Po minuloročnom parádnom výjazde popri východnej a južnej hranici Slovenska som začal plánovať ďalší trip, tentokrát popri severnej a západnej hranici Slovenska. No, ale to je už iná liga, ako sa skoro ukázalo. Všetci predsa vieme, že sever Slovenska je hornatejší a aj počasie vratkejšie.

Počas roka som sa zoznámil s Petrom Jankovičom, z ktorého sa vykľul aj turista a cyklocestovateľ. Napísal dokonca knihu Okolo Slovenska na bicykli, kde sú spísané trasy pre cestné aj horské bicykle, vrátane rôznych tipov na relax či obhliadku prírodných či kultúrných pamiatok. Kniha mi bola skvelým inšpirátorom pre plánovanie nášho tripu a vrelo ju všetkým odporúčam.

No Peťov zoznam trás je nadizajnovaný na veľa etáp, pre čo potrebujete dostatok dovoleniek, čo sme si my dovoliť nemohli. Preto som Peťove etapy nejak pospájal tak, aby sme to celé zvládli za 6 dní, lebo toľko dovoleniek sme so mohli dovoliť a na toľko dní nás pustili manželky :). Ďalším dôležitým determinantnom naplánovaných etáp boli aj možnosti ubytovania, lebo darmo mi koniec etapy pasoval v Plavči, v tejto obci proste neni kde bývať.

Takže padlo rozhodnutie o trase, dohodli sme sa na termíne a mohli sme trénovať. Niektorí viac, iný menej, každopádne sa potvrdilo, že “ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku”.

Začíname v Sninských rybníkoch

Minuloročný cyklotrip začínal v Humennom, lebo tam sme sa vedeli v rozumnom čase dostať z Bratislavy vlakom. Potom sme pokračovali na Sninu a ďalej k východnej hranici. Preto sme sa rozhodli, že aj tento rok začneme zo Sniny. Problém bol však zohnať ubytovanie v tomto okresnom meste, preto sme sa rozhodli pre Sninské rybníky.

Tomáš je z pod Tatier. Tomáš má brata, super brata. Dohodol sa totiž s ním, že vezmeme z Bratislavy auto, zavezieme sa do Popradu, tam ho vyzdvihneme a pokračujeme k Sninským rybníkom. Odtiaľ si auto vezme brat a o týždeň s ním príde do Bratislavy. Parádna logistika, všetko zaklaplo jak švajčiarske hodinky.

V Poprade sme sa zastavili v pizzerii Utopia, lebo ju mám vrytú v pamäti, že ju miestni chvália. Neviem teda, ale dúfam, že si zapamätám, že tam si už pizzu nemám dávať. Prostredie aj obsluha fajn, no ich pizza – to je taký koláč.

Po strastiplnej ceste plnej obmedzení a zopár zápch sme po 8 hodinách dorazili k Sninským rybníkom a k Hotelu Kamei. Recepčná nás privítala, chcela nás pustiť cez bráničku, nech si odložíme bicykle, ale bránička nešla otvoriť. Že nejde elektrina.

Hotel nemá elektrinu, vypadla nejaká fáza, ktorá spôsobuje, že nejde prúd pre istý elektrický okruh hotela a zapríčinila aj to, že sa nedá uvariť káva, či uvariť jedlo. Pivo čapovať šlo, ale s bohatou penou, bo “nedostatočne chladilo”. Po dvoch rundách sme sa rozhodli poprechádzať po okolí. Ďalší hotel na rybníkoch – Bystrá – nás zas prekvalil inou hláškou: “Nevaríme, lebo máme veľkú objednávku!”, a všimli sme si za jedným stolom z asi 10, kde bola skupinka 8 ľudí. Zase sme si dali len pivo, no tu dokázali spraviť aj kávu. Reality check so slovenským turizmom.

Pri popíjaní sme zobali do chispov a orieškov, keď Maťo náš jedálniček zhodnotil: “Keď som si čítal, čo jesť pred takým výkonom, ani jedno z toho, čo sme požrali, tam nebolo.“ 🙂

1. etapa: Sninské jazerá – Ľubovnianske kúpele

Káva zo včerajška účinkovala – nie a nie zaspať. A vstal som už pred šiestou.

Už večer v hoteli som pochopil, že tento resort teda nebudem známym odporúčať. Vypadnutá elektrina našťastie do rána nabehla, ale prístup personálu sa nezlepšil. Špeciálne čašníčka bola tak nevrlá, že by si nezaslúžila ani výplatu.

Po raňajkách sme sa vybrali prichystať si veci na výjazd. Tomáš má bezdušáky, ktoré sa údajne vyfukujú, keď sú málo jazdené, čo bol jeho prípad. Tak si šiel dofúkať kolesá a po asi 5 minútach sme už počuli len silné pffffff – celé koleso sfučalo. A pokazila sa mu pumpa. No hneď z rána to začínalo dosť zle. Po tuhom boji si nafúkal kolesá na 3 bary a vybrali sme sa na cesty. Mimochodom, v hoteli nemajú pumpu pre cyklistov, len storočný kompresor.

Za Sninou nám bolo jasné, že okrem kilometrov a kopcov budeme bojovať po celý deň aj s vetrom. Fúkal presne oproti, silný a potom esšte silnejší – vietor severák a jeho kámoš vietor západniar – silná dvojka.

Prírodu máme na Slovensku krásnu, hlavne keď vybehnete do kopcov, za mesto. Parádne lúky, lesy, hory. Potom prídete do okresného mesta a neprestávate sa čudovať. V Medzilaborciach je významné múzeum Andyho Warhola – a inak nič. Turista tam príde a nemá sa kde najesť či občerstviť. Spustnuté krčmy na každom rohu. Ochotní miestni nám v náreči pomáhali, nakoniec sme po prejazdení asi 2 km našli zapadnutú krčmu so super cenami. Pivo za 1,30€, káva tiež. Ceny v reštikách majú na východe oproti Bratislave polovičné, platy možno o 35% nižšie – ozaj nám “západniarom” nemá kto závidieť.

Dohodli sme sa, že ďalšia pauza bude po ďalších 50km – vychádzalo to na Svidník. Predtým sme ešte zašli na Duklu. V detstve som tam bol a pamätal som si, aké je to pompézne. Ale, malému dieťatu príde pompézny aj podchod pod Hodžovým namestím. Zarazilo ma však, že po celej ceste sme nenašli ani jednu tabuľu promujúcu tento významný pamätník 2. svetovej vojny. V každom meste je ulica Duklianskych hrdinov, športový klub Dukla – ale samotný pamätník na Dukle nemá žiadny marketing. Inak, v okolí pamätníku je viac oddychujúcich kamionistov diaľkovej prepravy ako turistov. A tak to tam aj vyzerá. Škoda.

Z Dukly sme sa chceli držať čo najbližšie hraníc využijúc Mapy.cz. Tak ako som tú appku chválil minule, teraz ma veľmi sklamala. Akože cesta pre cesťáky – v skutočnosti čisté pole. Zbytočne sme sa terigali do dediny Krajná Bystrá. Zaujal len pohľad na ozaj zabudnutú dedinu.

Svidník, už sme museli stáť, boli sme hladní. Prešli sme mesto a nenašli žiadnu terasu. Išli sme ku Skanzenu, lebo v relácii S úsmevom po Slovensku som počul samé chvály. No, strašné sklamanie z toho okolia tam. Spráchnivený amfiteáter (tak na mňa pôsobil), samý asfalt, aj to zničený, asi dve skrachované krčmy. Šípky nás nasmerovali ku Skanzenu, no ukázalo sa, že treba výjsť prístupovou cestou – do poriadneho kopca a po polorozpadnutej panelovej ceste – ďakujeme, neprosíme. Vôbec nebolo isté, že sa tam najeme. Tak sme oslovili mladý pár, nech nám poradí, kam sa ísť najesť. Lokal – super reštika aj podľa referencií. Našli sme ju, ale sklamanie preveliké, lebo nemali terasu a personál nám neumožnil umiestniť bicykle do vnútra. Proste nechceli naše peniaze. Odišli sme pátrať ďalej. V reštaurácii Družba, ktorú nám odporúčila milá pani, nám oznámili, že varia len do 14:00 – smola, prešvihli sme to o 27 minút, ale boli sme aj radi, že tomu podniku nič nezaplatíme – nezaslúžil si to. Hľadanie reštaurácie malo šťastný koniec. Ďalší okoloidúci nám poradil hotel Slavín – našli sme ho a boli sme veľmi príjemne prekvapení z kvality jedál aj z personálu. Oni si naše prachy zaslúžili.

Pokračovali sme ďalej cestou 77 do Bardejova. Čas pokročil a nás čakal ten najväčší stupák, a cca 65km do cieľa. Nemohli sme sa zdržať, hoci telo by to ocenilo. Ale keď už ste v Bardejove, musíte vidieť námestie zapísané do Unesco. Priamo na námesti sme si dali dokopy 2x veľký birrel a jednu vodu s citrónom. Išiel som platiť – že spolu.

Čašníčka vraví: “Bude to 3€”.
Vravim: “Spolu”.
Ona že: “Šak 3€”.

Iný svet.

Neskutočne tiahle stúpanie, asi 30km vkuse mierne hore a s vetrom oproti. Vyčerpavajúce. Gely šli na dračku, tyčinky tiež. Došli sme na kopec mysliac, že už snáď aj stačilo, ale po kráktom zjazde opäť stúpanie. Za Plavnicou 9% do kopca, slnko už na horizonte (za kopcami). Už sme šli na zotrvačník, každý svojim tempom. Konečne odbočka do kúpeľov, ale to znamenalo ďalšie stúpanie.

K penziónu Dinda sme dorazili o 20:15, vyčerpaní jak fras, ale šťastní, že sme to zvládli. Hneď sme to zapili aj zajedli. Ja osobne dvojitou porciou vynikajúcich bryndzových pirôh.

2. etapa: Ľubovnianske kúpele – Liptovský Ján

Dnes sme mali kráľovskú etapu: 190km, 2530 nastúpaných metrov. A zdá sa, že to bola aj najkrajšia etapa celého tripu.

Podstatná vec dnešného dňa sa stala hneď ráno. Kamarát Milan nám vzal do auta zadné vaky, čím nám bajky odľahčil a my sme sa tými kopcami štverali oveľa jednoduchšie. Milan sa v Spišskej Starej Vsi pripojil na bajku k nám a robil nám skvelú spoločnosť. Vaky nám potom priviezol pod Štrbské Pleso – skvelá logistika 🙂.

Zmordovaní po prvej etape sme ešte večer premýšľali, či ozaj pôjdeme ten oblúk k poľskej hranici, alebo hneď na Starú Ľubovňu. Či pôjdeme 50km a dva veľké kopce, alebo 10km dolu kopcom. Ráno sme sa hecli, že plán je plán, ten treba dodržiavať, takže sa ide ku Poliakom.

Z Ľubovnianskych kúpeľov sme sa vybrali k dedine Sulín, a síce Mapy.cz nás ťahali po slovenskej strane rieky Poprad, Milan nás varoval, že to tam je rozbité, že nech prejdeme cez novú lávku do Poľska a tak popri rieke Poprad až do Mníšku nad Popradom. Super, že sme ho poslúchli. Späť do Starej Ľubovne sme zdolávali dva výživné kopce – jeden väčší ako druhý. Nečakal som, že ten oblúk bude taký náročný. Starú Ľubovňu, kde sa dá vidieť centrum a hlavne hrad so skanzenom, sme preto vynechali. Správne sme odhadli, ze časovo by sme to nestíhali. Chvíľu sme šli hlavnou cestou, asi po 5km sme v Hniezdnom odbočili ku PIENAPu – smer Červený Kláštor a Spišská Stará Ves – moje rodisko. A jeden z najkrajších kútov Slovenska. Opäť nás čakal výživný kopec, strašne dlhé stúpanie, no tie pohľady na krásnu krajinu dajú na trápenie zabudnúť.

Nasledoval labužnícky zjazd do Červeného Kláštora, v ktorom to čulo žilo turizmom, k čomu prispeli aj školské výlety.

Po lahodnom pive v Penzióne Tri Koruny a výdatnom obede u tety v Spišskej Starej Vsi (ĎAKUJEME NA STOKRÁT) sme sa vybrali do Osturne. Do Matiašoviec sa ide fajn, v Spišských Hanušovciach sa odbáča na Osturňu a hneď z ostra do stúpania, ktoré neprestáva – od Červeného Kláštora má stúpanie do sedla pred Veľkou Frankovou asi 20km.

Osturňa je jedna z najdlhších dedín Slovenska, ale upúta hlavne architektúrou pôvodných dreveníc. Na konci dediny sa odbáča doľava na cyklocestu do Ždiaru.

Málo ľudí to tam možno pozná – je to najkrajšia cyklocesta na Slovensku, špeciálne, keď tam idete v peknom počasí, ako prialo dnes nám. Hore v sedle je tabuľa, ktorá hlása, že do Spišských Hanušoviec je 19,5km – keďže sme nad Veľkou Frankovou aj chvíľu klesali, celý ten úsek od odbočky z hlavnej cesty môže mať tak 17km ozaj dych berúceho stúpania.

Nad Ždiarom je reštika Strednica – famózna scenéria na Tatry, túžili sme po pive. Došli sme tam o 15:45 a čašník nás hneď varoval, že otvorené má len do 16:00. Objednali sme si rundu a kým sme dopili, podnik zavrel. Prichádzali tam ľudia, aspoň 5 ďalších cyklistov, plný bus poľských turistov – okolie je totiž čarovne krásne. Zákazníci by aj boli, ale slovenského podnikateľa v centre turizmu našej malebnej krajiny to netrápi, jemu proste padla.

Sklesali sme do Tatranských Matliarov a po Ceste Slobody sme došli pod Štrbské Pleso. Tu nás čakal už Milan, ktorý sa za Tatranskou Lomnicou od nás odpojil a šiel domov vymeniť bajk za auto, aby nám priviezol vaky. Škoda, že nedoniesol aj vychladené pivo – dobre by padlo :).

Na záver dňa nás čakalo klesanie do Liptovského Jána, kde sme si dali po dva chody na jedenie aj pitie. Viac to prekvapilo časníčku ako nás :).

Bol to krásny deň.

3. etapa: Liptovský Ján – Oščadnica

Uff, celú noc ma bolel celý človek. Svalovica na každom centimetri tela.

Tomáš nás ubytoval v ich chalupe, tradičná stavba, ktorej nič nechýba. Kým sme vstali, ako správny hostiteľ stihol v potravinách nakúpiť raňajky. VĎAKA za pohostinnosť.

Dnes sme mali konečne etapu, kde sme viac metrov naklesali ako nastúpali – aj keď to bolo náročné, bolo to cítiť.

V Liptovskom Mikuláši sme sa zľakli vyznačenej obchádzky do Zuberca – čo by robilo aj 20km navyše. Ale pomocou googlu sme vydedukovali, že busy a miestni môžu využiť lokálne cesty, čiže prejdú aj cyklisti. Podarilo sa, vymotali sme sa z Mikuláša a vybrali sa smerom na Zuberec.

To sme ale museli zdolať kopec Huty, čo bola poriadna nakladačka. Vedeli sme, že je to najťažší kopec dňa, tak sme trpezlivo, každý svojim tempom, šliapali do pedálov, až sme sa dostali na vrch stúpania. Ocitli sme sa v nadmorskej výške cca 1090 metrov nad morom. Tam začal parádny zjazd do Zuberca, kde sme si dali pauzu na občerstvenie.

Za Zubercom sme odbočili doprava na Oravice. To bola najkrajšia časť etapy. Skvelý dlhý zjazd, nádherná príroda, sporadická premávka áut – proste krásna cyklistika, ktorú možno ani v Rakúsku nenájdete. V Oraviciach to žilo, v termálnom kúpalisku bolo vidieť dovolenkujúcich.

Pokračovali sme v klesaní smerom na Vitanovu, kde sme sa napojili na cestu druhej triedy (520). Tá nás doviedla do Trstenej. Na konci mestečka bolo stúpanie, z ktorého vrholu bolo vidieť Oravskú priehradu v plnej kráse.

Obišli sme jej južnú časť a pred odbočkou do Námestova sme našli podnik pri prístave (Reštaurácia Escale), kde sme si dali veľmi chutný obed.

Cestu 520 sme v Oravskej Jasenici opustili a vybrali sa bližšie k poľským hraniciam. Dediny Oravské Veselé a Mútne ma očarili tým, aké sú obrovské – dlhé, kopec nových domov, obrovských domov. Dedina Mútne ako taká má snáď 150 metrové prevýšenie – a od jej vrchu sme sa luxusným zjazdom s minimom áut dostali zase späť na cestu 520.

Tu už bola premávka rušná – predsa len, piatok popoludní ľudia migrujú, aj na Orave. Najbližšia obec bolo Zakamenné a potom Oravská Lesná. Tá mi ostane v pamäti. Dedina je známa tým, že je najchladnejšia na Slovensku, my sme mali našťastie ideálne slnečné počasie. No po dnešku viem, že Oravská Lesná je neuveriteľne dlhá dedina. Vošli sme do obce, bicyklujeme 3km a stále len domy, žiadny obchod či kostol – to bolo znamenie, že sme centrum nedosiahli. Zrazu sa zjavil reklamný pútač na hotel XY, že sa nachádza v Oravskej Lesnej, o 10km – čo ti dáva?!? Šak sme v Oravskej Lesnej – a hotel v tejto dedine je vzdialený ďalších 10km? Presne to je Oravská Lesná. Na severnom konci už odpratávajú sneh, kým na spodnom konci ešte zbierajú úrodu.

Celá dedina je tiahle stúpanie. Ale že brutálne tiahle – a vrcholí to extra bonusom, ktorý nám zobral všetky sily. Dopovali sme sa gelmi, ako sa len dalo, lebo koniec kopca nie a nie prísť.

Konečne sme dosiahli vrchol stúpania, hranicu medzi Oravou a Kysucami, niekde vo výške 900 metrov nad morom. A potom prišiel taký famózny zjazd do Vychylovky, že naň budem roky spomínať. A musím pochváliť všetkých vodičov na Orave, jazdili ukážkovo.

Cestou do cieľovej Oščadnice sme sa ešte zastavili v Starej Bystrici, lebo tam majú orloj, slovensky orloj :).

4. etapa: Oščadnica – Nemšová

Maťo mal už včera porazeneckú náladu – pretrpel si celý deň, vôbec si cyklistiku neužíval. Bolelo ho koleno, kríže, ruky, zadok – do toho brutál nádcha. Rozhodol sa svoj trip ukončiť a pobral sa do Žiliny na vlak. Pokračujeme teda len vo dvojici.

Oščadnica je od Čadce vzdialená asi 8km, ale my sme sa do Čadce dostali asi 35km obchádzkou – lebo ako už niekoľkokrát zdôrazňujem, cieľom tripu je čo najvernejšie obísť slovenskú hranicu.

Takže sme sa z Oščadnice vybrali smerom na sever – až k poľskym hraniciam. Hneď za Oščadnicou nás čakal budíček v podobe kvalitného stupania, ale to “pravé orechové” sa dostavilo pri poľskej hranici. Prisahám, 30% stúpanie s dĺžkou asi 300m – s batožinou a po toľkých dňoch som to nedal a bez hamby odšliapal nejakých 100m popri bicykli.

Inak, celý ten úsek cez rekreačnu oblasť Zwardon bol zaujímavý – úzke cestičky, strmo hore, strmo dole. Prešli sme 15km, boli sme vyčerpaní jak po 3 hodinách šliapania, no celé to trvalo asi len hodinu.

Zjazd zo Skalitého nám bol odmenou – až do Čadce sme sa povozili na parádu. Aj priemerná rýchlosť sa napravila na požadovaných 22-24km/hod.

Od spolužiaka Fera z Čadce som o tých kysuckých obciach počul veľa, ale až dnes som si ich užil: Raková, Klokočov, Turzovka, Makov. “Kysuce – kraj osád” – takéto claimy boli popri ceste a veru, sú pravdivé. A v tých osadách sú brutálne veľké domiská. S výhľadom na úžasnú krajinu. Keď to vidíte, poviete si, že čo tým ľuďom viac k šťastiu chýba.

Fero mi vravieval, že u nich “vždy chčije”. A nebolo by to ono, keby na nás aj dnes nespadli nejaké kvapky – ale ozaj len tak, aby sa nepovedalo.

Trasa smerovala na Klokočov. Celé Kysuce sú pre mňa neznáme – ale ako som videl, sú ozaj pekné. Tak akurát pre chalupárčenie, ešte nedotknuté komerciou akou trpí Liptov.

Taký postreh: všimol som si na ceste tabule oznamujúce, že v okolí je nejaká atrakcia, napríklad rodný dom E.A. Cernana. Tabuľa ukazovala, že sme od domu 2km, tak som to aj chcel vidieť. No žiaľ, nebola už žiadna iná smerová tabuľa, ktorá by prechádzajúcich skutočne zaviedla k tej atrakcii. Škoda.

V Makove sme mali smolu (a šťastie zároveň) – snáď všetky reštiky nevarili pre turistov, lebo v dedine bola birmovka a tak si miestni rozchytali podniky. Ale napokon sa Motorest Brest nad nami zľutoval, načapoval pivá a keďže birmovníci objednali viac porcií, ako ich skutočne prišlo, aj jedlo sa nám ušlo.

V Makove prebiehali cyklo preteky Beskydy Tour, ktore šli aj cez Javorník – našťastie nás to nijak neobmedzilo. Vyterigali sme sa na ten kopec po perfektom asfalte a proti nám leteli pretekári. Prehupli sme sa na Moravu.

Tam je cyklisticky raj – parádne to tam vyzeralo. V nejakej dedine mali hody, celá ulica voňala pivom a gulášom. Žiaľ, nemohli sme si dovoliť zastaviť, i keď moje druhé ja veľmi chcelo.

A potom sme sa cez úžasne pekný Nový Hrozenkov a jeho chalupy dostali k stúpaniu na Kohútku – mnou nepoznané lyžiarske stredisko. To bol masaker väčši jak Osturňa či Tatry – proste 10-15% sklon vkuse na úseku asi 3km, raj pre vrchárov, čo teda ja nie som – nehovoriac o únave a naloženej batožine. Ale príroda nádherná. Na vrchole sme si drisli po dva plzne, lebo to si žiadalo odmenu.

Druhá odmena prišla v podobe zjazdu do Lazov pod Makytou – iba úsmev na tvári a pôžitok z jazdy. To proste treba zažiť – aj na to trápenie zo stúpania je zabudnuté.

Cestou k penziónu Kingo v Nemšovej sa stala len taká maličkosť, že sme utekali pred búrkou. Čierna chmára nám dávala dlho šancu, ale tých posledných 30km bolo nekonečne dlhých. Chytilo nás to 750 metrov od penziónu, našťastie sme už boli v civilizácii, tak sme sa schovali v kaviarni a prečkali tie najväčšie hromy blesky.

5. etapa: Nemšová – Holič

Ráno bol ešte opar po búrke, ale predpoveď hlásila pekelné teplo a bez zrážok. Pri raňajkách mi Tomáš ukázal profil trate so slovami, že to bude veľmi ťažké. Síce len 135km, ale nastúpame na nich ešte viac metrov ako v predchadzajúcej etape na 170km. Profil mal desiatky “zubov”. No utešoval som sa, že to predsa nebude taká katastrofa, určite ma nečaká 5km do 10% stúpania.

Na Tomášovi bolo vidieť, že nie je vo svojej koži. Dorazil ho histamín, a trápil ho celý deň. S oslabeným organizmom sa mu šlo veľmi ťažko, no ja som mu aspoň stíhal a na nejakých kopcoch som bol aj rýchlejší. Klobúk dolu, že Tomáš si dnes tu ozaj tažkú etapu odmakal v takomto zdravotnom rozpoložení.

Z Nemšovej sme sa vybrali na hrádzu, ale už o zopár km v Újazde sme odbočili smerom ku českým hraniciam a teda do kopcov. Stret s realitou dnešného profilu bol hneď prvý kopec s 14% stúpaním hore Hornou Súčou. Nekonečné stúpanie, no aspoň bola malá nedeľná premávka.

Napriek tomu sa mi veľmi nechcelo veriť, že dnes máme nastúpať cez 2000 výškových metrov. Ale kopanice sú nekompromisné. Trikrát hore do kopca a dvakrát poriadny zjazd. Zase hore do úmoru a potom zjazd. Napriek tým prejdeným kilometrom, napriek batožine a ťažkému bicyklu, napriek brutálnym bolestiam zadku – jazdiť po Myjavských kopaniciach bola radosť. Keď sa hovorí, že kopce sú korením cyklistiky, na Myjavských kopaniciach budete prekorenení.

Človek si po týchto etapách uvedomí, že nie je problém svalovica na stehnách či lýtkach. Ani kríže nebolia. Ale nájsť správny posed, kde sa dá bolesť zniesť, to trvá aj 40km.

My sme dnes mali pálivé počasie. Celú trasu nám prikúrovalo z hora slnko, a od spodu asfalt. Výnimočne boli tiene stromov. Aj preto bola dnešná etapa fest náročná.

Celý čas jazdíte do kopca a z kopca, naokolo hornatá krajina, až vám to zfádnie – celý deň sme videli krásnu, ale furt rovnakú scenériu, takže aj fotky z celej etapy vyzerajú, ako pofotené z jedného miesta. To ale nič nemení na tom, že kopaničiarske cestičky vrelo odporúčam – miestami to malo nádych alpského bicyklovania – len teda o 1000 metrov nižšie :).

Musím pochváliť pivovar Wywar v Holíči. Skvelý výber pív a ozaj kvalitná kuchyňa.

6. etapa: Holíč – Bratislava

Posledná etapa – vedeli sme, že bude horúca. A nanešťastie, Tomášovi neprechádzali zlé stavy z histamínu. Z Holíča sme sa vybrali hlavnou cestou ku križovatke na Adamovské jazerá, kde sme sa napojili na moravskú hrádzu. Už tu sme zacítili poryvy vetra, no ešte sa dali zniesť.

Hrádza má strašný povrch, rozbitý asfalt, miestami len taká suť. To teda vôbec nie je na cesťák. Ale keďže člen pelotónu s cesťákom s nami od 4. etapy nejazdil, tak sme si dovolili obchádzať hranicu po rozbitej hrádzi.

Došli sme ku ceste na Honehau a rozhodli sa spraviť si zachádzku na Trojmedzie – bol to zlatý klinec dnešného dňa, šak kedy tadiaľ pôjdem, aby som to videl? Po chvíľke sa strati asfalt a vlastne poľná cesta nás doviedla ku bodu, kde sa Dyja vlieva do Moravy, a tam na cípe je hraničný kameň troch štátov.

Kvalita asfaltu na hrádzi sa zhoršovala, tak sme usúdili, že kašleme na hrádzu, ideme na cestu a odbočili sme na Gajary.

Odtiaľ to už poznám, takže už po známych cestách sme sa dovláčili v silnom protivetre do Záhorskej Vsi, Vysokej na Morave až do Devínskej Novej Vsi. Po dlhšom hľadaní otvoreného podniku (Starý bicykel, bufet pri moste Chucka Norrisa, aj cukráreň vyššie – všetko zavreté) a občerstvení sme pokračovali do Devína a Bratislavy pod most Lafranconi, kde sa naše cesty s Tomášom rozišli.

Teplo a vietor nás vyšťavili. Mala to byť oddychová etapa viac-menej po rovine, ale bol z toho neustály boj s vetrom a dusnom. Po 120 km sme došli v zdraví domov.

Rekapitulácia

Všetci traja účastnici tripu sme nadšenci cyklistiky, ale zas nemôžeme sedieť v sedle bicykla každý deň. No ukázalo sa, že pred takýmto výkonom je potrebné mať nabicyklované. Mne napríklad pomohlo, že chodím do práce na bicykli takmer každý deň a zadarilo sa mi zajazdiť si aj ozaj dlhé 200km výjazdy, nech si telo zvyká na bicykel. Maťo túto prípravu podcenil, respektíve nemohol si ju dopriať pre iné povinnosti a preto ho telo zradilo.

Pri plánovaní trasy sa nedá spoliehať na Mapy.cz, určite nie v regiónoch (Mapy.cz sú fajn do mesta). Ideálne si je trasu prejsť autom, popýtať sa miestnych, kde je ako kvalitná cesta, kde sú aké možnosti ubytovania. Vynikajúco sa osvedčil Tomášov cyklopočítač Wahoo!, ktorý nás skvelo navigoval podľa vopred nahranj trasy.

Na dlhé výjazdy bol vymyslený gravel bicykel. Skutočne je to iný zážitok, jazdiť v pohodlnom posede, s hrubšími plášťami po porozbíjaných cestách plných jám, či výmoľov. A aj keď sa dostanete na šotolinu či rozpadnutý asfalt, gravel vám umožní pokračovať.

Čo sa ciest týka, najmenej kvalitné sa mi javia v Bratislavskom kraji. Jazdenie na Zamagurí, Orave, či Kysuciach bola paráda. Aj cesty tretej triedy mali dobrý povrch a nerozbitú krajinicu.

Za celých šesť dní jazdenia sme podľa Stravy odbicyklovali takmer 1000km (presne 998,98km), nastúpali sme 11205 metrov a v sedle bicykla sme strávili 45 hodín čistého času (cca 7 a pol hodiny denne).

Nemali sme žiadny pád ani defekt. Počasie nám prialo, nezmokli sme. Len ten vietor v prvej a poslednej etape mohol byť slabší.