Okruh Pernitz – Semmering

Vrcholí nám leto a predpoveď dlhodobo ukazovala, že nás v stredu čaká slnečný deň. Vzal som si voľno v práci a naplánoval si taký výlet v Alpách, aby som mohol byť o 18:00 doma pre rodinné povinnosti. Autom do dedinky Pernitz, potom cez hory až do Semmeringu a oblúkom späť. Na mapke to vyzeralo parádne, len škoda, že tento výlet sa nekonal. 🙁

Už keď som zchádzal autom z diaľnice, tak som si všimol čierňavu nad končiarmi. Kým ráno o siedmej bolo v Bratislave asi 24C, pri parkovaní auta v Pernitzi teplomer ukazoval slabých 19. Čierne mraky mi bránili čo len vyliezť z auta a kým na skle už bubnovali ťažké kvapky, pochopil som, že výlet, na ktorý som sa celé týždne tešil, sa konať nebude.

Zmena plánu – smer Wilhelmsburg

V mobile som cez Mapy.cz hútal, akú náhradnú trasu si zvoliť, nech nezmoknem a aby som stihol byť v sľúbenom čase doma. Aplikácie sa zhodli v tom, že v Pernitzi má liať ešte asi 2 hodiny a oblačnosť sa presúva smerom nan východ. Mal som na výber: buď sa vrátim do Bratislavy a pobajkkujem zase len niekde v okolí, alebo sa presuniem niekde severnejšie v Rakúsku a zvolím si primeranú trasu, aby som stihol byť o šiestej doma. Keď som sa už trepal do toho Rakúska, minul 10EUR na diaľničnú známku, tak som si zvolil druhú možnosť.

Padol mi zrak na St. Pölten, ako možné východisko pre novú trasu s tým, že severnejšie od neho neprší vôbec. Takže padlo rozhodnutie, že sa zaveziem autom do Wilhelmsburgu, čo je kúsok od St. Pöltenu, cyklochodníkom sa zaveziem do Kremsu a údolím Wachau prejdem do Melku. No a odtiaľ späť ku autu vo Wilhelmsburgu.

Wilhelmsburg – Krems

Vo Wilhelmsburgu nepršalo, chodníky už schli. Vyhliadol som si tu parkovisko, kam som po asi hodine jazdy krásnou prírodou autom pristál. Doobliekal som sa a nasadol na bajk, keď som si všimol, že hádam na každom stĺpe bola tabuľa, že parkovanie je zadarmo len na 2 hodiny, inak treba cvakať. Nenašiel som žiadny parkomat, dokonca ani chlapík, ktorého som požiadal o pomoc, mi s tým nevedel pomôcť. Ale bol taký ochotný, že mi poradil, aby som šiel na druhú stranu budovy, kde je parking zdarma. Že on ma vyprevadí. Ale nesadol si ku mne do auta, stratil sa mi z dohľadu. Zase som nahodil bajk do auta a autom obišiel budovu. Ako som tak hľadal parkovacie miesto, chlapík mi už kýval, vlastným telom bránil iným autám obsadiť posledné voľné miesto, ktoré držal pre mňa. Vďaka nemu som teda zaparkoval bezpečne a zadarmo na celý deň.

Vybral som sa podľa navigácie v hodinkách smerom na cyklochodník, no chvíľu trvalo, kým som našiel odbočku popri rieke. Len čo som prešiel asi 500 metrov, cyklochodník bol uzavretý pre rekonštrukciu mosta, popod ktorý prechádzal. Nasratý som bol, že kazí sa všetko, čo sa dá…

Nejak som sa vymotal z centra mesta a dostal sa na luxusný cyklochodník smerom do St. Pöltenu. Ani som sa nenazdal a už som bol v meste. V ňom ma mierne zlá odbočka zaviedla ku múzeu s modernou architektúrou. Potom som sa premotal cez železničnú stanicu a už som opäť bez problém prechádzal lokálnymi cestami smerom na sever ku Dunaju.

Podľa navigácie mala mať trasa cca 103km, ale už som nejaký čas stratil blúdením. Preto som sa sústredil na šliapanie a moc som sa nezdržiaval. Krajinka je to už rovinatá, skôr ma trápil vietor. Cesty prerezávali kukuričné polia.

Na obzore sa ukázal masív, za ktorým som tušil Dunaj a Krems. Obával som sa stúpania, no nič závažné sa nedialo. Stúpal som, ale pozvoľna. Až na vrchole som si uvedomil, že od Dunaja som pekne vysoko. Ukázal sa mi pekný výhľad na hrad Furth bei Gütweig a región v okolí Kremsu.

Zjazdom a po malom blúdení som už prechádzal známymi cestami Kremsu. Údolie Wachau som už dvakrát absolvoval (pozri zážitky tu alebo tu), takže som sa tu cítil ako doma.

Bleskovo údolím Wachau

Až hriešne rýchlo som prechádzal nádherné dedinky plné viníc, lákavých reštaurácií či iných podnikov. Ale keďže som sa obával, že nestíham, nikde som nestál. Mojim smerom šlo máličko ľudí, oproti sa rútili cyklisti všetkého veku. Vysmiati boli asi aj preto, lebo im do chrbta fúkal vietor. Ja som s nim klasicky bojoval. Vyčerpával ma brutálne, tak som sa rozhodol, že nebudem ja stáť až v Melku a občerstvovaciu zastávku po 79km som zvolil pred týmto mestečkom.

Z Melku do Wilhemlsdorfu

Úplne do centra Melku som nešiel, moja trasa ho míňala, ale fotku miestneho majestátneho kláštora sa mi podarilo spraviť z mosta. Hneď ako som zišiel z mosta ponad Dunaj, pokračoval som popri rieke smerom na Loosdorf. Na týchto miestach mi už vietor skôr pomáhal. Zároveň som vedel, že do cieľa to mám už len čosi vyše hodinu, takže som jazdil s pokojom na duši, že ani nezmoknem a aj včas prídem domov.

Krajina bola vlnitá. Väčšinou som jazdil po cestách tretej triedy, len zopár metrov som musel na hlavnejšiu cestu. Ale ako to už v Rakúsku býva, vodiči boli nesmierne ohľaduplní a nemal som ani jeden problém – všetci obiehali s bezpečným odstupom.

Slnko už riadne pálilo, bol som vďačný každému poryvu vetra, jedno, z akého smeru.

V cieli po 113km

V podstate od Kremsu trasa pozvoľna stúpala. Tie väčšie kopce nastali až v tomto úseku. Došlo aj na šotolinu, i keď Mapy.cz tvrdili, že cesta je vhodná pre cestné bicykle. Ale dalo sa to prejsť v podstate v pohode.

Ani som sa nenazdal, bol som vo Wilhelmsburgu, kde ma privítala sculptura šálok – reklama na Múzeum riadu. Prešiel som si centrom mesta, až som sa zjavil pri aute.

Bajk som odložil do auta a hodinky ukazovali 15:27, čo mi umožnilo zájsť ešte do blízkeho pubu na niečo malé pod zub. Celá trasa mala dnes 113,5 km s prevýšením 827m.

Dopadlo to teda úplne inak, ako som si plánoval. Namiesto horskej etapy to bola klasická rakúska veterná trasa. Tie Alpy ma teda ešte stále čakajú.