá cesta smerom na Ovaro je taká kľukatá a neskutočne strmá, že len blázon si to pustí. Celý zjazd som mal ruky na brzdách. Do toho sa prechádza cez zopár tunelov, ktoré sú tmavé, vlhké a s deravým asfaltom. V jednom z tých tunelov mi skapal GPS signál v Garmine a tak svoju trasu nemám od toho miesta zaznamenanú.

Po čase začali škrípať brzdy. A nielen mne, ale takmer všetkým účastníkom nášho výletu. Viacerí boli nútení svoj bicykel odstaviť a prečkať na vychladenie bŕzd, aby bezpečne došli dole. Erika to mala asi najdramatickejšie, lebo jej proste kotúčové brzdy z opotrebovania prestali fungovať a takmer to napálila do múru. Vystresovaná Erika ten kopec skôr odkráčala než zjazdila, ale v zdraví, s miernou mentálnou únavou, napokon dorazila do cieľa aj ona.

Comeglians – Arabba

Sme v Alpách a tak človek ráta s tým, že počasie sa môže zmeniť. Aj že sa ochladí. Ale predpoveď naznačovala, že z 25 stupňov má byť 12. Do Álp prišla jeseň a vôbec nebrala ohľad na to, že my si chceme užiť cyklistiku.

Na programe dňa boli tri alternatívy:

• odviesť sa autobusom do Pieve a potom ísť do Arabby bajkom
• odbicyklovať to do Pieve a odtiaľ busom do Arabby
• prejsť celú cca 128km trasu bicyklom

Neprišiel som do Dolomitov, aby som sa vozil v buse, takže pre mňa bola voľba jasná. Hneď po raňajkách sme nasadli viacerí na bajky a vydali sa v ústrety novým zážitkom. Necelý kilometer od štartu sme odbočili na Prato Carnico. Na cyklopočítači sa mi zjavila hláška o začiatku výstupu – 29km s 7% priemerným sklonom! Takéto dlhé stúpanie som v živote nešiel.

Cestou sme vošli do dediny Pesariina, ktorá nás očarila svojou architekrúrou. Ak budete v týchto končinách, nevynechajte ju.

Prechádzali sme zaujímavým regiónom plným fariem, lesov, lúk, občas nejaké lyžiarske stredisko. Strmšie úseky sa striedali s rovinou. Na jednom úseku bola uzavretá cesta a motorkári sa tam otáčali. My cyklisti sme sa prešmykli dúfajúc, že prejdeme cez “stavbárov”. Napokon cestu blokovali veľké stroje, ktoré upravovali vozovku po popadaných kameňoch zo strmých svahov. Robotníci nás bez reči rešpektovali a pustili bezpečne popri ich mašinám.

Na vrchole toho takmer 30km stúpania sme si dali pauzu, hlavne sme sa potrebovali zohriať. Prestávka padla vhod, dali sme na seba všetko oblečenie a návleky, čo sme mali a pobrali sa zjazdovať. Na mape sa ukázali také šikany, ako keď špagety rozhodíte na stôl. A zároveň sa trochu ukázali kopce a obrovské široké doliny.

Po takmer 30km zjazde sme sa ocitli v peknom mestečku Laggio di Cadore. Obloha bola hnusne zatiahnutá a už začali aj padať kvapky. Pod mestečkom sa strmo odbáčalo doľava a bicyklovali sme pozdĺž rieky Piava. To je tá rieka, ktorá bola kedysi hranicou medzi Rakúsko-Uhorskom a Talianskom, na ktorej sa odohrávali boje, v ktorých zomierali aj predkovia slovenských rodín. Podľa itineráru sme mali na vysokých útesoch hôr vidieť staré opevnenia z tých dôb, ale žiaľ, celý čas bolo tak zamračené s nízkou oblačnosťou, že sme nič nevideli.

Tu sme sa dostali na hlavnú cestu s veľkou premávkou a do toho nás zastihol už nefalšovaný dážď. No, nebolo to jednoduché na psychiku. Tu sa lámali charaktery a ľudia sa definitívne rozhodli, že sa idú schovať do autobusu, aby do Arabby pokračovali v suchu. A v tejto dileme som bol aj ja. Po 2-3 kilometroch v silnom daždi som hlásil, že idem v meste Pieve do busu aj ja. Následne sme s Jankou, s ktorou sme sa rozhodli čeliť tomuto dobrodružstvu, odbočili podľa navigácie na separovaný cyklochodník. Dážď síce neustál, ale upokojila sa cesta, zrazu bolo ticho od premávky, zrazu bolo možné sa kochať okolím. Neustále obdivujete, aké cesty tí Taliani postavili. Mosty, tunely, serpentíny v strminách. Tento cyklochodník podľa tabúľ končí v Cortine d’Ampezo, čo je svetoznáme lyžiarske stredisko.

Na kraji mesta Pieve sme sa náhodou stretli s Rudom. Odradili sme ho od vyzdvihnutia blatníkov v buse, lebo však načo, keď aj tak sme celí mokrí a mokrejší už byť nemôžeme. Tak sme sa v trojici vydali do Cortiny a aby sa nám šlo ešte lepšie, tak sme sa rozhodli zastať na občerstvení s malým pokrmom.

Striedali sa okamihy s dažďom a bez neho, ale cestička do Cortiny to bola príjemná. V samotnom stredisku sme sa kúsok omylom pomotali kvôli zlému značeniu zatarasenej cesty, ale cez centrum sme sa dostali na výpadovku smerujúcu na Passo Falzarego (2105 mnm).

Na každé Passo sa stúpa. Aj v tomto prípade sa šlo hore od Cortiny priemerným sklomom 6%, ale treba povedať, že cesta mierne stúpala podľa Stravy už 20km predtým.

Dážď ma vyčerpával a postupne aj chlad. Zastihol ma klasicky hlaďák, ktorý cyklisti dôverne poznajú. Janka ma predbehla a pokojne sa štverala kopcom. Ale dávala na mňa pozor, nech neostanem v kopci sám. Konečne sa kilometer pod kopcom ukázali nejaké prevádzky, no aj keď boli osvetlené, mali zatvorené. Až na samotnom vrchole sme našli obchod s občerstvením, kde som sa zložil, vypil hneď dva horúce čaje s kávou a doplnil som energiu sendvičmi. V pomerne malom priestore podniku sa schovávala pred dažďom desiatka turistov. Hlavne, že bolo teplo.

Nechcelo sa nám s Jankou do toho nečasu, ale do cieľa sme proste museli prísť. Vonku fúkalo, pršalo a bolo asi 10 stupňov. Pri zjazde pocitovo možno 4. Zapreli sme sa a vyrazili. Janku som v zjazde skoro stratil, keďže ona ide dolu kopcom opatrnejšie. Narazil som na semafór s červenou, tak som sa rozhodol, že na ňu počkám. Na semafore naskočila zelená, ale Janka ešte neprišla. Tak som čakal ďalej. Zase naskočila červená. Po niekľkých minutách sa hore šikane konečne ukázala Janka a za ňou kolóna poslušných vodičov. Na ďalšej zelenej sme pustili najprv autá a potom sme spoločne zozjazdovali dolu.

Do Arabby sme mali ešte 10km viac-menej po rovine. Po 128km a nastúpaných cez 3100 metrov sme konečne dorazili do Arabby. Z 25 účastníkov sme túto trasu z Comeglians do Arabby absolvovali piati.

Passo Fedaia a Passo Pordoi

Tento deň začal neisto, lebo počasie hlásilo v úvode dňa dážď, no nebolo jasné, kedy prestane. A či po vyjasnení bude ešte dosť času na absolvovanie trasy z itineráru. Dopoludnie som strávil obhliadkou Arabby. Ale okolo obeda už bolo jasné, že od jednej už nebude pršať a teda budeme mať dosť času na to, aby sme si dali do nôh ďalšie výškové metre v Dolomitoch.

Ja som chcel bicyklovať, niektorí sa rozhodli pre turistiku. Svoje plány sme zosúladili s Jankou a tak sme sa vo dvojici vybrali zdolať ďalšiu trasu programu. Veľmi som neriešil, čo za trasu nám organizátor pripravil, slepo som ju nasledoval. Trochu nám komplikovali život obmedzenia na ceste. Už po prvej odbočke, kde cesta šialene klesala, sa ukázalo, že niekde ďalej je vozovka zatvorená. Nechceli sme riskovať, že zídeme 200 výškových metrov a budeme sa musieť vrátiť. Tak sme radšej išli naokolo.

Ale po čase aj tam bola tabuľa, že na ceste makajú cestári. Opýtali sme sa oprotiidúcich cyklistov, či sa dá prejsť a uistili nás, že keď milo poprosíme cestárov, tak nás pustia. A tak aj bolo.

Po 20 kilometroch sme opúšťali dedinu Rocca Pietore a od nej začali stúpať. Najprv pozvoľna, potom viac. Od dedinky Malga Ciapela to bolo strmšie. A keďže nepršalo, na cestách sa objavilo kopec áut a motorkárov. Najmä prejazd tunelom, keď v ňom revú motory športiakov, vyžaduje pevnú vôľu a lásku k cyklistike.

Ako profil stúpania ukazuje, za siedmym kilometrom cesta dosiahne 11% stúpanie a už sa ho nepustí. Celých 5km šliapete do 10-12 % stúpania, miestami aj 15%, nemáte si kde oddýchnuť. Zoncolan bol určite citeľne strmší, ale pre mňa je táto Fedaia náročnejšia.

Dnes sa mi šliapalo dobre, kopce som si asi definitívne zaľúbil. Hore som počkal Janku a dali sme si občerstvenie. Obaja sme zhodnotili, že tento výstup na Passo Fedaia je ozaj ťažký oriešok.

Po čaji (pivo som odmietol, lebo zase bola zima) sme sa spustili dole. Úplne zjazd to nebol, lebo ku vodnej nádrži je to skôr po vrstevnici. Cestu okolo nádrže obklopujú hory, vrátane známej Marmolady s ľadovcovou pokrývkou. Jej vrcholy sme však pre oblačnosť nevideli.

Po krátkej zastávke na priehradnom múre sme sa už skutočne spustili strmo dole do Canazei. Odtiaľ nás čakalo druhé stúpanie dňa – Passo Pordoi.

Na Fedaia a v Canazei sa to už hemžilo cyklistami, lebo nasledujúci deň sa konala Sella Ronda Bike Day. Hlavne dole v meste bolo živo. Čím vyššie ku Pordoiu sme boli, tým bolo menej cyklistov a čím viac slnko zapadalo, tým nás otravovalo menej áut.

Kým pri nádrži Fedaia sa aspoň na chvíľu ukázalo slnko, na týchto miestach už bolo zase beznádejne zamračené. Výstup na Pordoi je príjemný v tom, že nemá extrémne úseky, ale šliapanie je po celý čas rovnomerné. Po takmer 12km som dosiahol kompletne zamračený vrchol kopca a keďže Janku som nechal za sebou, išiel som sa zohriať do podniku. Len čo som si objednal čaj a kávu, podnik už míňala aj Janka, takže až tak ďaleko za mnou nebola. Vedeli sme, že pred nami je už len 10km zjazd do Arabby, takže sme si napriek pokročilejšiemu času dovolili povegetiť pri čaji.

Na pomerne prázdnych cestách sa zjazdovalo nádherne. Do 20 minút sme boli v hoteli. Popoludňajší výjazd tak mal cez 68km s prevýšením takmer 2100 metrov.

Sella Ronda Bike Day 2024 September edition

Nadišiel hlavný deň celého výletu – Sella Ronda Bike Day. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou – vonku nepršalo a predpoveď oznamovala, že do 10:00 sa vyjasní a oteplí. Preto sme sa z hotela extrémne neponáhľali, na rozdiel od tisícky cyklistov, ktorí od pol ôsmej brázdili cesty Dolomitov.

Toto bola moja tretia Sella Ronda, prvykrát som šiel z Arabby, keďže predtým (zážitky z predchádzajúcich výjazdov tu a tu) som vychádzal z Ortisei, čím som sa na okruh dostal pri Passo Sella. Sella Ronda sa má jazdiť podľa pokynov proti smeru hodinových ručičiek. Od Arabby sa tak míňajú postupne sedlá Passo Campologno (1875 mnm), Passo Gardena (2121 mnm), Passo Sella (2240 mnm), Passo Pordoi (2239 mnm).

Kým Campologno som ešte vyšliapal v oblakoch, za ním sa roztrahala obloha a konečne sa ukázali štíty Dolomitov. Pre tých, ktorí boli na Ronde prvykrát, to bol taký dojímavý zážitok, že ako sa priznali, aj slza sa vyronila.

Každý meter tohto podujatia je silný zážitok. Treba byť pripravený na dav ľudí, zvlášť keď vyjde tak počasie ako v tejto edícii. Pod davom ľudí mám na mysli aj 18000-20000 cyklistov roztrúsených na úseku 51km. To máte v priemere 2-3 cyklistov na každom metri cesty. V samotných sedlách pri reštauráciach je tak husto, že sa musí zísť zo sedla a jednoducho niekoľko metrov odkráčať.

Pohľady na tie obrovské strmé, kolmé steny Dolomitov vyrážajú dych. Keď na ne ešte svieti slnko, dotvára im neskutočnú atmosféru. Všetky 4 stúpania majú sklon okolo 6-7% a dĺžku od 6 po 10 km. Zvládajú to cyklisti rôzného veku a na rôznch bicykoch, od cesťákov, krosových bicykloch, fatbikov, e-bikov až po skladačky. Nejde o preteky, ide o to, užiť si jazdu v prírode a bez motorizovanej premávky. Toto podujatie je prehliadkov bicyklov a cyklistických doplnkov všetkého druhu. Nájdete tu veľmi štýlovo vyfintených fajnšmekrov ale aj ledabolo oblečených cyklistov v bežnom civilnom oblečení.

Opatrnosti však nikdy nie je dosť. Sám som bol svedkom nehody, keď chlapík si viezol vo vozíku psíka a v serpentíne pri zjadne išiel tak rýchlo, že sa mu ten vozík prekotil aj so skuvíjajúcim psíkom. Alebo som videl, ako uprostred cesty už bola sanitka, ktorej posádka ratovala cyklistu v stabilizovanej polohe a nakladali ho na ďalšie ošetrenie do sanitky. Iní učastníci podujatia videli, ako si po cyklistu priletel vrtuľník. Ja som šťastný, že tak mne ako nikomu z nášho kolektívu sa nič nestalo.

Štíty Dolomitov sú počas dňa zakaždým iné. Slavo išiel Sella Rondu v tento deň hneď dvakrát. Kým z prvého kolečka má približne rovnaké fotky ako ja, z druhého, pri ktorom už slnko zapadalo a odišla aj tá najvyššia oblačnosť, sa mu ukázali také neskutočné obrazy, až ma to motivovalo, že ak – ak ešte na Sella Ronda Bike Day pôjdem – tak si ju musím dať dvakrát. A ideálne raz proti smeru pohybu hodinových ručičiek a druhykrát v jeho smere.

Dokopy počas Sella Rondy najazdíte cca 51km s prevýšením 1600 metrov, čo znamená, že to bol môj najľahší deň z pohľadu cyklistického výkonu. Napriek tomu, že som to absolvoval už tretíkrát, alebo práve preto, užíval som si to neskutočne.

Sumár výletu do Dolomitov

Počas piatich dní zájazdu sme zažili dve ročné obdobia, ale mali sme šťastie, že nie aj tri :). Spolu som počas štyroch výjazdov najazdil cez 273km s prevýšením takmer 8200 metrov. Určite sa tento výlet zapíše medzi moje najkopcovitejšie.

Posledný deň výletu išli bicyklovať už len traja účastníci, viacerí dali prednosť kvôli neistému počasiu oddychu, alebo, ako ja, malému výletu lanovkou na Porto Vescovo, čím sme spravili krásnu bodku za podareným podujatím.

Veľmi si vážim, že som cez OZ Cyklotúry spoznal zaujímavých ľudí, vytvorili sme dobrý kolektív, v ktorom sa vieme zabaviť, poradiť si i pomôcť keď treba.

Jazdením po cestách Dolomitov som zistil, že talianski vodiči sú menej ohľaduplní ako tí rakúski a na španielskych sa nechytajú. Dokonca neviem, či sa na Slovensku nebicykluje pohodovejšie z tohto pohľadu ako tam. Dôvodom je aj to, že v Dolomitoch je vysoká hustota frajerov so športovými autami, ktorí sa radi predvádzajú.

Samotná kapitola sú služby v Dolomitoch, konkrétne ochota a prístup personálu v hoteli či reštaurácii. Čakal som viac prozákazníckeho správania. Ospravedlňuje sa to tým, že sme tam boli na úplnom konci náročnej letnej sezóny, keď už toho má personál ozaj plné trúbky. No to budem vedieť rozlúsknuť, až keď tam budem na jej začiatku. Žeby budúci rok? 🙂

PS: Autor hlavnej fotky príspevku je Slavomír Nagy