Pánečku, pretieklo veľa vody dole Dunajom, kým som sa opäť dostal ku písaniu cyklistického blogu. Dôvod je pomerne prostý. Cyklistike tohtoročná jar veľmi nepraje. Predovšetkým kvôli silným vetrom a chladu. Ak som niekde vyrazil, tak len stále tie isté trasy v okolí Bratislavy, občas som zašiel do rakúskeho pohraničia. Jazdeniu po Maďarsku sa stále vyhýbam (až na krátku časť cesty okolo Rajky).

Až OZ Cyklotúry naplánovali tradičný výlet do Viedne na sobotu, kedy konečne bolo teplo a normálne poveternostné podmienky. S radosťou som sa tejto akcie zúčastnil. Už po niekoľkýkrát.

Podobne ako ja uvažovalo očividne viacej ľudí, lebo na štarte podujatia sa zišlo hádam 100 cyklistov. A okrem známych, s ktorých účasťou som rátal, stretol som tam aj bývalého kolegu Juraja. Veľmi sme sa nezdržiavali diskusiou pred štartom, lebo som počítal s tým, že ešte počas dňa bude priestor na debaty, ale žiaľ, po štarte som Juraja už nevidel. Netuším, či vôbec došiel na tom svojom terénnom veľkom bicykli do Viedne.

Do Viedne po vetre

Štart prebehol takmer presne na čas o 9:00. Vedúci podujatia ma poveril úlohou natočiť ilustračné video pelotónu, tak som sa toho chopil a výsledok je tu:

Toto bola jediná možnosť natočiť pelotón ako tak v celku, lebo hneď po prvých metroch sa začali tvoriť skupinky podľa výkonnosti cyklistov. A to je úplne v poriadku, lebo táto akcia je takto aj chápaná.

Skúsil som teda zachytiť ešte pelotón počas jazdy, nech je predstava o sile, ktorá sa hnala do Viedne.

Tradične sme stáli v prístave v Hainburgu, kde už bol pelotón po cca 20km úplne rozpadnutý.

Po krátkej prestávke sme pokračovali každý so svojou skupinkou ďalej cez most smerom do Orthu.

Druhá prestávka bola po 48km v mestečku Orth an der Donau. Prepadli sme miestnu Billu, nakúpili malé občerstvenie a pri súsoší na námestí sme si užívali príjemný teplý jarný deň.

Ozaj bolo teplo a už som sa tešil na jazdu, počas ktorej ma ofúka vietor. Od Orthu treba ešte zopár kilometrov šliapať do pedálov po hrádzi na nekončiacej priamke. Stále sa pohybujete v národnom parku, okolo vás sú príjemné lesy, i keď tá cesta je miestami pre cyklistu, ktorý to tam pozná, fádna.

Tesne po odjazde s Orthu sa mi ozval Martin, že ráno nemohol prísť na štart, ale že teda už môže na bajk, že kde nás dobehne. Nečakali sme ho, však cestu pozná a radšej sa stretneme v podniku.

Na konci tej priamky je bufet, ktorý som tentokrát len obišiel, ale viacerí členovia pelotónu sa zastavili i tam.

Postupne sa dostanete ku rafinérii OMV, okolo ktorej vedie cyklochodník. Cesta už má nejaké tie zákruty, nabehnete na hrádzu vedľa Dunaja, ktorá je súčasťou nudistickej pláže. Občas sa tam môžu naskytnúť zaujímavé pohľady, no mne sa taký nepritrafil. Tu sa už rysujú v diaľke aj siluety mesta.

Viedeň s Wienerschnitzlom

Do Viedne som prišiel po 80km, ale treba povedať, že pri vynechaní odbočky do Orthu má samotná trasa od Mostu Lafranconi do Prátru asi 60km. Proste čo by kameňom dohodil z Bratislavy a aj pre menej zdatných cyklistov to je absolútne pohodová jazda. Späť do Bratislavy sa môžu vrátiť vlakom, takže príjemný výlet.

V skupine asi 10 ľudí sme sa dostali medzi prvými ku reštaurácii v Prátri, v ktorej tradične končíme oficiálnu časť podujatia. Zaparkovali sme bicykle a usadili sa. Vonku ozaj hrialo slnko a bez tieňa bol pobyt na ňom náročný.

Dali sme si tradičný rezeň s rakúskym zemiakovým šalátom, len Erika chcela niečo zdravšie. A čašník jej poradil “parádnu lokálnu špecialitu”, no napokon sa z toho vykľuli cestoviny s vajíčkom :).

Škandalózna situácia nastala, keď kolega z pelotónu pri objednávke zistil, že v kuchyni mu už o jednej na obed nevedia spraviť tradičný rakúsky zemiakový šalát. Nevídané. Tak sme tam počúvali ťažké ponosy na miestne gastroslužby.

Keď boli všetci po obede a po pivách na odchode, prišiel Martin. Dal si len pivo a nejakú tyčinku a pobrali sme sa ďalej. Na rozdiel od ostatných kamarátov sme odmietli ísť domov rovnakou cestou, akou sme do Prátru prišli (zase tá priamka).

Z Viedne do Seegrotte

Martin mal chuť na dlhšiu trasu a ja tiež. Veď konečne normálne počasie. Tak sme sa dohodli, že do Bratislavy to zoberieme cez Seegrotte a Brück an der Leitha.

Vymotať sa z Viedne nie je jednoduché. Mali sme navigáciu, ktorá nás spoľahlivo vyvádzala mimo centra na juh mesta, ale teda, motali sme sa po Viedni aspoň hodinu. A kým sme prišli na predmestie, na obzore sa už kopili ťažké mraky.

Nálada nám mierne klesla, hlavne Martinovi. Koketoval s myšlienkou, že sa vráti späť cez celú Viedeň na dunajskú hrádzu, no odhovoril som ho, že čo sa má stať, to sa stane. Do toho ešte na Martina prišiel hlaďák. Na vidieku bolo málo podnikov otvorených, tak sme zase využili služby Billy, kde si Martin kúpil občerstvenie. Po krátkej prestávke sme išli v ústrety mrakom.

Seegrotte je jaskyňa. Tá schováva najväčšie podzemné jazero v Európe. Svoju úlohu zohrala počas druhej svetovej vojny, dokonca sa v nej vraj vyrábali lietadlá či čo. Nachádza sa v kopcovitej časti širšieho okolia Viedne. Cesta bicyklom teda bola konečne okorenená aj nejakými kopčekmi.

Toto miesto bol aj najvyššie položený bod našej trasy vo výške asi 297 metrov nad morom. Nezdržiavali sme sa tu dlho v nádeji, že nejako obídeme dážď. Alebo že dážď obíde nás? Dlho to tak vyzeralo. Zdvihol sa vietor, fúkalo jak vo veternom tuneli, aj sme si mierne zmenili trasu, aby sme šli čo najviac po okraji valiacej sa búrky.

Došli sme do dediny Laxemburg, kde sme pri nárazoch vetra našli otvorený podnik so strechou. Sadli sme si, že prečkáme búrku. Ale nie a nie začať pršať. A z podniku sa vykľula kebabáreň, kde mali len plechovkové nápoje. Nechcelo sa nám požívať takéto nápoje a keďže stále nepršalo, rozhodli sme sa vyraziť ďalej.

Mraky sa takmer dotýkali zeme. Prešli sme necelé 3km a už sme vedeli, že to nedáme, že už sa to nezadržateľne leje na nás. V poslednej chvíli sme odbočili na benzínku, ktorá nás prichýlila. Z interiéru benzínkovej kaviarne pri káve a croissante sme videli, ako všetko dokola mokne pod ťažkými kvapkami.

Martin mal zase v hlave chrobáka. Že ide do neďalekého Mönchendorfu na vlak. Vravím mu, že “kým tam dôjdeš, zmokneš a keď už zmokneš, už môžeš ísť rovno do Bratislavy”.

Dážď ustal. Neprestal, ale už len kvapkalo. Mokrí sme boli z cesty, po ktorej sa ešte valila voda. Ako som si myslel, najhorších je prvých 3 až 5 kilometrov a keď si človek zvykne na mokro, tak sa jazdí akoby nič.

Ukázala sa nám takto odvrátená tvár cyklistiky.

Trampoty s defektom

Prešli sme 10 km, cesta sa mierne zdvihla. Otočil som sa a Martin bol pozadu. Žiaľ, nebolo to tým, že mu došli sily. Schytal defekt. Ako skúsených cyklistov nás to nevyradilo. Vymenili sme dušu, pomocou CO2 bombičky nafúkali koleso, založili koleso na bajk a pobrali sa ďalej.

Čakal nás zjazd do dediny, na mláky som už nehľadel. Mne sa šlo výborne. Ale Martina som zase stratil. Vrátil som sa asi 100 metrov a zbadal som, že je zle. Opäť kráčal vedľa bicykla a tlačil spľasnutú dušu do dediny.

Asi v tom plášti dačo ostalo, čo ju prederavilo. Alebo zlá duša od výroby. Nevadí, veď vymeníme a ide sa ďalej. Ale Martin zistil, že už nemá náhradnú dušu. A nemali sme ani CO2 bombičku. Nafúkať koleso len malou ručnou pumpou veľa veci neriešilo, lebo pred nami bolo ešte aspoň 60km cesty. Videl som na Martinovi, ako jeho nadšenie pre cyklistiku opadlo. Odvrátená tvár cyklistiky na druhú. Už nemal energiu riešiť defekt. Bol taký kolegiálny, že mi nedovolil, aby sme na jeho koleso použili moju náhradnú dušu, že nech si ju pre prípad nechám.

Odchytili sme okoloidúcu dedinčanku so psom a opýtali sa jej na možnosti servisu, benzínky, hocičo. Dopadlo to tak, že najjednoduchšie riešenie bolo zavolať si taxík, ktorý Martina odviezol na stanicu do Brücku a odtiaľ išiel vlakom do Petržalky.

Sólo jazda do Bratislavy

Opustil som Martina a pobral sa do Bratislavy cez Brück an der Leitha sám. Väčšina trasy viedla po separovanom cyklochodníku. Oteplilo sa, aj cesta postupne vyschla. Aj oblečenie na mne už bolo suché.

Pri prejazde cez Brück už vykukalo opäť slnko. Mestom sa šírila vôňa klobás a žemlí, lebo na poloprázdnom námestí mali nejakú akciu. Ulice tohto okresného mesta boli prázdne, čo malo svoje čaro.

Odolal som lákaniu vôní a pokračoval ďalej na Rohrau až do Prellerkirchenu a cez Edelstahl po známych cestách do Bratislavy, kde som dorazil po 186km.

V mojom vnímaní to bola skvelá cyklistika, Martin si asi sediac vo vlaku myslel svoje.

Ale keď bude OZ Cyklotúry organizovať jazdu z Bratislavy do Viedne o rok, pôjdem zas :).