“Miro, povedz mi, čo si prosíš na narodeniny”, dobiedzala do mňa manželka niekoľko dní. Ťažká otázka, myslím, že mám všetko, čo potrebujem. Ale keďže práve v tom čase mi kamarát oznámil, že sa prihlásil na Jasnú, napokon som odvetil: “No keď sa toľko pýtaš, tak by som sa rád zúčastnil Jasnej.” A tak sa stalo, že som mal uhradené štartovné, za čom som manželke nesmierne vďačný.
Čo je cyklomaratón na Jasnú
Veľa som o tomto podujatí nevedel, len občas kamaráti pri pive na Bielom kríži spomínali na túto akciu s dlhou tradíciou, že ako na nej bolo fajne. Akcia má už riadne dlhú tradíciu, jej prvý ročník sa jazdil v roku 1989. Spočiatku stávka o možnostiach amatérskych cyklistov prejsť vzdialenosť cca 300 km cez Slovensko sa stala tradíciou, na ktorú sa dnes hlásia stovky nadšencov.
V minulosti sa štartovalo zo Zlatých pieskov v Bratislave, dnes je štartovacím miestom areál X-Bionic v Šamoríne, ktorý je zároveň významným partnerom podujatia. V týchto časoch vedie trasa smerom na Nitru, potom ku Hronu a popri ňom do Banskej Bystrice. Za ňou čakajú cyklistov Donovaly, Ružomberok, Liptovský Mikuláš a cieľom je areál Jasná v Demäňovskej Doline.
Dĺžkou ide o najväčšie cyklistické podujatie u nás a možno aj v širšom okolí. Celé je organizované nadšencami na čele s pánom Jozefom “Efa” Tóthom, jeho rodinou a blízkymi známymi či partnermi, ktorých za tie roky je neúrekom.
Keby niekto zvažoval účasť na budúcich ročníkoch, je dobre vedieť, základné štartovné na podujatie pokrýva okrem ubytovania v Jasnej aj občerstvenie po trase na vysokej úrovni vrátane bohatej večere v deň dojazdu a raňajok na druhý deň, či dokonca aj kvalitný dres. Ak vás to zaujalo, prečítajte si o podujatí a aj jeho histórii na ich stránke.
Mojou nočnou morou bolo, že ten cyklomaratón nezvládnem a potupne si budem musieť sadnúť do zberného autobusu. Preto som ani veľmi nerozšíroval medzi známymi, že sa na podujatie chystám.
Stresy pred akciou
Som typ človeka, ktorý má rád veci pod kontrolou a naplánované. Chcel som vedieť od kámošov, ktorí túto akciu už absolvovali, ako to prebieha, čo si treba určite vziať so sebou, či to zvládnem, lebo nikdy v živote som nešiel toľko kilometrov za deň. Kým jeden vravel, že sa nemusím s mojimi odjazdenými kilometrami ničoho báť, druhý ma podpichoval: “Len maj obavy, nie je to vôbec jednoduché”.
Týždeň pred podujatím som sa rozhodol pre test, chcel som si vyskúšať, aké je to po 200km zdolať ešte na nejaký kopec, aby som si nasimuloval trasu “Jasnej”. Obišiel som Neusiedl See a po 200km vyšiel na Kačín, čo bolo zvládnuteľné, no stále som si nevedel predstaviť, ako rýchlo pôjde pelotón, či sa ho udržím, či dokážem po stovkách kilometrov výjsť oveľa náročnejšie kopce (Donovaly po 200 a Jasná po 300 kilometroch).
Noc v Šamoríne, štart o 4:30
Deň pred akciou ma rozbolelo hrdlo. A Tibora tiež. V bufete K3 na ceste do Šamorína sme sa zhodli, že je to asi zo stresov. Večer sme si dali nejaké to občerstvenie, Tibora to prešlo po prvom pive, ja som dal prednosť rumu s čajom a keď som o ďalšie tri hodiny dopíjal červené víno, už som bolesť hrdla necítil.
Pri ubytovaní v inak ozaj peknom areáli X-Bionic bolo vtipné, keď nám recepčný okrem štandardných info, kto ma akú izbu a ako sa k nej dostaneme, oznamoval, že “raňajky sa podávajú od 3:00 do 4:00”.
Po ozaj mizernom ani nie trojhodinovom spánku som sa dotrepal do reštaurácie. Poriadne sa najedol, zaniesol batožinu do sprievodného autobusu a vychystal sa tak, aby som o 4:25 bol na mieste štartu. Napokon sa nás pred štartovacou bránou zišlo asi 150-170 cyklistov, z nich bolo 5 žien. Veková štruktúra bola rôznorodá, ale súčasťou pelotónu boli aj traja páni, ktorých súčet veku je 186 rokov. Aj títo seniori sa odhodlali na tento masaker.
Veľmi upokojujúce bolo, keď organizáor do ampliónu oznamoval organizačné pokyny a okrem toho aj fakt, že “toto nie je žiadny pretek!”. Dávalo mi to nádej, že pelotón mi v niektorom z brdkov po Nitre neujde.
Ráno bolo svieže, očakávanie obrovské, odhodlanie ešte väčšie.
Ten pocit, keď o 9:00 ráno je za vami už 100km
Z areálu X-Bionic sme vyrážali spolu s vychádzajúcim slnkom. Ranné zore bolo úžasne farebné. Keď sa nad obzorom zjavil slnečný kotúč, nemalo to chybu. Pelotón poslušne jazdil v dvojradoch. Vpredu policajné auto upozorňujúce na nezvyčajnú situáciu, za ním motorka určujúca tempo, potom tých 170 cyklistov v rovnakých dresoch, popri nás ďalšie motorky, ktoré v plnej synchronizácii bezchybne blokovali križovatky. Perfektná organizácia.
Prvých 60km to bola čistá rovina. Pred Nitrou sa ukázali brdky, čím sa trasa obzvláštnila, ale pelotón sa držal disciplinovane pokope. Na cyklopočítači sa ukázala prvá stovka a na hodinkách okolo 9:00. Tretina trasy za nami.
Za Nitrou sme mali dlhšiu občerstvovaciu prestávku, na ktorej sme sa stretli s dvoma kamarátmi, ktorí nás prišli pozrieť počas ich vlastnej cyklistiky. Bolo to príjemné, že sme sa tak stretli, i keď sa oni na tomto podujatí nemohli zúčastniť. Potom sme sa pobrali smerom na Kozárovce ku Hronu.
6 kilometrov v dodávke
Tento úsek cesty nás bavil ešte viac, lebo okolitá krajina nám naše myšlienky odvrátila od premýšľania nad posedom, ale kochali sme sa krásou hôr, lesov a rurálneho prostredia. V sobotný deň sa z dvorov ukazovali obyvatelia a spontánne nás povzbudzovali. Očividne sme pre nich boli oživením inak bežného života na dedine.
Na jednom úseku opravovali cestu, na rozbitom asfalte bolo veľa kamienkov, ale prefrčali sme to. Dôsledky som pocítil po kilometri. Pocítil som akési plávanie na zadnom kolese, pedálovalo sa nejak ťažšie. Odstúpil som od pelotónu a rýchle preverenie zadného kolesa ukázalo, že ho mám sfúknuté. Cyklisti prefrčali, organizátorská dodávka si overila, či potrebujem servis a hneď ďalšia dodávka mi už zastavila, nech rýchlo s bicyklom naskočim do voza.
Chlapík sa pustil do výmeny duše. Dodávka sa trmácala za pelotónom. Hádzalo ma v dodávke možno aj viac ako cyklistov v sedle. Nevidel som, kadiaľ ideme, sledoval som zručné ruky servisáka. Po chvíľke vyhlásil, že hotovo, že ma idú vysadiť. Podujali sa na tých úzkych cestách obchádzať pelotón, aby si nadišli. Situácia na ceste bola hektická, úzka rozbitá cesta, okrem cyklistov aj motorky sem-tam oproti idúce alebo stojace auto. Pred zákrutou zastavili, mňa vypľuli na cestu a ja som sa ako zázrakom dostal do pelotónu práve ku Tiborovi a Slávke, s ktorými som bicykloval. Nabral som rýchlosť pelotónu, vošli sme do zákruty a za ňou sme zbadali postávajúcich a fandiacich kamarátov, ktorí s nami boli na odpočívadle za Nitrou. Celé to bolo neskutočné, všetko parádne zaklaplo. Asi 6 km z natrackovaných 317 som sa teda viezol v dodávke.
Donovaly nič nedarovali
Hore Hronom ubiehali kilometre a pozvoľna aj výškové metre. Keď sme prišli do Banskej Bystrice, odbili sme si druhú tretinu našej trasy. Predtým som však zažil svoju osobnú drámu.
V bruchu sa diali nevídané veci. Nafúklo ma, pochodovalo mi v ňom niečo, črevá tancovali na poriadne rezkú muziku. Súrne som potreboval zastaviť a vykonať potrebu na serióznom mieste, nie len tak kdesi na poli. Vedel som o plánovanej dlhšej prestávke pri Hronskej Breznici. Došli sme tam, ale okrem rozložených stolov plných jedál a pitia žiadny záchod. Našťastie neďaleko bol podnik, tak som vystrelil k nemu a v poslednej chvíli zasadol na toaletu. Predpokladám, že iontové nápoje, na ktoré vôbec nie som zvyknutý, v kombinácii so sendvičmi, bagetami, keksami a pod. urobili svoje. Sadlo mi to asi ako nedeľná diskusná politická relácia, takže som presedel vyše polovicu prestávky na záchode, ale z najhoršieho som bol vonku. Spomenul som si na jeden ročník Giro d’Italia, keď hlavný favorit na ružový dres, Tom Dumoulin, ho stratil preto, lebo počas etapy ho chytil črevný záchvat.
Takto oslabený organizmus je citlivejší a u mňa sa to prejavilo aj tak, že som začal byť vnímavejší na alergény. A spustili sa prejavy klasickej nádchy, keď mi z nosa lialo jedna radosť. Na pohode mi to nedodalo, ale popasoval som sa s tým verím zodpovedne, teda že som nikoho v pelotóne nezasiahol.
Za Banskou Bystricou bola ešte jedna krátka pauza na doplnenie tekutín do bidónov. Padla aj výzva, že záujemca o vyvezenie sa na kopec autobusom má poslednú šancu. Myslím, že ju všetci prepočuli a každý účastnik si ten 10 kilometrový kopec vo výške 990 metrov nad morom vyšliapal sám.
Slnko na ten južný svah pieklo. Organizatori postávali z času na čas popri ceste s pripravenou vodou. Do bidónu som ju nepotreboval, ale ocenil som, keď ma ňou oliali. Najprudšia je tá cesta v úsekoch, kde sa rozdvojuje na dva jazdné pruhy. To dosahuje okolo 8-12 percent. Tieň nikde, vietor žiadny, len páľava zo slnka a k tomu teplé výfuky z okoloidúcich áut.
Legenda hovorí, že Hanesy je najkrajšia dedina na Slovensku. To tvrdia cyklisti, ktorí stúpajú tým kopcom a keď vojdú do Hanesy, už vedia, že je to len zopár 100 metrov na vrchol.
Krásnym Liptovom
Na Donovaloch sme si dali zaslúžený obed a kofolu. Mne tá pauza padla opäť vhod, lebo po obede som s burácajúcimi črevami zase navštívil miestnosť, do ktorej aj králi chodia sami. Ja som teda na terase neregenoval ako moji spolupútnici.
Zjazd do Liptovskej Osady bol individuálny. Každý sa spustil svojim tempom, stretli sme sa až na parkovisku, kde sa pelotón zorganizoval a spoločne sme sa vybrali do Ružomberku.
Na tomto mieste sa na Garmine ukázala správa, že baterka v Di2 je takmer vybitá. Preľakol som sa, však som si bicykel nabil pred odchodom. Aj kontrola stavu batérii cez mobil ukázala, že má byť všetko v poriadku. Ale škriatka som už v hlave mal a tak som začal menej preraďovať. Fakt som mal hrôzu z toho, že neabsolvujem celú trasu s výstupom na Jasnú len kvôli vybitej prehadzovačke.
Prežili sme katastrofálne rozbitú cestu medzi Liptovskou Osadu a Ružomberkom. Od hlavného ťahu sme odbočili na Partizánsku Ľupču a tento úsek trasy bol za mňa najkrajší. Liptovskými pahorkami sme išli primeraným tempom, aby každý stíhal. Kilometre už ubiehali pomalšie a výškové metre pri stúpaniach sa zdolávali náročnejšie. Ale bolo dosť času na kochanie sa okolitou prírodou. Počasie ako z katalógu, Západné Tatry ako na dlani. Milujem tento kraj aj takúto cyklistiku.
Ďalším zlomovým bodom trasy bol Liptovský Mikuláš. Tu sme si odbili 300. kilometer jazdy. Mojim doterajším rekordom bolo 227km, už dávno som ho prekonal. A cítili to aj nohy, šija a hlavne zadok. Nájsť polohu, v ktorej sa dá pohodlne šliapať do pedálov, bolo už nemožné.
Strmo na Jasnú s vypätím posledných síl
Za Mikulášom, pred dedinou Demäňovská Dolina, sme mali na parkovisku pauzu na doplnenie vody. A opäť padla výzva, že je to posledná šanca odviesť sa do cieľa autobusom. Len blázon by to využil, keď je tak blízko méty zdolania cyklomaratónu.
Opäť tlaky v bruchu a pochodujúci žalúdok mi prikázal urgentne nájsť záchod. Podarilo sa to asi o 500 metrov ďalej. Po úspešnej misii na záchode som si prisadol k partii do lehátok ku pivu. Už bolo dobre, už sme vedeli, že to dáme a cyklomaratón zdoláme.
Celý pelotón išiel vopred, nemali sme sa však kam ponáhľať, veď radšej budem čakať tu s pivom v ruke ako na hotelovej recepcii, kým sa ubytuje 200 hostí (niektorí cyklisti mali so sebou vlastné sprievodné vozdilá s posádkou, preto tých ľudí bolo viac ako počet cyklistov v pelotóne).
Po štandardnej dávke tekutín sme sa pustili do kopca aj my. Pri zdolávani 3-4 percentného stúpania nás Tibor utešoval: “Teraz je to rovina, ono to príde za Troma domkami”. Išli sme ako husy jeden za druhým až po tie Tri domky a keď sa cesta zdvihla na 6%, už mi postupne ušiel Tibor aj Juraj. Myslel som si, že do hotela Družba prídem teda spolu so Slávkou. Ona mi povedala, že ten hotel je niekde za jazierkom. Pozeral som sa na značky, tabule, pútače, ale o hoteli Družba nikde nič. Po kilometri mi ušla aj Slávka a tak som z posledných síl stúpal tým 10 a miestami aj viac percentným stúpaním sám. Ja to mám tak, že v takýchto chvíľach sa snažím užívať okolie, kochať sa prírodou a nerobiť paniku, že nevládzem. Viem, že na kopec výjdem, ale svojim tempom. A keď je okolo mňa čarovný les, perfektný horský vzduch, tak mám čas a rýchlosť na háku.
Došiel som do areálu s hotelmi a vlekmi, o hoteli Družba furt nikde nič, ale videl som šípku na Vrbické jazero, tak som si pomyslel, že asi to myslela Slávka, keď spomínala polohu nášho hotela. Pobral som sa teda za ním, ale po kilometri začala cesta klesať a mne to bolo podozrivé. V mobile som mal posledných 6% batérie a povedal som si, že je vhodné minúť poslednú šťavu z baterky na nájdenie trasy k hotelu. Takže odbočku na hotel som prešiel, musel som sa vrátiť asi kilometer späť a zase do kopca. To už mi volala Slávka, že kde som, že čaká sa už len na mňa a presvedčili organizátora, aby ešte nesfúkol cieľovú bránu. Veľmi milé od nich, že na mňa čakali a mohol som si dať s nimi cieľovú fotku aj s nafukovacou bránou.
Keď miluješ cyklistiku, musíš to zažiť
Cyklomaratón je náročný, nebudem hovoriť, že je to pohoda. Treba mať na jeho zdolanie niečo odbicyklované. Na druhej strane, usúdil som, že dať si do tela týždeň pred akciou 224km bola zbytočnosť.
Cyklomaratón nie je pretek. Mne to vyhovuje, lebo sa mu vyhýbajú “trhači asfaltov”, ktorí sa nudia pri rýchlosti 40 kilometrov za hodinu. Na druhej strane cyklomaratón nie je pre všedných hobby cyklistov, lebo je potrebné mať zvyknutý zadok na dlhé výjazdy a v neposlednom rade aj na jazdu v pelotóne.
To treba vyzdvihnúť, že počas celej trasy nedošlo k nejakým kolíziam, nebodaj k pádom. Najväčšim problémom boli dva defekty (jeden z nich ten môj) a vybijajúca sa baterka v prehadzovači. Ale inak sa servismani nudili.
Mal som šťastie, že môj prvý ročník tohto podujatia bolo počasie ako z katalógu. Slnečno, ale nie dusno a takmer bezvetrie. Minulý rok im prvých 200km lialo.
Štartovné na cyklomaratón je 200 EUR, ale ak neľutujete investície do zážitkov, oplatí sa to. Okrem bežných výdavkov štartovné pokrýva aj kvalitný cyklistický dres.
Organizácia podujatia je neskutočne kvalitná. Všetci z nich to robia dobrovoľnícky, ale robia to perfektne. Fungovalo všetko od policajného sprievodu cez plánované občerstvovacie prestávky po servis bicyklov, vždy bola k dispozícii voda, jedlo, ovocie – maximálny komfort pre cyklistu, ktorý sa môže sústrediť len na svoj výkon.
Tibor a Slávka – ďakujem vám za to, že ste ma vzali, motivovali, podržali, boli pri mne až po poslednú bránu na Jasnej.
