Tohtoročné leto nie a nie odísť, čo je super. Na facebooku jedna skupina organizovala zájazd do Wachau, čo ma veľmi zaujalo. Tí, ktorí tam už boli, chvália ten región ako Tinkoff Sagana. Ale keďže nemusím organizované autobusové zájazdy, tak sme sa do Kremsu pobrali autom. Žiaľ, manželka sa zúčastniť nemohla, no pozvanie na cyklovýlet prijali dvaja kolegovia (Jojo a Parim), tak sa z toho stala v podstate firemná akcia :).

Cesta do Kremsu trvá 1,5 hodiny, našli sme si parkovisko blízko centra. Ako sme dávali dole bicykle z auta, okoloidúca Kremšanka nás sama od seba upozornila, že parkovisko je platené. Možno si len všimla naše slovenské EČV alebo sme vyzerali dosť úboho, keď nám venovala takúto pozornosť. Po uhradení parkovného 1€ sme sa vybrali do centra Krems an der Donau. Okrem útulných uličiek ma zaujalo, že boli plné. V sobotu o desiatej to tam fakt žilo. V kaviarňach a vinárňach popíjali hlavne starší ľudia. Slnkom zaliate ulice a námestia mi veľmi pripomínali v lete navštívené Taliansko. Pozreli sme si vyššie položenú baziliku, ešte raz prešli uličkami starého mesta a nasmerovali to smerom na Stein, jednu z krásnych mestských časti Kremsu.

Všetky dedinky, ktorými sme prechádzali, zaujali svojou architektúrou, čistotou, útulnosťou. Cyklochodník sa krúti medzi domy a vinice, umožňuje sa kochať skutočne krásnou prírodou, aj tým, čo vytvorili ľudia. Úplná pecka je dedina Durnstein. Ešte stále má hradby a nie malé. Cez dedinu sa valia turisti z rôznych časti sveta. Na každom kroku vás láka vináreň alebo kaviareň. Na konci dediny je miesto s výhľadom na Dunaj a okolie. Odtiaľ bolo vidieť, kde všade, na akých terasách v kopcoch, sa pestuje vinič. Určite to nie je ľahké podnikanie a podľa mňa, nebyť dotácií, tak to tých ľudí neuživí.

Pokračovali sme ďalej hore Dunajom, až sme natrafili na dedinu Spitz. Budem sa opakovať, ale aj táto obec je malebná, má svoje čaro, atmosféru. Vydali sme sa ku kostolu, až nás cesta potom zaviedla medzi vinice. Nechceli sme sa vracať späť, tak sme pocitovo išli ďalej, až sme si uvedomili, že sme sa dosť odklonili od Eurovelo 6. Rýchla porada rozhodla, že sa nebudeme vracať, ale pôjdeme cez kopec k Dunaju. Nevedeli sme, do čoho ideme – našťastie, lebo asi by naše rozhodnutie bolo iné. Šialený kopec, kde 12% stúpanie bolo štandardom, sa hadil asi 8 kilometrov pomedzi listnaté lesy. Keď sme si mysleli, že už sme hore, tak nás schladil krásny voňavý ihličnatý les. A ďalšie stúpanie. Po úmornom šliapaní sme po každý svojim tempom prišli na odpočívadlo k dedinke Benking. Asi pol hodinová prestávka padla vhod a vybrali sme sa ďalej hore kopcom. Bezhlavo som tlačil do pedálov, keď zrazu počujem výkriky za sebou: “Čakaj, defekt!”. Otočil som to naspäť a už som videl, ako Parim vymieňa pichnutú dušu. Inak, celá táto trasa má parádny asfalt a nízku premávku. Zato cyklistami sa to tam hemží. Na moje počudovanie, dosť veľa cyklistov v staršom veku. Asi ide o obľúbenú destináciu.

Konečne sme dorazili na vrch. V dedinke Oberdorf sme sa veľmi rýchlo dohodli, že na rozhľadňu Jaureling ďalší kilometer do kopca už nepôjdeme. Zjazd nám vynahradil tú drinu, ktorú sme do stúpania vložili. Veľmi rýchlo sme boli pri Dunaji a hneď, ako to bolo možné, sme už aj sedeli za stolom pri “šnicli”.

Aj keď sme vchádzali do Melku, tak nám letné októbrové slnko pálilo na hlavy. Nad nami sa ukázalo majestátne žltobiele opátstvo. Zdola sme videli ľudí, ako obdivujú okolie z výhľadne. Tam sme sa chceli dostať. Prešli sme peknými upravenými úzkymi uličkami starého mesta a hádali sme, ako sa dostať k opátstvu.

Neexistuje tam značenie pre cyklistov, len pre peších. A tam, kde bol peším oznámený smer k opátstvu, bolo zároveň ukázané, že cyklisti tým chodníkom nemôžu. Nakoniec sme to za pomoci miestnych dokázali. Značka s preškrtnutým bicyklom nám oznámila, že svoje tátoše musíme zaparkovať na špeciálnom parkovisku pre bicykle. Veľkolepá brána s maľbami, obrovské nádvorie s fontánou. Všetko vyzeralo ako čerstvo po rekonštrukcii. Vyzeralo to tam až gýčovo. Snažili sme sa dostať k tomu výhľadu, no skoro sme pochopili, že ten je len pre platiacich turistov. Nakukli sme teda len do kostola. Ohromila nás výzdoba. Pre niekoho umenie, pre iného gýč. Posúďte sami podľa fotky, ktorú som potajme (fotiť tam s fotoaparátmi a mobilmi bolo zakázané) spravil s Polaroid Cube – ten zakázaný nebol :).

Po káve a radleri na námestí v Melku sme už išli domov. Bolo viac menej isté, že k autu dorazíme po tme – šlo len o to, v akej hlbokej. Druhá strana Eurovelo 6 nie je až taká úžasná. Viac menej popri rieke či ceste sme sa približovali k Mautern an der Donau. Na druhej strane Dunaja sme spoznávali siluety kostolov a domov, popri ktorých sme prechádzali. Škoda, že to Polaroid Cube nedokázal zachytiť, ale bolo to pekné. Osvetlené kostoly, hradby, vinice. Cestu nám znepríjemňoval hmyz, ktorý sme vyberali z ucha či nosa, poprípade zapíjali vodou. Inak parádna rovinatá cesta ideálna pre rodiny s deťmi.

Z Mautern an der Donau je železný most do Kremsu. To bolo asi pol ôsmej, ale kvalitná tma. Našťastie sme uličky poznali a k autu trafili bez problémov. No, ale už od semaforu som videl, že za stieračom ma čaká oznam. Zredlo mi. Do frasa, však sme za parkovné zaplatili. Len pol dňa, lebo sobota. Žeby sme niečo pochopili zle? Ste mali vidieť môj výdych, keď sme zistili, že ten odkaz za stieračom je pozvánka na oldies diskotéku :).

Perfektný výlet, veľa sme videli a zažili. Ešte viac sme vypotili :). Chcem to zažiť ešte raz, bez toho kopca a s rodinou. Wachau každému odporúčam. Je to na skok od Bratislavy a je tam nádherne.