Je 11. júla 2016, horúci týždeň za nami, predpoveď počasia na nasledujúce dní už taká ružová nie je. Po dvoch teplých dňoch hlásia ochladenie s dažďom. Deti sú na prázdninách u babky, takže máme jedinečnú možnosť výjsť si na celý deň na pohodovú cyklistiku. Preto sme v robote dali hlavy dokopy a zorganizovali výlet okolo celého Neusiedler See. Nakoniec sme sa našli traja: Jojo, Musa a ja. Takto spontánne sme sa rozhodli pre dovolenku, aby sme si splnili dávnejší sen – obísť celé jazero, vrátane maďarskej časti. V roku 2011 sme prešli v rámci Profesia na bicykli okolo rakúskej časti jazera s využitím kompy cez Morbisch do Ilmitzu. Tentokrát sme chcel prejsť okolo celého jazera vrátane maďarskej trasy.

V utorok 12.7. sme autom vyrazili do obce Jois, kde hneď pri cyklotrase je nenápadné parkovisko, ktoré čakalo iba na nás. Napriek horúcej a bezoblačnej predpovedi počasia bolo dosť zamračené. Veľké mraky strašili, ale nespadla z nich ani kvapka. A videli sme, ako sa od západu vyjasňuje.

Zaparkovanie, zloženie bicyklov, posledné úpravy a výlet sa môže začať. Pustili sme sa západne, smerom k dedine Winden am See. Túto trasu sme nedávno išli s rodinkou, takže sme ju dosť dobre poznali. Veľmi príjemna rovinka, všade naokolo vinič. Povedali sme si, že najbližšia prestávka bude v Oggau pri kempingu. Po necelej hodine sme si už dávali pivo a colu. To už bolo ideálne cyklistické počasie, malá oblačnosť, príjemný vetrík, 25C.

Z Oggau am Neusiedler See je to len chvíľu do malebnej dedinky Rust. Táto obec má neskutočné čaro – ako stredomorské dedinky. Nezdržiavali sme sa, na námestí spravili zopár fotiek a šli ďalej. V Morbisch am See sme sa vidali po značke R1, ktorá nás doviedla k prístavu a kupalisku. To kúpalisko vyzerá perfektne. Určite ho s deťmi vyskúšame. V kase prístavu nám pokladník rukami-nohami vysvetlil (anglicky nevedel), ako sa dostaneme na cyklochodník smerom do Maďarska. Ten sme potom rýchlo našli a trielili k hraniciam.

Prišli prvé stúpania. Nie veľmi náročné, po tej rovine to cyklista aj privíta. Po ceste bolo pomerne veľa cyklistov, nie len miestni, ale aj Slováci, Maďari či Češi. Pri rakúsko-maďarskej hranici je malý lesík, zopár stromov – ale nádherne voňajú. Za hranicou je to také hore-dole. 8% klesania sa striedajú s 11% stúpaniami a opačne. Z kopčekov je krásny výhľad na jazero. Je ďaleko, ale vidieť jeho veľkosť. Nevedeli sme, čo od maďarských cyklotrás čakať, lebo boli chýri, že nie sú veľmi upravené. Ale to, čo sme tam videli a po čom sme jazdili, nás prekvapilo. Veľmi príjemne! Nový asfalt, perfektné značenie. Tie dedinky Fertorakos, Balt (časť Sopron), Fertoboz a pod už nie sú také usporiadané jak rakúske, ale sú pekné. Aspoň okolie cyklochodníka bolo upravené, míňali sme aj pekné Múzeum maďarskej dediny – veľká pohoda.

V posledne menovanej dedine sme si dali obed. V Bozi Rosi nás privítal čašník ako z veľkej knihy gastroturizmu. Okrem rodnej maďarčiny hovoril ešte nemecky a do 50 slov česky. Dali sme si chutné jedlo, aj na jeho odporúčanie a lahodné pivo. Na záver si od nás pytal odporúčanie na dobrú, lacnú reštauráciu v centre Bratislavy. Chlapík totiž bol v našom hlavnom meste v 1990 roku a v jeho spomienkach doteraz žije reštaurácia Grand, ktorá už neexistuje.

Okolo obeda bol úpek. Vzduch bol rozpálený na 35C, trochu tú horúčavú miernil vietor. Išli sme po B10, ktorá bola celý čas veľmi dobre označená. Cyklochodník mimo obcí lemoval cestu, ale bol to úplne bezpečný samostatný chodník. V dedinách sme sa dostali na cestu, ktorá bola označená ako cyklochodník. Tá horúčava nás ničila. V jednom úsaku, už keď sme boli blízko jazera plného vtáctva, sme si neboli istí, či ideme správne. Žiadna civilizácia navôkol, ani stromy ani domy. Zrazu sa zjavila postavička v slamennom klobúku na bicykli. Spomalil som, spýtal sa, či idem správnym smerom na Rakúsko a postavička len prikývla “Iggen”. Aj keď sme si ďalšie pivo chceli dať až na rakúskom území, to teplo nás dorazilo a s nadšením sme usadli v chládku bufetu ešte v Maďarsku.

Po prestávke sme sa pobrali ďalej na sever. Dobre značený chodník B10 nás viedol až do Apetlonu. Trochu ma zaskočilo, že dlhšie nebolo na chodníku vidieť cyklistov. Aj na rakúskom území bolo poredšie. Možno za to mohli mraky, ktoré sa blížili od severu. Teda boli to poriadne búrkové mračná. To nás motivovalo pridať. Zastavili sme až pri rozhľadni za dedinou Illmitz. Odhadom 12 metrov vysoká veža poskytuje úchvatný výhľad na celé jazero.

Plán bol dať si kávu v Podersdorf am See. Príjemnou cyklistikou sme sa k dedine približovali. No oproti sa valilo stále viac mrakov. Nejakým zázrakom sa zdržiavali nad jazerom, vytvárali na nebi obrazy, aké nenamaľuje ani študovaný umelec. Ešte nepršalo, ale zdvihol sa vietor, ktorý nám komplikoval jazdu. Podersdorf nás privítal víchricou. Cesta na mólo bola doslova boj o udržanie sa na bicykli. Ľudia sa valili z kúpaliska, turisti si držali čiapky. Spravili sme si niekoľko dramatických fotiek s rozbúreným jazerom a ponáhľali sa ďalej. Stále nepršalo, len fúkal vietor.

Do pol hodinky sme boli pri Neusiedl am See, 4 km od Jois, ešte niečo k autu. To už začali padať ťažké kvapky. Našťastie nie veľa. K autu sme dorazili stále takmer suchí. A potom začalo pršať. Najviac sme teda zmokli pri nahadzovaní bicyklov na auto. Takí mierne zmočení sme išli zapiť a zajesť výlet do blízkeho podniku Fischer. Pizza za veľa nestála, no ostatné jedlo bolo chutné.

Celý okruh aj s miernou zachádzkou v Morbisch am See mal 123km. Len mierne zvlnená trasa na rakúsko-maďarskou hranici je lahôdka pre dušu každého cyklistu. Jeden z cyklistických cieľov pre túto sezónu je splnený.