Konečne som sa dočkal. Prihlásený od novembra 24 som s napätím očakával koniec augusta 25, lebo v tomto termíne OZ Cyklotury organizujú Záver leta na Stelvio.

Medzitým som si prešiel svojim vnútorným vyhorením z cyklistiky – neveril som, že sa to môže stať aj mne, ale stalo sa. Našťastie, na toto podujatie som mal myseľ aj nohy primerane pripravené na zdolávanie alpských kopcov v Tirolsku. 

Predlhý presun do Tirolska

Rakúsko je za rohom, Alpy tiež, ale Tirolsko, to už je ozaj na dlhý presun autobusom. Zraz na parkovisku pred Tescom bol o 5:45, nakladanie bicyklov do prívesu trvalo trochu dlhšie, no konečne sme o 6:30 vyrazili z Bratislavy. 

V autobuse bola skvelá nálada, potužená nejakým tým štamperlíkom ostrejšieho nápoja. I tak cesta ubiehala akosi pomaly. Zastávka pri Mondsee nás tak trochu vtiahla do náruče alpských vysokých strmých kopcov.  

Aj sme sa zasmiali, popili, zdriemli si, rozobrali všetky možné varianty vývoja počasia na nasledujúce dni a napokon po 9,5 hodinách sme došli do mestečka Imst, z ktorého sme mali naplánovaný prológ podujatia – výstup na Pillerhohe a odtiaľ do nášho základného tábora v meste Landeck. 

Landeck

Zopár dní sme strávili v tomto meste, tak niekoľko postrehov aj o ňom.

Ide o okresné mesto umiestnené na úpätí hôr v krásnom prostredí. Ako pešia zóna slúži jedna asi kilometrová ulica, na ktorej sa dajú nájsť obchody rôzneho druhu. Nás zaujímali hlavne reštaurácie. No aj podľa Googlu tu veľký výber nie. Asi dve pizzerie a štyri kebabárne. My sme sa rozhodli prvý večer zájsť do podniku s menom Sternsee. Majiteľ očividne Turek, jeho pracovníci tiež a spoločné mali aj to, že nevedeli po anglicky a len veľmi málo po nemecky. Zato kebab vedia robiť famózny. A na niekoľko spôsobov: Kebab teller, Kebab Iskander teller mit pommes, Pizza kebab. Všetko to sú veľké porcie a vynikajúco to chutí. Osvedčili sa tak, že sme tam chodili dalšie večere. A keďže sme sa stali štamgasti, tak sme si od majiteľa zaslúžili šnaps.

Jeden večer sme sa po prejedení sa u Turka rozhodli ísť pozrieť miestny zámok. Už sa stmievalo, ale objavili sme okrem zámku aj jeho vinnú pivničku. Veľmi ochotný šéf nás ponúkol vraj najlepším vínom v podobe striku. Ozaj to bolo chutne a osviežujúce.

Deň 1: Imst – Landeck

Autobus zastal a vytriasli sme sa z neho dosť dolámaní z cesty, na veľké prekvapenie do dosť teplého počasia. Čakalo nás prezliekanie sa do cyklistického oblečenia a naplánovaná asi 32 km trasa.

Už v autobuse som zapochyboval, či mám pobalené všetko potrebné od tretier po vrche a spodné časti cyklistického oblečenia. Bol som si istý, že čo sa týka chladnejšieho počasia, mám vo vaku všetko potrebné od búnd až po návleky. Ale zabalil som si aj dres s krátkym rukávom? 

Ukázalo sa, že nie. Napriek letnej teplote som sa musel navliekať do dlhorukavého trička a trpieť to teplo.  

Vymotali sme sa z Imstu a už po zopár metroch navigácia ukázala 17,5 km stúpanie s 7-8% sklonom na Pillerhöhe. Nefalšované HC stúpanie. 

Cyklistika sa nám predviedla v plnej kráse. Neúnavné šliapanie do pedálov do kopca, ale v takejto krásnej prírode, to je balzam na dušu. 

Ani neviem ako, prekonali sme hranicu 1000 metrov nad morom. Stále teplo. Výškové metre ubiehali pomerne rýchlo, ale vôbec to nebolelo. Výhľady vpravo aj vľavo, scenérie hôr, štítov, ale aj lúk a lesov dodávali energiu. 

Po zdolaní 790 výškových metrov sme sa dostali na vrch, kde na nás čakala vyhliadka do údolia rieky Inn a okolitých štítov. Po tom, ako sme sa pokochali výhľadmi, nás pohltila aj miestna reštaurácia, v ktorej sme si dali zaslúžene drinky. 

Mimochodom, to stúpanie som zvládol za 1 hodinu a 14 minút. Rekord na Strave drží Thibuat Pinot v čase okolo 35 minút. Myslím, že s prihliadnutím na odlišnosti v bicykloch a ročnom plate je ten rozdiel akceptovateľný. 🙂 

Podnik zatváral o 18:00, čašník spratal všetko okolo nás a dával nám jasne najavo, že by sme mali vypadnúť. Tak sme sa napriek skvelej nálade a krásnym výhľadom ozaj museli pobrať do Landecku. Vedeli sme, že to bude už len klesanie. 

Takto krásne a bezpečne som si už dlho nezazjazdoval. Čistá krása. Cestou k hotelu nás este čakali nejaké malé brdky, ktoré dopomohli k našliapaniu celkových 950 výškových metrov počas 36 km trasy. Dokonca sme strávenim v reštaurácii prečkali aj dážď, ktorý zanechal už len mokré cesty pred Landeckom, no na nás počas jazdy nespadla ani kvapka. 

Nasledujúce dva dni malo s 90% pravdepodobnosťou pršať.  

Deň 2: cez Kühtai do Innsbrucku

Ráno o pol ôsmej bola porada. Popri raňajkách všetkým horeli v rukách mobily. Niekto sledoval počasie, iný sa snažil nájsť optimálnu alternatívnu trasu. Itinerár sa organizátorovi úplne rozpadol, lebo počasie sa s nami rozhodlo hrať nepeknú hru. 

Od severu sa rútila oblačnosť so zrážkami, ktoré mali prísť do Landecku okolo 11:00. Tak padlo rozhodnutie, že sa dnes ide opačným smerom do Innsbrucku, aby sme pred dažďom utekali. Jedna partia šla popri rieke Inn miernym klesaním až do cca 80 km vziadeleného mesta. Ja som sa s druhou skupinkou rozhodol spestriť si návštevu tohto mesta výstupom do lyžiarskeho strediska Kühtai. 

Do Ötzal popri rieke Inn

Prvú časť trasy sme mali spoločnú popri rieke. Poniektorí sa utrhli z reťaze a rútili sa sa tým chodníkom 45-ťkou. To sa nedá ani piť v takej rýchlosti, nie to ešte fotiť. A teda že bolo čo. Umravnili sme čelo pelotónu a užívali si okolie. Celý cyklochodník sa vinie okolo rieky a je obklopený horami, čím sa vlastne bicyklujete v raji.

Až sme sa ocitli v Imste, ktorý nám bol známy zo včerajšej trasy. V našom pelotóne bolo asi 10 cyklistov, všetci s navigáciámi. A všetkých nás navigácia smerovala dakam do kopca, zdanlivo mimo nášho cieľa. Až sa ktosi rozhodol zastaviť pelotón a vrátiť sa späť ku rieke. Bolo to ale zúfalstvo, vymotať sa z tých ciest, kruhových objazdov, strmých stúpaní a klesaní. Na druhej strane, aj som sa zasmial nad tým, ako nešťastní hľadiac do navigácií asi 5x stojíme a nevieme, kadiaľ sa vybrať. 🙂

Úspešne sme napokon opustili Imst a popri rieke sme šli až do mestečka Ötzal, ktoré poniektorým možno niečo hovorí. Je to totiž častá destinácia ľudí, ktorí chodievaju do Tirolska lyžovať. Tento región je preslávený aj nájdenými prirodzene mumifikivanými pozostatkami človeka Ötzi z doby kamennej. Určite je tu kdesi aj tomu venujúce sa múzeum, ale na takéto radovánky sme čas nemali.

V tejto dedine sme sa zastavili v pekárni na koláčik a kávu. A tu sa odohrala významná udalosť: Marco nastavil Erike sedlo (narovnal), čím sa Erike významne zmenil život. 🙂 

17 km výstup na Kühtai 

Zanedlho od štartu z pekárne sme sa ocitli na segmente s výstupom na 2020 metrov vysoké sedlo Kühtai, o ktorom som do dnes nič nevedel. Priemerný sklon stúpania je 7% a našťastie má úseky, na ktorých sa dá oddýchnuť. Lenže má aj také, ktoré vyšťavia aj odolnejšich amatérskych vrchárov, čo ja teda ani zďaleka nie som. 

Postupne mi z partičky všetci ušli a ja som svojim tempom zdolával výškové metre. Tie ubiehali pomaly. Ale nesťažujem sa, ja múžem kopce, lebo vtedy sa človek väčšinou pohybuje v peknej prírode. A tá tirolská je úžasná. Voňavé lesy, hlučne horské potoky, pasúce sa kravy, kone, či kozy, vysokánske vodopády a ešte vyššie hory. Proste nádhera. 

Došli sme do úseku, ktorý sme si interne nazvali “galéria”. To je taký “polotunel”, keď z jednej strany sú stĺpy a z druhej skala. Pred galériou a po nej sme totiž zdolávali 14-17% sklon, čo dalo zabrať aj skúsenejším odomňa. Ozaj to tam bolelo. Toto utrpenie malo asi 2km. 

Do toho začali padať kvapky zo zamračenej oblohy. Nie husto, ale tým, že sme už boli v nadmorskej výške ako naše Štrbské Pleso, aj sa ochladilo. Šliapanie do pedálov však zohrievalo dostatočne.  

Dážď ustal a znovu sa spustil na striedačku, až som pocítil premočené tretry. To som ale už videl hotely a lanovky lyžiarskeho strediska Kühtai, kde ma v reštaurácii čakali spolupútnici dnešnej etapy. 

Schoval som sa do reštaurácie akurát včas, aby mi nebola zima z dažďa. Zdolal som toto predlhé 17,5 km stúpanie, čo sa zaradilo na druhé miesto mojich najdlhších a najvyšších stúpaní v živote. (Keďže nemám platený účet v Strave, netuším, ktorý kopec sa nachádza na mojom prvom mieste.)

Zjazd z Kühtaia z ríše snov 

Po občerstvení a zohriati sme sa vybrali dole do 17 km vzdialeného Innsbrucku. Cesta bola mokrá, ale už nepršalo. 

Toto bol zjazd! Napriek mokrej ceste sa šlo parádne, lebo celá trasa vlastne nemá žiadne ostrejšie zákruty či serpentíny. Je to tam prehľadné a premávka pomerne slabá. Trochu nás pribrzdili práce na vozovke, ale inak cesta ubehla veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali a boli sme na cyklochodníku pred Innsbruckom. Ten sa aj viac zahustil, takže sme pohodovým tempom prišli do centra. Po daždi tu nebola ani stopa, slnko hrialo. Atmosféra v meste ako v letovisku. 

Zapadli sme do podniku, ktorý mal viac voľných stolov, lebo nakoniec sa nas zišla pri ňom poriadna kopa ľudí. Až po objednaní drinkov sme zistili, že ide o vegetariansku reštauráciu, ale falafel bowl či ramen poslúžil ako mal – zahnal veľký hlad. A bolo to ešte aj chutné pre mäsožravca ako som ja. 

Po oddychu sme sa vybrali uličkami mesta ku autobusu, ktorý nas vzal do nášho hotela v Landecku. A pri tom autobuse sa mi polámali moje cyklistické okuliare :(. No cestou na hotel bolo také hnusné počasie, že vôbec nevadilo, keď som sa na tú zapŕšanú krajinu nepozeral cez dioptrie. 

Deň 3: Opäť do Innsbrucku

Večer sa v Landecku konal nejaký festival jedla a obchodu. Plné mesto ľudí, živé kapely, pivo aj víno tieklo potokom. Tak sme svojou troškou prispeli aj my a čo-to sme popili. Tomu zodpovedala aj kvalita spánku. 

No keď som vstal, hneď som vedel, že dnes pôjdem bajkom do Innsbrucku. Viacerí do poslednej chvíle otáľali, ako naložiť s dnešným dňom, lebo predpoveď počasia bola divoká. Napokon sme sa štyria rozhodli pre “vykrútenie nôh” pred zajtrajším náročným výstupom na Stelvio. Niektorí si zmysleli, že Stelvio sa pre hlásené nočné sneženie zruší, tak išli na kopec s vyše 1000 metrovým prevýšením ku nejakému jazeru už dnes. 

Do Innsbrucku po rovine? 

Landeck je v nadmorskej výške 817 metrov nad morom a Innsbruck 574. Človek by povedal, že pôjde teda dole kopcom, ale nie tu v Tirolsku. Aj Mapy.cz ukazujú, že po tej cca 80km trase nastúpame 400 metrov. 

Hlavne v úvodnej časti trasy, takých 20-30 kilometrov, sa vinie okolo rieky Inn, ktorá si predrala svoj tok medzi skalami a povytvárala kopec zákutí. Cyklochodník navyše obchádza diaľnicu, pozemky, lúky, domy.. Proste je to tam kľukaté a vlnité :). 

Opäť sme prechádzali chodníkom ako včera, takže sme túto časť poznali. Opäť sa nedalo nefotiť tie očarujúce scenérie v okolí hôr. 

Ani sme sa nenazdali a boli sme v Imste, suverénne sme pokračovali na Innsbruck podľa dobre značeného cyklochodníka. Za týmto úsekom sme ešte zopár kilometrov išli včerajšou trasou, ale potom sme už objavovali nové miesta. A bolo sa na čo dívať. 

Zrazu sme sa ocitli v ihličnatom lese a chodník nás vyviedol ku mostu nad rozzurenú špinavú rieku Inn. “Keď sa ľadovce topia, uvoľňujú jemné čiastočky hornín nazývané glaciálny múl, ktoré sa dostávajú do vody a spôsobujú jej zakalenie a sivý odtieň”, dovzdelával ma ChatGPT. V porovnaní s našimi riekami pôsobí Inn a miestne rieky špinavo. Až sa človek čuduje, že sa chce niekomu v tejto vode splavovať. Vodákov sa tu veru nájde mnoho. 

Stams je prekvapením dňa 

Postupovali sme ďalej po trase a dostali sme sa na rovinatejši terén. Chodník sa motal okolo diaľnice, železnice, ceste 1. triedy. Až sme sa razom ocitli pred dedinou Stams, ktorej dominuje veľka bazilika s kláštorom a ďalším kostolom. V dedine sa dokonca nachádza aj skokanský mostík, pri ňom kemp a táto aj na rakúske pomery veľmi pekne upravená dedina má aj viaceré školy. 

Boli sme asi 40 km od Innsbrucku, tak sme si povedali, že toto je vhodná scenéria pre občerstvenie. Pivo padlo vhod, aj sme sa zohriali na slnku. 

Ďalší úsek cesty do mesta už bola rovina na kvalitnom asfalte, tak sme sa v protivetre dovalili do mesta.

Krátka obhliadka Innsbrucku 

Keďže sme mali dosť času a počasie bolo parádne, vyšli sme si pozrieť jednu z dominánt mesta – skokanský mostík, na ktorom sa konali a konajú viaceré významné podujatia (turné štyroch mostíkov, olympiáda 1964, 1976, v roku 2004 v tomto areáli postavili tenisovú halu pre Fed Cup. Aj dnes sa tam vyberalo vstupné, ale netuším, prečo. Odtiaľ (Bergisel) je nádherný panoramatický výhľad na Innsbruck a okolité kopce. 

Potom sme sa spustili dole do centra, kde sme na odporúčanie Googlu zapadli do reštaurácie na burger. Neohúril, ale ani nenaštval – hlavne, že sme sa najedli. 

Na pivo sme sa rozhodli už zájsť inam. Prešli sme sa trochu po nábreží, a išli sme na hlavné námestie. Tu to žilo škótskou pouličnou hudbou a kopcom ľudí. Zapáčila sa nám terasa s voľnými stolmi na slnku, tak sme si rovno sadli. Až potom sme si uvedomili, že sedíme v sushi reštaurácii. A tomu zodpovedal aj výber piva – 0,3 l za 4,60 EUR. Ale tak sme si jedno drisli a zavŕšlili obhliadku mesta na hlavnej železničnej stanici. 

Vlak do Landecku šiel o 7 minút, všetko klaplo ako malo, lebo z oblohy nekvaplo nič. 

Stále však ostávala otvorená otázka, čo nasledujúci deň. Pôjde sa na to Stelvio? Zrušia to alebo nie?

Deň 4: Stelvio bike day

Pochybnosti na raňajkách  

Vstali sme do pochmúrneho daždivého rána – ako predpoveď vravela. Pri raňajkách sa minulo obrovské množstvo mobilných dát na rôzne aplikácie s počasím pri zisťovaní stavu počasia a situácie na Passo Stelvio, či je vôbec trasa otvorená pre cyklistov. Za seba som bol rozhodnutý, že idem na Stelvio akonáhle organizátori cestu povolia. Ale viacerí spomínali, že prídu do Pratto allo Stelvio a na mieste sa rozhodnú, kam pôjdu. Už aj mali naplánovanú trasu okolo jazier v okoli Pratto, iní sa rozhodli pod Stelvio ani necestovat. 

Cesta do Pratto allo Stelvio

Autobus nás viezol do dediny Pratto allo Stelvio asi 1,5 hodiny. Ale išli sme nádhernou krajinou na pomedzi Rakúska, Švajčiarska a Talianska. Mali sme zamračené počasie, aj tak sme obdivovali tie obrovské hory, osídlenia na neuveriteľných miestach a rokliny pod našou vozovkou, ač sa zle dýchalo. 

Tešilo nás, že čím bližšie sme boli od miesta štartu, tým suchšia cesta bola. Došli sme ku železničnej stanici Pratto, kde nás šofér vypustil a spolu s nami si toto miesto štartu našla ďalšia tlupa cyklistov. Po zhodnotení poveternostnej situácie sme niektoré vrstvy oblečenia či doplnkov zavrhli a iné menej hrubé vzali. Ja som odhodil zimné rukavice, ale ponechal som si zimné navleky na tretry a skontroloval som si aj bufku. Vybral som si jesenný outfit, lebo teplota vzduchu sa mala pohybovať okolo 12 a na vrchole maximálne 6 stupňov. 

48 serpentín na Passo Stelvio 

Od autobusu sme vyrazili tesne po 11:00, pričom uzávierka cesty pre motoristov prebiehala už od 8:00. Ale vedeli sme, že čím neskôr vyrazíme, tým lepšie počasie počas cyklistiky budeme mať. Boli sme len kúsok od samotnej dediny Pratto allo Stelvio, asi po 2 km sme už prechádzali jej ulicami, kde sa nahromadilo kopec cyklistov. 

V úvode sa cesta vinie údolím na separovanom cyklochodniku. Keďže do dediny Trafoi miestne auta mohli jazdiť, tak drvivá väčšina účastníkov podujatia sa tlačila na ňom. Podobne ako na Sella Ronda v Dolomitoch, aj tu bolo možné vzhliadnuť cyklistov a cyklistky rôzneho veku, na rôznych druhoch bicykla od cestných (tie prevažovali), cez krosové či horské bicykle, väčšina šliapala za svoje, asi každý ôsmy bicykel bol elektro. 

Dedinka Trafoi už bola defitívnym potvrdením, že som tu a prežívam jeden zo svojich cyklistických snov. Otvorená cesta do Passo Stelvio už na mňa (a tisícky ďalších) čakala. 

Postupne sa začalo odratávanie 48 serpentín vedúcich do sedla Passo Stelvio. Sklon sa pohyboval na úrovni 9-10%, málokedy sa vyšvihol vyššie na úroveň 12-14% a pri každej serpentíne sa sklon narovnal, čo všetkým umožňovalo si na zopár sekúnd vydýchnuť. 

Na cyklopočítači som sledoval, koľko kilometrov a hlavne výškových metrov mi do vrcholu ostáva. Počas tohto 25 km výstupu je potrebné vyšliapať 1850 metrov. Srdce zaplesalo, keď do vrcholu ostávalo ešte 1000 metrov, čo je v našich podmienkach seriózny kopec sám o sebe. Ďalšou métou bolo dosiahnutie nadmorskej výšky 2000 metrov, keďže v takej výške sa bežne ozaj nebicyklujem.

Keď sa cesta vinula tak, že som pred sebou hore zbadal budovu v sedle, zdalo sa, že už som takmer tam, že je to na dosah. Ale v realite som mal pred sebou ešte ťažké 4 kilometre a 300 výškových metrov, čo cestári naprojektovali do asi 10 ďalších serpentín. Tie boli najkrajšie, respektíve, z nich bol ten najlepší výhľad do doliny. Tam, na 4. serpentine od hora vznikajú všetky ikonické fotky tohto výstupu.

 Pri 3. serpentíne sme už boli na úrovni zasnežených kopcov a v nadmorskej výške vyššej ako náš Gerlachovský štít. Alpy su ozaj veľhory. 

Vyšiel som do sedla, kde to napriek chladu žilo. Samozrejmosťou boli fotky pri značkách označujúcich sedlo, ale aj kopec stánkov, kde predávali dresy a bundy a ponožky – čokoľvek s potlačou “Stelvio”. 

Tam som sa stretol s Tiborom a podarilo sa mi uchmatnúť žemľu s nejakým mäsom a kapustou, za čo som akosi nezaplatil (nik si nepýtal). Nebolo to vôbec chutné, hlavne, že to bolo teplé. 

Nepodarilo sa nám zísť sa dokopy, tak sme sa aspoň piati ešte cvakli pri pamätníku na Fausta Coppiho, ktorý je jeden z najvýznamnejších talianskych športovcov 20. storočia (podľa niektorých zdrojov druhý či tretí najlepší cyklista všetkých čias). 

Hore bola zima, ale našťastie nemrzlo, sneh z noci sa postupne topil. Nedalo sa však stráviť čas kochaním sa prírodou, a v podnikoch bolo nenormálne veľa ľudí. Aj tak sme tam zabili takmer hodinu a bol najvyšší čas pokračovať v trase smerom do Švajciarska a oblúkom sa vrátiť do Pratto allo Stelvio. 

Zjazd do Švajčiarska a uzavretie okruhu 

Na veľké prekvapenie, cesta na odvrátenej strane kopca bola suchá. A už sa aj začali objavovať modré fľaky na oblohe, čo naznačovalo, že sa vylepší počasie. Zjazd to bol technický (na rozdiel od toho z Khütai). Scenérie boli nádherne, ale zastavovať sa pri každej zákrute a fotiť mi nedávalo zmysel. 

Došli sme na križovatky ciest, kde jedna viedla do Bormia a druhá do Švajčiarska. Nemal som zapnutú navigáciu, ale inštinkt velil smer Švajčiarsko, lebo tak som si to pamätal z itinerára. Ale niektorí odbočili nesprávne a museli sa vracať do kopca späť. Nášho najstaršieho účastníka zájazdu, ktorý má okolo 80 rokov, toto nešťastie postihlo tiež, ale teda stúpať ďalších 1500 metrov naspäť nemusel. Jeho známy ho odviezol z Bormia na hotel autom. Každopádne klobúk dolu pre jeho výkonom.

A tak sme sa ocitli na Švajčiarskej pôde. Žiadna strážená hranica, len jedna chajda a na lúke vztýčené stožiare s helvétskym krížom. 

Zjazd pokračoval opäť po suchej vozovke. Nespočetne veľa zákrut, krásne výhľady na už mierne odkryté vrcholy Álp. Proste famózne scenérie, ktoré nedokáže zachytiť fotoaparát. To treba zažiť. 

Túto nádheru ešte spestrili sirény. Vôbec nebolo jasné, odkiaľ sa ženú, ale časom zospodu vystrelilo najprv policajné auto a po asi troch minútach aj sanitka. Netuším, čo sa tam hore stalo, snáď nič vážne. 

V zjazde som trochu ušiel Tiborovi, lebo ho zdržal telefonát od Marca, ktorý už dorazil ku autobusu. Ako som spomínal, navigáciu som si nezapínal, takže som len odhadoval, ktorým smerom ísť. Celý čas som zjazdoval nádherným regiónom a prechádzal cez zopár švajčiarskych dediniek. Potom sme prišli ku hranici s Talianskom, ale nik sa neunúval kontrolovať doklady. Nasledoval som dav cyklistov aj ďalej do momentu, keď som na križovatke uvidel tabuľu Pratto doprava 6 km, ale zároveň tam bol veľký pútač, že “Feste” doľava. 

Chvíľu som čakal na Tibora, ale nebolo ho. Zašiel som teda smerom ku Feste do dediny Glurns, v ktorej to malo skvelú atmosféru. Už som volal Tiborovi, že kde je, keď sa zrazu zjavil meter odomňa. On totiž prišiel podľa navigácie po cyklochodniku priamo sem a úplne náhodou sme sa v pravý čas stretli. 

Nasledovných asi 16 km sme už šli luxusným cyklochodníkom popri riečke až ku železničnej stanici, kde sme mali autobus. 

Okruh Stelvio bike day sme po cca 65 km a nastúpených okolo 2000 metrov uzavreli. Mne to celé trvalo aj s prestávkami od 11:15 do 17:05, ale “makačii” to zvládli do štvrtej. 

Zhodnotenie Stelvio bike day 

Neviem, prečo organizátori zvolili pre toto podujatie koniec augusta, keď vstup zimy do Álp v tomto období asi nie je raritná udalosť. Boli ročniky zaliate slnkom, napokon aj na nedeľu hlásia krásne počasie. My sme to mali teda v zimnom podaní. Ale dalo sa to s vhodným oblečením v pohode zvládnuť. Nezmokli sme, čo bolo dôležité a cesta nebola šmykľavá, čoho som sa najviac bál. 

Stelvio bike day je náročnejšia akcia ako Sella Ronda bike day, no je to dych berúca krása. O tom, aké úžasne je absolvovať toto podujatie, vypovedá aj krátky dialog odohrávajúci sa už neskôr v autobuse cestou na hotel: 

Erika sa zamyslela, “Jak to nazveme?”, keď si na Stravu pridávala dnešnú aktivitu. 
Tibor pohotovo odpovedal: “Porno na bicykli”. 

Stelvio bike day by mal nadšenec cyklistiky zažiť. Uzavreté cesty su obrovská výhoda, lebo jazdiť pri premávke pri týchto úzkych a kľukatých cestách by zabilo tu pravú stránku cyklistiky. Pohyb v sedle bicykla v lone nádhernej prírody je balzam na dušu. 

A bonusom je skvelá partia ľudí, špeciálne organizátor Michal a spolubojovníci z “BK štvrtok”, s ktorými som týchto päť dni zažil. Všetkým patrí veľké ĎAKUJEM.