No máme tento rok krásne septembrové letné počasie. Stred septembra a vonku 30 stupňov. Využil som možnosť na predlžený víkend a v pondelok som sa vychystal na bicykel. Premýšľal som, kam sa vybrať, pôvodne som mal zálusk na Záhorie. Ale predstava preplnenej rozbitej cesty ma rýchlo odradila. Otvoril som si mapu a zahľadel sa, čo také by som podnikol.

Na koho to slovo padlo

Zasníval som nad vzdialenejším Rakúskom, no to komplikuje presun vlakmi a to je u mňa časová komplikácia. A v tom som očami zakopol o mesto Eisenstadt. Je to hlavné mesto spolkovej krajiny Burgenland, to sa teda asi oplatí vidieť.

Na webe som sa dočítal, že v slovenčine sa toto mesto volá veľmi podobne ako jedna obec na strednom Slovensku. Schválne, kto to vie? Hm.. možno dvaja z desiatich by vedeli, že je to Železnô :).

Čo vidieť v Eisenstadte

Rovnako som sa dočítal, že v meste majú zaujímavé kultúrne pamiatky: Esterházyho palác, Haydnova sála, Haydnove múzeum, zámockú záhradu a ďalšie. Tak som si naklikal cestu a naplánoval trasu, aby som aspoň čo-to zhliadol.

Mapy.cz mi oznámili, že trasa cca 140km mi bude trvať 9 hodín, čo sa mi teda nepozdávalo. Keď som si to prepočítal reálnejšou priemerkou, tak za cca 5,5 hodiny by som mal byť doma.

Aj tak to bolo celé inak :).

V sedle už skoro ráno

Pôvodne som chcel sedieť v sedle už o pol siedmej, no nepodarilo sa. Mal som strašne zlú noc, nekvalitný spánok. Až som koketoval s myšlienkou, že výlet do Eisenstadtu ruším a vybehnem len niekde na blízku, len aby som dospal zameškané. Ale chtíč bol väčší, premohol som sa a “dobre som zrobil”. Milujem jesennú cyklistiku a ranná cesta cez hrádzu do Jaroviec a Kittsee ma odmenila úžasne atmosférickými pohľadmi nad vznášajúcu sa hmlu nad ramenom, jazerom a nad poliami.

Slnko už vykukovalo, a tým, že bolo tak nízko nad obzorom, vykresľovalo parádne farby na rakúske polia.

Kirschblütenradweg

Moje ďalšie “kroky” smerovali ku Neusiedl am See a potom okolo Neziderského jazera. Ale keďže mi kedysi dávno jeden kámoš (vďaka Martin) prezradil, že klasická trasa okolo jazera je nuda, a mám vyskúšať cestu B12, tak som sa vybral po Kirschblütenradweg. A radím to aj ja všetkým, ktorý si chcú užiť peknú cyklistiku. Tento cyklochodník s označením B12 totiž vedie pomedzi viniče, samé hore dole, ale žiadne šokujúce stúpania. Medzi viničami je spústa možnosti na oddych, ktoré ponúkajú výhľady na Neziderské jazero. Ak som správne pochopil, tak je to B12 je niečo ako náučný cyklochodník.

Trasa sa občas vráti nižšie ku obciam lemujúcich Neziderské jazero a kompetentní to naplánovali tak, aby ste prešli okolo rôznych kúzelných pivničiek. V čase môjho prejazdu okolo nich boli ešte zavreté, ale mám skúsenosť, že popoludní to tam ozaj žije.

Eisenstadt

Konečne som dorazil do Eisenstadtu. S hrôzou som zistil, že ukazovateľ kilometrov mi zobrazoval 94km. Bol jasné, že dnes do bude väčšia nádielka než avizovaných 140km. Našťastie som dostal z domu echo, že už sa nemusím domov ponáhľať, tak som si užíval spoznávanie nepoznanej krajinky.

Posedel som si na kávičke na námestí, kde ma akurát sklamali, že radler nečapovali. Mesto ma takú útulnú pešiu zónu, v podstate jedna ulica. Tá ústi práve pred majestátnym palácom Esterházy. Po ceste som zhliadol aj Haydnovo múzeum. Navigácia mi ukázala nasledujúcu trasu, ktorá viedla okolo zámockého parku. Popravde, z cesty som ho veľmi nevidel, lebo zacláňali stromy lemujúce cestu. Ak si ho teda chcete pozrieť, musíte rátať s ďaleko väčším zdržaním.

Cesta domov cez Bruck an der Leitha

Aby som sa priblížil k Brucku, musel som sa prehupnúť cez kopec. A hneď za mestom ma čakali pekné serpentíny. Trasa domov už neviedla na rozdiel od tej do Eisenstadtu po cyklochodníkoch, ale po ceste tretej triedy. Napriek pracovnému dňu sa ale všetko dalo bezpečne zvládnuť. Po cca 130km som začínal byť hladný, ale čo je horšie, dochádzala mi voda v bidónoch. Povedal som si, že si spravím prestávku v zámockej reštaurácii v Rohrau. Preto som len tak narýhlo prešiel kebaby a pizzérie v Brucku a náhlil sa ku zámku. No, hádajte, čo sa stalo. Keď som videl stiahnuté slnečníky, došlo mi, že dnes majú zavreté. Neskôr som sa dozvedel, že tieto rečtaurácie v Rakúsku zvyknú mať otvorené len od štvrtka do nedele. Lebo koronakríza. Takže nasrdený a smädný som prekonával kilometre smerom do Prellenkirchenu. Keďže tie krásne vináraničky za dedinou otvárajú až podvečer, musel som sa uchýliť k dedineskej polokrčme pri hlavnej ceste. Obsluhovala tam Slovenska, príjemne sme sa porozprávali, vcelku chutne som sa najedol (kurací rezeň bola klasika, ale ten rakúsky zemiakový šalát, to je mňamka). 

Doma po vyše 180km

Tak som sa po vyše siedmych hodinách v prírode, odjazdených viac ako 180km a prekonaných takmer 1100 výškových metrov dostal domov. Škoda, že ta spiatočná cesta nemá rozumnú alternatívu po cyklochodníkoch, no aj tak tento okruh odporúčam.

Snáď som vás namotivoval a vnukol inšpiráciu pre ďalšiu trasu. Aby ste sa nestratili, pokojne si stiahnite aj GPX súbor.