Na úvod

Niekedy v decembri bol známy termín na 10. ročník podujatia Na bicykloch do Prahy a neváhal som ani chvíľu. Po dohode s rodinou som sa na akciu prihlásil. Už vtedy bolo známe, že toto je posledný ročník podujatia a to som si nechcel nechať újsť. 

Itinerár kopíroval prvý ročník, respektíve viedol cez miesta, na ktoré sa rado spomína, aby to tejto akcii dodalo patričnú dávku nostalgie. Ku jednotlivým etapám sa dostanem nižšie, kde ich popíšem. Kým som však vyštartoval, bola to dráma. 

V piatok pred štartom ma chytila choroba. V pondelok som lekárku úpenlivo prosil, aby ma nejak nadopovala, lebo ja vo štvrtok idem bajkom do Prahy. No, predpísala mi hromadu vitamínov, pokojový režim aspoň do tej stredy a držala palce, aby som bol fit. Priamo mi nezakázala zúčastniť sa akcie so slovami, že zvyčajne si organizmus potrebuje aj po vyliečení niekoľko dni oddýchnuť, na druhej strane – pobyt v prírode môže pomôcť: “Rozhodnutie musíte urobiť sám”, uzavrela. 

V nedeľu som bol v takom stave, že som seriózne uvažoval nájsť si za seba náhradu. V pondelok som sa cítil lepšie a zo dňa na deň sa mi ľahšie dýchalo, menej som kašľal – no od ideálu to malo ďaleko, ako má naša krajina ďaleko od liberálnej demokracie.  

No a keďže čítate tento blog, už viete, že som vyrazil. 

Než sa pustíme do spoznavania etáp, musím sa na tomto mieste poďakovať pánovi Miroslavovi Kaclikovi z katmarka.sk, vďaka ktorého láskavosti som si užíval cyklistiku s cyklistickými okuliarmi na nose. Potrebujem totiž okuliare s dioptrickou vložkou a po dlhšom hľadaní sa zo mňa stal spokojný používateľ Katmarky. Akurát zopár dní pred akciou som potreboval pozháňať náhradný diel a veľmi ochotne mi pomohol. Veľká vďaka a Katmarka okuliare odporúčam! 

1. etapa: (Petržalka) Devín – Hnanice

Veľmi zle sa mi spalo. Krátko a nekvalitne. Od piatej som sa už len krútil na posteli jak špekáčiky nad ohňom. Po šiestej som vstal a spustil svoj rituál: ranná hygiena, káva, lieky, raňajky. Dobaliť a vyraziť ku autobusu čakajúcemu na OMV, ktorému som zveril svoj batoh, aby som sa už naľahko mohol vybrať do Devína, kde bol oficiálny štart podujatia. 

Deň pred štartom nás vedúci zájazdu upozornil na dve veci: 

1. Vo štvrtok je v Rakúsku štátny sviatok, všetky obchody sú pozatvárané. 
2. Má fúkať strašný protivietor, takže odporúča jazdu v skupinkách a rozumne sa striedať na špici. 

Na štarte sme si všetci prevzali krásne graficky spracovaný dres ku podujatiu, spravili si fotku a čakali, kým sa vyrazí. To čakanie sme využili na to, aby sme vrúcne poďakovali Michalovi Horváthovi za jeho niekoľkoročné organizovanie cyklopodujatí a špeciálne tohto s názvom Na bicykloch do Prahy. Nad hlavami mraky a z nich aj zopár kvapiek. Ale verili sme predpovediam, že to nebude dážď, len nejaká bezvýznamná prehánka. Tentoraz mali meteorológovia pravdu. A nemýlili sa ani s tým vetrom, čo sme pociťovali od prvých kilometrov. Presne severozápadný, aby fúkal priamo do ksichtu.

Úvodné kilometre po nudnej rovine

Prvy úsek viedol po cestách kúsok za Schlosshofom, Marcheggom a pod, kde to poznám a nič tam nie je. A k tomu nič sa pridal aj ten rakúsky štátny sviatok, takže to bola ozaj pomerne nudná časť cesty. Keď je deň voľna na Slovensku, ľudia sú vo dvoroch, na záhradkách, pri krčme alebo kostole. V Rakúsku nič – prázdne ulice ako pri lockdowne. 

Neskôr sa začala cesta vlniť, dostal som sa do miest, ktoré som videl prvýkrát. Už to neboli roviny a polia, ale aj lesy a vinice. Dostali sme sa Ladendorfu, kde sme konečne objavili “život”, v tej dedine bola konečne otvorená reštaurácia a pohybovali sa po uliciach normálni živí ľudia. Reštaurácia nám ale nevedela uvariť nič na jedenie, lebo mali nejakú oslavu, takže by sme na jedlo čakali hodinu. Tak sme si len objednali drinky a zo susednej pizzerie sme si doniesli pizzu. Občerstvenie padlo ozaj vhod. 

Rozhľadňa Oberleis

Pokračovali sme tou vlnitou krajinou ďalej, stále v silnom protivetre, že aj dolu kopcom sa nedalo ísť pri intenzívnom šliapaní do pedálov rýchlejšie ako 35-tkou. Za dedinou s úžasným názvom Au sa sklon ešte zväčšil a to už bolo jasné, že smerujeme k hightlightu dnešného dňa – rozhľadni Oberleis. 

V nadmorskej výške asi 440 metrov nad morom sa týči drevená konštrukcia, v ktorej útrobách je také minimúzeum s artefaktami, ktoré našli na miestnom nálezisku. Na rozhľadni som nebol, platilo sa vstupné. Ale okolité miesto je krásne vybudované. Keďže svietilo slnko, privítali sme toto pokojné miesto na oddych. 

Potom sme šli do záverečnej časti dnešnej etapy, ešte asi 50km do cieľa. Najprv z rozhľadne dole a hneď 1,5km stúpanie v protivetre. Potom sme sa mali tešiť s takmer 20km zjazdu, no pokazilo nam to poriadne vetrisko. Dobiedzal z predu alebo z boku, v nárazoch aj 50-60 km za hodinu, nebolo ľahké sa udržať v sedle, mykalo to aj tými najťažšími v pelotóne. 

Osamotený v protivetre

Podľa rady vedúceho sme šli asi 10 v skupinke v snahe sa striedať na špici, čo sa ako-tak darilo. V jednej dedine, keď som sa schovával vo veternom tuneli na konci pelotónu, som si všimol, že kolegovia predomnou odignorovali odbočku v navigácii. Len som na nich zakričal, že máme ísť doprava, ja som odbočil, ale oni nie. Moja trasa viedla okolo kostolov v dedine, oni sa viezli rovno po hlavnej ceste. Keď som sa na ňu znovu napojil, boli asi 100 metrov predomnou. 

Lenže v tom protivetre to bola nezvládnuteľná vzdialenosť, nedokázal som si ich doskociť. Vzdal som to, nechcel som tlačiť na pílu, aby som si nezhoršil zdravotný stav z vyčerpania, tak som sa zmieril s tým, že do cieľa to už doklepnem sám. 

Voľnejšie tempo mi na druhej strane umožnilo sa viac kochať okolím. Trasa viedla parádnymi cestičkami bez áut, všade okolo viniče, pekné výhľady na kopčeky a roztrúsene dediny. Ozaj, nebyť toho hnusného vetra, bola by to cyklistika ako z katalógu. 

Do dediny Hnanice som dorazil okolo 16:00 s najazdenými 144 km a prevýšením 1234m.

2. etapa: Hnanice – Humpolec

Po včerajšom výkone som bol unavený a o desiatej som zaľahol. Veľmi zle som spal. Nie a nie sa zbaviť bolesti hlavy. Taká hnusná bolesť za pravým okom, vždy, v každej polohe, nepomáhala ani tma a ani ticho. K tomuto stavu mi určite pomohol ten včerajší prekliaty vietor. Ku koncu som mal pocit, že mi idú oči vypadnúť z hlavy. 

Pred siedmou už nemalo zmysel hrať sa na spánok, tak som sa vypratal z postele a pred raňajkami som sa šiel ešte poprechádzať na čerstvom vzduchu, pričom som objavoval zákutia Sklepnej uličky – veľmi príjemne tam musí byť pri popíjaní miestneho vínka. 

Hardegg musím vidieť

S partiou sme sa dohadovali, kto kedy vyrazí a kto má záujem ísť miernou obchádzkou ku hradu Hardegg. Tento názov poznám z pesničky od skupiny Kamelot z roku 1996. A ja som si nenechal ujsť vidieť hrad naživo. Nik sa ku mne nepridal, tak som vyrazil na dnešnú etapu sám. 

Vzhľadom na to, že dnes oproti včerajšku takmer nefúkalo, tak sa mi išlo dobre. Akurát som sa mierne vyľakal, keď mi Garmin ukázal, že ma čaká 21 stúpaní na 127km s celkovým prevýšením viac ako 1800 metrov. 

A išlo sa zhurta hneď za Hnanicami. Veľmi často som dnes videl tabuľu, že ma čaká 10 či 12 percentné stúpanie. 

Hardegg pri rieke Dyje (rakúsky Thaya) je majestátna stavba. Oproti rieke je vysoko, ale keď chcete k nemu, musíte zdolať kopce a potom sklesať, lebo celý tento národný park je ako kaňon obkolesený zalesnenými horami.  

Pokochal som sa pohľadom a vybral sa ďalej ku českej hranici. Prechádzal som veľkým množstvom ciest pre cyklIstov. Tento región je ako stvorený na cykloturistiku alebo pešiu turistiku, vrelo odporúčam. 

Uherčice a Telč

Kým som došiel ku hranici s ČR, nastúpal som asi 800 metrov a v nohách som mal asi len 40km.  

Jednou z prvých dedín za hranicami boli Uherčice. Nikdy som o tejto dedine nepočul, no nachádza sa tu Státní zámek Uherčice. “Tento rozsiahly renesančný zámocký komplex z druhej polovice 16. storočia patrí medzi najväčšie svojho druhu na Morave a je považovaný za „učebnicu slohov“ vďaka svojej architektonickej rozmanitosti”, toľko o ňom píšu internety.

To bol druhý objav dňa, pri ktorom som sa pokochal – výhľad na obrovský zámok so zničeným múrmi od miestneho jazierka bol famózny. 

Ešte asi 7km som pokračoval sám, ale už som kde tu míňal partičky z nášho podujatia. Hlad ma dohnal hľadať niečo pod zub, až som našiel potraviny. A v nich už nakupoval Martin s Mišom. Pridal som sa k nim a odvtedy sme tvorili skupinku, aby sme sa morálne podporovali. 

Do Telču, kde sme si plánovali obed, nám chýbalo ešte 25km a boli to pre mňa najnáročnejšie kilometre dňa. Nič pekné na videnie, pomerne hustá premávka a únava. Zato samotné mestečko Telč uchvátilo. Také obrovské obdĺžnikové námestie som ešte nevidel. Na jednom konci zámok, po obvodoch krásne historické budovy, každá inej farby, pod nimi kolonádové stĺpy – celé to vyzeralo nádherne. Ohromný obraz ešte dotvárali dramatické čierne mraky – ideálny čas a miesto na obed. 

No samotný obed až taký parádny nebol – na Slovensku robia lepší “smažák”. Ale pivo nesklamalo, ani prvé, ani druhé :). 

Voňavá Vysočina

Z Telču sme sa horko ťažko vymotali v ústrety posledným 50km a vedeli sme, že nás čaká aspoň ďalších 600 výškových metrov. Tie stúpania ubúdali pomaly, veru. No tento región sa nachádza na českej Vysočine a to je krásny kraj. Nadmorská výška, v ktorej sme sa tu pohybovali, kolísala od 500 do 700 metrov nad morom a tomu zodpovedala aj flóra – lístnaté lesy sa zmenili na ihličnaté a namiesto repky na poliach boli zasadené zemiaky. 

Konečne ubudla aj premávka na ceste, asfaltový povrch bol výborný – radosť takto bicyklovať, i keď to nie je jednoduché krútenie nohami. Ten voňavý vzduch, tie krásne výhľady, tá nekonečná  pohoda – stojí to za námahu. 

Mali sme chuť dať si po ceste v nie veľmi pekných dedinách ešte nejaké to pivo, ale keď sme sa pýtali na “hospodu”, miestna obyvateľka sklamane odvetila, že “Nemáme tady nic!”.  

Dokrútili sme to teda až ku hotelu v Humpolci. Cestou sme minuli pivovar Bernard, z ktorého spravili aj turistickú atrakciu. 

3. etapa: Humpolec – Veľké Popovice

Ráno som sa zobudil takmer so slnkom, ale donútil som sa ležať až takmer do siedmej. Po raňajkách bolo naplánované hromadné fotenie v parádnych dresoch nadizajnovaných pre toto podujatie, a keďže som mal ešte čas, zašiel som pozrieť miestnu Humpoleckú atrakciu – pomník najznámejšieho prisťahovalca – Hliníka. Znalci českej komédie budú vediet, o čom je reč, iným napovie video. 

Dnes na nás čakala trasa s 95km, ale 1500 metrami prevýšenia. Profil bol samé zuby, hore-dole, stúpania nasledované zjazdmi. Poväčšine sa šlo kvalitnými cestami 4. triedy, kde je minimum áut, často v lone prírody. Tá bola ozaj úchvatná – hlavne prechádzanie voňavými lesmi. 

Trhový Štepánov

Po ceste sme mali len jeden cieľ – hrad v Českom Šternberku. No kým sme tam došli, v horúčave a bezvetrí nám strašne vysušilo hrdlá, tak sme zapadli do podniku asi 16km od Šternberku v Trhovom Štepanove, v podstate prvom po ceste. A po nás došlo ďalších 30 ľudí v rovnakých dresoch v rovnako zúboženom stave. Obsluha skolabovala. Na veľa sme sa domáhali po 30 minútach objednávky a rýchlo sme to vypili, že obed si dáme s výhľadom na hrad v Šternberku. 

Český Šternberk

Vedúci zájazdu nám dal radu, aby sme nešli úplne podľa trasy Mapy.cz, lebo pre cestné bicykle samotný Český Šternberk táto trasa obchádzala, že aby sme sa vybrali na jednej križovatke vpravo, aj keď tam bude miestami horšia cesta, dá sa to prejsť. Naša trasa sa tak motala popod a popri D1 a po úmorných kilometroch do kopca sme sa tešili na zjazd. Zvyknutí z predchádzajúcich zjazdov po kvalitných cestách sme si to pustili, no v asi polovici klesania sa v tieni stromov začali ukazovať tmavé miesta – nevideli sme poriadne asfalt – lebo tam v podstate nebol. Na jednom úseku sa zjavili len drsné panely, na ktorých už dvaja kolegovia zo zájazdu opravovali defekt. Brutálne deravá cesta sa s nami zahrávala ešte ďalšie 5-10 kilometrov a až tesne pred Českým Šternberkom sa asfalt scelil a mohli sme sa dovaliť do mestečka s peknou panorámou hradu. 

Vopred vygooglená Restaurace v parku praskala vo švíkoch, obsluha robila, čo mohla. Dočkali sme sa pív, kávy aj jedla. Výhľad na park bol balzamom pre dušu aj oči, hlavne pre tých, ktorí sedeli v tieni. Na slnku bolo ozaj pálivo. 

Zahrávanie sa s búrkou

Rozhodli sme sa, že kávu a zmrzlinu si dáme v Sázave, čo bolo o 17km od nás. Dopedálovali sme do mesta, ktoré ma úchvatný zámok (kaštieľ), ale inak v ňom nič nie je. Centrum vyzerá ako vystrihnuté zo socialistickej architektúry. Miestna mamička nám poradila cukráreň v budove kultúrneho domu alebo čo to bolo, tak sme sa pre ňu rozhodli. Vnútri plno ľudí, a o to menej zmrzliny v nádobách. Posledné zvyšky vanilkovej mi obsluha vytrela z misy do kornútku zadarmo :). Kým sme si dali koláče a kávu, nad nami sa zišli ťažké čierne mraky. Podľa radarov malo do desiatich minút liať, ale kým sme sa rozhodli presunúť do iného podniku, už padali ťažké veľké kvapky. Schovali sme sa pod strechu ďalšej socialistickej budovy a na schodoch čakali, kedy ten mordor príde. Nechodil, stále nechodil, ani po 20 minútach nič. Chodníky viac-menej suché, tak sme sa rozhodli vyraziť oproti búrke, do 4km vzdialenej krčmy s honosným názvom Restaurace u Marjánky a s výborným hodnotením. Stihli sme to akurát! 

Z terasy sa dav turistov, cyklistov, vodákov s deťmi dovalil do interiéru a bol to riadny masaker. Hluk, puch, dusno až lepkavo – ale veľmi milé a pozitívne naladené čašníčky. 

“No čo, dáme polievku?”, opýtal sa Tibor.
“Nie, dajme si radšej pivo,” odvetil som.

Celú búrku s valiacou sa vodou z neba sme prečkali pri zopár drinkoch, do jedenia sa nám tam nechcelo, aj preto, že nás čakali ohlásené lukulské hody vo Veľkých Popoviciach organizované vedúcim zájazdu. Pobyt v tejto reštaurácii nám obohatil dnešný deň, lebo vidieť takúto “echt” českú “hospodu” je zážitok. Najviac si tam ľudia fotili “vyvracačku”, ako sme si pomenovali špeciálne umývadlo pre grcajúcich hostí. 

Po hodine a pol búrka ustala a po ďalších 10 minútach, keď už obschli cesty, sme sa vydali na poslednú časť dnešnej etapy. Prešli sme asi 4 kilometre a prišlo ďalšie stúpanie, v ktorom ma okamžitý hlad úplne odstavil. Nadával som si, že po toľkom čase v krčme plnej jedla doplatím na to, že nemám žiadnu energiu. Našťastie, vo vrecku som mal nejakú tyčinku a keks, čo mi veľmi pomohlo dotiahnuť sa na už vzdialených kolegov v pelotóne. 

Cestou sme postretávali ďalších zničených cyklistov, ktorých zastihla búrka a poschovávali sa kade-tade – pod stromy či pod diaľničný most. Ako som sa neskôr dozvedel, niektorí si dokonca zavolali rodinu žijúcu v okolí, aby ich na dodávke odviezli do hotela. 

Na lukulské hody sme to akurát stihli. “Kozlí party” spočívala v podávaní pečených rebierok, grilovaných krídelok, pečeného kolena – striktne v tomto poradí – a s pivom čo hrdlo ráči. Táto all-you-can-eat žranica bola oslavou 10. ročníka Na bicykloch do Prahy. 

4. etapa: Veľké Popovice – Praha

Kozlí party ma zabila. Brutálne som sa prejedol a prepil a tomu zodpovedala kvalita spánku. 

Na hoteli vedľa štadiónu s názvom Hotel u ledu nám spravili výborné raňajky a pripravili sme si bicykle na posledné desiatky kilometrov do Prahy. Po včerajšom daždi ich bolo potrebné vyutierať a naolejovať, nech prídeme do metropoly na nablýskaných tátošoch. 

Partia z podujatia riešila obavu, že keď pôjdeme do Prahy cez nábrežie Vltavy, tak to bude masaker, veľa ľudí, však je pekný júnový víkendový deň, ešte aj medzinárodný deň detí – že radšej nech to obídeme po druhom brehu Vltavy. 

Druhou obavou dňa bolo počasie, lebo predpovede ohlasovali búrky – no nezhodovali sa v čase, kedy nastanú. 

Po predlhom zvažovaní sme sa rozhodli pre pôvodnú trasu a spravili sme výborne. Takúto poloprázdnu promenádu smerom na Karlov most sme v Prahe ešte nezažili. Veľmi pohodovo sme prešli nábrežie až na osvedčený “fotopoint” s výhľadom na Karlov most a hrad. 

Riskli sme to s neskorším odchodom z hotela, ale dobre to dopadlo. Až na zopár kvapiek sa nič na oblohe nedialo. 

Pred odchodom som ešte zachytil smutné pohľady dvoch Braňov – poslednú etapu museli stráviť v autobuse, lebo ich bicykle nezvládli včerajšiu rozbitú cestu a boli nepojazdné. Aj takéto príbehy píše podujatie Na bicykloch do Prahy. 

Cesta z Popovíc do Prahy ma necelých 40 km a až na dva kopčeky je to v drvivej väčšine zjazd na výbornom asfalte. Je to čistá radosť z jazdy, hlavne úsek z Dolních Březan ku Vltave. 

Okrem tradičného spomínaného fotopointu sme sa zastavili na samotnom moste a zašli sme na predražené pivo do reštaurácie so žltými tučniakmi pri Múzeu Kampa.  

Stále sme mali dosť času, tak sme sa na obed rozhodli zájsť do Reštaurácie Peklo na Strahove. Celá táto časť Prahy bola pre mňa príjemným prekvapením, celé to Strahovské nádvorie s kláštorom je turistický spot s atmosférou a samotná reštaurácia s terasou naplnila presne naše očakávania na podnik, v ktorom zapijeme naše dobrodružstvo na bicykloch. 

Na záver

Z Bratislavy do Prahy to vlastne nie je veľmi ďaleko. Naša trasa mala dokopy 406 km, respektíve toľko to meralo v mojom podaní. Organizátor nachystal prejazdy rôznymi hodnotnými miestami, či už z pohľadu prírodnej krásy alebo historických miest, ktorými sa Česká republika len tak hemží. 

My sme mali túto trasu naplánovanú na 4 dní a bolo to tak akurát, aby sme si užili roviny aj kopce, aby sme sa príjemne unavili a zažili radosť z jazdy s fajn ľuďmi. Tento oslavný ročník sa niesol v znamení pivovarov, pri ktorých sme nocovalii každý deň. Pivo ozaj tieklo počas týchto 4 dní potokom. 

Som rád, že všetci sme došli do cieľa v zdraví. Neviem o žiadnom vážnejšom páde a už vôbec nie o úraze. Zopár defektov sa riešilo, ale mne sa tieto neduhy cyklistiky vyhli. A aj keď nastala búrka, dokázal som ju stráviť v krčme pri pive.  

Podujatie z organizačného pohľadu nemalo chybu. Týka sa to naplánovaných trás, itineráru, ubytovania, stravy a napokon aj dopravy z Prahy do Bratislavy. OZ Cyklotúry – máte odomňa jednotku s hviezdičkou. 

Povráva sa, že desiaty ročník Na bicykloch do Prahy bol posledný. V mojom podaní to bol tretí ročník v rade, vždy sme išli do Prahy inou cestou a vždy to bolo úchvatné.

Tak sa nechám prekvapiť, či OZ Cyklotúry to predsa len neprehodnotí a pripraví pre nás ďalší ročník.