Dlho nebol taký deň, ktorý by umožnil skĺbiť moje tri koníčky: vesmír, cyklistika, fotografovanie. 12.08.2015 sa to stalo. Na facebooku som sa už niekedy na jar prihlásil k udalosti “pozorovanie Perzeíd”, čo malo vyvrcholiť práve v ten deň. Veľmi ma nadchol blog o fotení nočnej oblohy, lebo po jeho prečítaní sa ozaj nezdá náročné pofotiť padajúce hviezdy :).
Skúmal som, kde najbližšie k Petržalke by mohla byť najtmavšia obloha a túto nikdy nevypísanú súťaž vyhral Braunsberg pri Hainburgu. Veľmi mi k tomu pomohla mapa svetelného znečistenia. Auto je v servise, takže som sa aj potešil, že dopravným prostriedkom mi bude bicykel. Napokon, na Braunsbergu som už zopár rokov nebol, tak nadišiel čas pokoriť ho.
Braunsberg je ozaj veľký kopec. Hrad v Hainburgu je na kopci tiež, no z Braunsbergu sa naň pozeráte zvrchu 🙂
Čakal som, kým slnko trochu zapadne, aby sa šlo aspoň trochu príjemnejšie, ale aj tak, večer o siemdej teplomer ukazoval 35C. Dusno jak v Dehli. Jazda cez Kittsee a Berg do Hainburgu bola v pohode, mierny vietor a podozrivo málo cyklistov. Asi ich odstrašila dusnota vonku, no ale keď Perzeidy padajú najviac dnes, tak sa nedá čakať na príjemných 25C.
Kopec na Braunsberg ma zase prekvapil. Vedel som, že je strmý, ale toto…. Našťastie nie je dlhý, takže to bolo znesiteľné. O 20:15 som už bol na vrchole. A so mnou asi 10 áut. Počas cesty som upieral zrak na oblohu. Z jej modrej farby bolo vidieť čoraz menej, postupne sa zamračovala. Keď som vyšiel na Braunsberg, bola celá zatiahnutá. Jak naschvál, celé týždne je krásne slnečné počasie. Ani mráčika. Až dnes. Keď má byť vesmírne divadlo, tak sa proste zamračí jak v napínavom škandinávskom filme s Mads Mikkelsenom. Nevidel som ani hviezdy, ani “padajuce hviezdy”, iba lietadlá a tie teda nepadali. Len dav nažhavených ľudí s ďalekohľadmi a fotoaparátmi od výmyslu sveta na kopci Braunsberg. Spravil som teda zopár záberov žiariacej Bratislavy, ktorej dominovali dve vatry zo Slovnaftu a nočného Hainburgu a okolo 21:40 som sa pobral domov. Na Braunsbergu sa medzitým zišlo hádam 150 áut. Bolo tam rušno jak na Hviezdoslavovm námesti.
Ja, môj bicykel a v pozadí Bratislava
Nočná cyklistika mala svoje čaro. Zo zjazdu dolu Braunsbergom nebolo nič, lebo čelovka a svetlo na bajku nevylúdili dosť luxov, aby som išiel rýchlejšie než 25 km/hod. Navyše, pobláznení nadšenci Perzeíd sa ešte len zbiehali, takže cesta bola rušná. Cyklochodník z Hainburgu do Bratislavy poznám celkom dobre, takže to som si dovolil ísť s väčšou dávkou rizika. A nejaký ten motýľ medzi zubami ma nerozhodi. 🙂
Z Braunsbergu som šiel rovnakou cestou ako tam. Prečo ten kopec vyzerá inak tam a inak späť mi je záhadou.
