Mišo Horváth už roky organizuje cyklotrip Bicyklom do Prahy, no minulé roky to bolo vždy v termíne, ktorý mi nevyhovoval. Ale tento rok tomu bolo inak. Už v marci oznámil, že podujatie sa bude konať v máji a ako sa vraví: máj lásky čas, zabicyklujme si zas.

Tohtoročné podujatie rozložil Michal do 4 etáp a oficiálny začiatok zasadil do malebnej podjavorinskej obce Lúky. Ale neoficiálne sa vyhlásila aj nultá etapa z Bratislavy, o ktor prejavilo záujem asi 8 ľudí. Ale dopadlo to napokok inak.

0. etapa, Bratislava – Beluša, 203km

Keď niekto plánuje cyklotrip na druhú polovicu mája, ráta s tým, že bude teplo. Možno spŕchne, ale v princípe bude fajn počasie. No nie tento rok. Tento rok, v tento deň, bolo najotrasnejšie počasie za posledných 10 rokov!

Už týžden pred akciou všetky predpovede hlásili, že 17.5., v deň nultej etapy, bude na nebi Sodoma-Gomora: 9-10 stupňov, brutálny severák a celodenný dážď.

Viacerí zvažovali absolvovať nultú etapu, no počasie všetkých okrem troch bláznov odradilo. Medzi nimi som aj ja. Na cesty sme sa teda vybrali traja: ja, Vlado a Martin.

Do Púchova cez Šamorín

Potrebovali sme sa dostať k Váhu, a už z akcie Vážskou cyklomagistrálou sme vedeli, že za Leopoldovom to je možné. Len ako sa dostať z Bratislavy do Leopoldova? Ideálne čo najjednoduchšie do Trnavy a po ďalších cca 20km ste tam. Lenže dostali sme výstrahu, že cesta medzi Šenkvicami a Modrou je odstavená a na obchádzke z Pezinka bude na mraky áut, takže aby sme sa jej vyhli, tak som zvolil cestu na Šamorín a potom severne na Senec a Voderady, kde sa dá smerom na Zavar obísť Trnava a dostať sa do Leopoldova a potom k Váhu.

Začíname bláznivý deň

Celú noc lialo. Okolo šiestej prestalo, no pohľad von oknom potvrdil, že duje nechutný severák. S chalanmi sme sa streli podľa plánu o 8:15 a ako predpoveď hlásila, zas začalo po krátkej prestávke pršať. Premočený som bol po 5 minútach v sedadle bicykla.

A keď je už cyklista mokrý, je mu jedno, či prší, či vletí do mláky. Dážď sa dostal do hlavy, tá ho spracovala a už som ho neriešil. Na čo si ale hlava ťažko zvyká, je vetrisko. 

Prvá pauza bola až po 62 km na benzínke. Vyžmýkal som ponožky, nech pri pedálovaní nečvachcem a zohrial som sa čajom. Mimochodom, trasa sem viedla po asi 5km ceste č. 62 a je to jeden z najodpornejších úsekov pre cyklistu, aké na Slovensku a širokom okolí poznám. Aká široká, taká rozdrbaná krajnica, panelová cesta, na nej mrte kamiónov a áut lízajúcich bielu čiaru krajnice akoby kdesi visela stávka, kto nás lízne najtesnejšie. Takže cyklista sa vytriasa v jamách a mlákach, keď mu je život milý.

Taká zima bola, že som ani nemyslel na nejakú fotku, prvú som dokázal spraviť až vo Voderadoch, kde sme čakali Maťa.

S Maťom to po 80km nevyzeralo dobre, nemal dosť odjazdené tento rok, dostával už kŕče. Už koketoval s myšlienkou, že to skombinuje s vlakom. Pokračoval svojim tempom a my sme ho čakali na väčších križovatkách, alebo keď víchrica donútila vydýchnuť aj nám.

Obed v Piešťanoch, zastávka v Trenčíne

Zaumienili sme si, že obed dáme v Piešťanoch pri Sĺňave. Cestu sme poznali, aj prestalo pršať. S vetrom sme bojovali, on furt vyhrával, no aspoň nám trochu obschlo oblečenie. Namiesto plánovanej rýchlosti 25km/hod sme šli asi 14-tkou.

Dorazili sme do pivovarskej reštiky Žiwel hneď na brehu vodnej nádrže, kde výborne varia – vrelo odporúčam. To sme mali v nohách 120km a podľa mojej mapy nám ostávalo do cieľa ešte 70.

Ďalšiu zástavku sme si naplánovali v Trenčíne, čo vyzeralo byť v polovici zostavajúcej trasy.

Poviem vám, ten Trenčín je pekelne vzdialené mesto – nie a nie k nemu dôjsť. Furt vetrisko, zase intenzívny dážď. Maťo sa v Piešťanoch odpojil a šiel na vlak – treba poznať svoje schopnosti a flexibilne sa zariadiť.

Konečne sme zbadali siluetu Trenčianskeho hradu – kdesi medzi mrakmi a vyparmi z lesov. Ale dostať sa k tomu hradu, to bola nekonečná cesta. Už aj Vlado slintal, že musí zjesť aspoň dva koláče, aby doplnil cukry v tele. Na námesti pod Trenčianskym hradom sme zhltli vo vynikajúcej cukrárni po dva famózne zákusky, zapili to čajom a pobrali sa ďalej v ústrety zime a daždi. Na teplomeri sa ukázalo, že je 9 stupňov! A furt fúka jak zbesilé.

Do Beluše ku Chate Cementár

Môj cieľ cesty nebol Púchov, lebo keď som pred 3 mesiacmi zháňal ubytko v tomto okresnom meste, Booking ukázal veľké nič. Najbližšie sa ukázalo ubytovanie v Chate Cementár kdesi za Belušou.

Za Trenčínom sme sa odpútali od Váhu a pokračovali sme po hlavnom ťahu cestou č. 61. Keď ešte nebola D1, tak som tými obcami prechádzal ako tisícky ďalších motoristov. Dnes bola cesta 61 príjemne poloprázdna a krajnica široká a kvalitná – fajne sa tade ide. Hlavne teda, keď nefúka orkán do ksichtu.

Dedina za dedinou, medzi tým akože mesto Ilava (okresné!) ale ozaj ničím zaujímavá krajina. Samé fabriky popri ceste, no nejaký sightseeing to teda nie je. A do Beluše furt ďaleko.

Prestalo pršať. Fúka stále do ksichtu. Bicykel už škrípe jak desaťročia nepoužívané dvere v Černobyle. 

Už túžim po chate. Po sprche. Po dobrej večeri a pive.

Ladce majú ikonickú betonáreň – a to je všetko, čo upúta pozornosť okoloidúcich. Tu niekde som na cintoríne videl reklamu na pohrebníctvo z Beluše – takže som vedel, že som blizko!

Nemám šancu stihnúť večeru na chate, takže riešim, kde si kúpim jedlo. Vlado ma vyprevadil ku večierke s potravinami v Beluši, napakovali sme sa rožkami a kadečím iným a rozišli sme sa každý svojou stranou: on do Púchova, ja do chaty Cementár.

Posledné 2km ku ubytku. Ale z toho aspoň jeden do 15% stúpania. Po odjazdených 203km v protivetre to bolo jak krížová cesta po kolenách.

Ufučaný padám na posteľ. Ešte umyť bajk v sprche, vybaviť telefonáty (že som živý a zdravý v cieli), napchať sa jedlom (omylom som si kúpil vegánsku škvarkovú natierku – ako to môžu tak nazvať?).

Zajtra to má byť hravých 140km 🙂

1. etapa, (Beluša) Lúky – Kroměříž, 140km

Po nultej etape som mal totálne premočené tretry. Aplikoval som tak rady skúsenejších, natlačil do tretier celú rolku toaletného papiera – a ráno bolo všetko v suchu.

Ešte ma vyplašil predný prešmykač – pri umývani som si všimol, že čosi je “nakrivo”, pôsobilo to ako ulomené… bál som sa prehadzovať, vyhliadol som si cykloservis hneď v Novom Hrozenkove, zavolal som im, že im to prídem ukázať.

Dvakrát som si pri raňajkách overoval počasie: vietor furt, ale bez dažďa. Vyjdem z dverí chaty a vonku fúka a prší :(. Oproti včerajšej hrôze to však bol len taký daždík pre potešenie :).

Štart z dediny Lúky pod Makytou

So škripajúcou reťazou som po 22 km dorazil na miesto štartu. Tam mi ďalši účastník podujatia, a ako sa ukázalo neskôr aj môj spolubuvajúci Peter, poskytol olej a bicykel sa tváril jak švajciarske hodinky – až na tú “ulomenú” umelú hmotu pri prednom prešmykači.

Po úvodnej fotke s cca. 50 cyklistov sa každý po svojom vybral smer Kohútka, vlastne jediné stúpanie dnešného dňa. 

Akosi sa stalo, že som neostal so žiadnou skupinou a do kolektívu som sa pripojil až na vrchole kopca, v krčme. Pekné výhľady, chutné pivo – a môžeme ísť do ČR.

V Novom Hrozenkove mi servisák povedal, že “ona” ulomená vec, je len krytka na lanko prehadzovačky – zacvakol to na správne miesto a bolo opravené. 🙂

Do Vsetína a do Zlína

Včera som jazdil dosť často v premávke, dnes som si naplánoval trasu mimo “žltých” ciest. A bolo to výborne rozhodnutie.

Česi majú fajne značené cyklocesty. Okolo Bečvy sa šlo parádne – dole kopcom a po vetre. 

Ešte pred Zlínom som sa ocitol v Slušoviciach. Spomínam si, ako v roku 1991 otec odtiaľ doniesol prvý stolný počítač, ktorý vyrobilo tamojšie JZD.

Zlín – furt je to mesto plné komínov a priemyselných stavieb pospájaných kadejakými rúrami. Ale aj tam majú skvelý cyklochodník popri riečke Drevnice. Jediné, čo im chýba, je možnosť občerstvenia. Jazdíte desiatky km po super chodníku, ale nenatrafíte na žiadny podnik. Podľa mapy som sa zatúlal až kdesi do lokálnej krčmy pri futbalovom štadióne, kde ponúkali len smiešny hotdog. A pivo :).

Popri rieke Drevnice som sa dostal až ku Morave. Tá je tu pokojná a dosť široká rieka. Popri nej sa vinie super cyklochodník až do Kroměřiža.

V Kroměříži

Do mesta som došiel po cca 130km celkom skoro a ešte som vládal, tak som sa rozhodol obzrieť si centrum.

Ocitol som sa na veľkom námestí a začul som nejaký hlas z reprákov. Dav ľudi, vo vetre vejú české vlajky – reku jak super, že tu kukajú hokej na námesti.

Ale potom som počul nadávky na Fialu, a že “my chceme normálnu českú vládu”. Proste nejaký politický míting – idem rýchlo preč.

Inak je Kroměříž sympatické historické mestečko.

2. etapa, Kroměříž – Milovy, 137 km

Dnes som sa rozhodol začleniť do skupinky cyklistov, nech nejazdím sám. Na raňajkách som začul, že partička odchádza o 8:30, tak som sa k nim pridal. Z ranných rečí mimo iného vyplynulo, že jeden účastník zájazdu musel odstúpiť – mal škaredý pád pri Novom Hrozenkove a do nemocnice ho odviezlo auto, ktoré ho trafilo :(.

Zase nás privítalo svieže májové počasie – asi 6-7 stupňov, ale nespadla ani kvapka. Vybrali sme sa smerom na Prostějov, sčasti sme jazdili po ceste, ale veľa aj po separovanom cyklochodniku. V centre Prostějova sme si dali vybornú kávu na terase so skvelými stolmi, spod ktorých sme si zapli ohrievače – v máji na poludnie a ohrievače s dekami!

Dnes konečne nefúka, šlo sa mi celkom dobre. Dorazili sme do obce Letovice, ktorá ma prekvapila majestátnym zámkom nad riekou Svitava. Miestni nám odporúčili Reštauraciu Na Dvorku, kde sme si dali obed a bol to dobrý tip.

Nasledujú kopce

Vedeli sme, že ľahšia časť dnešnej trasy je za nami, lebo mapa ukazovala, že nás čakajú 3 nemalé kopce. Krajina okolo nás sa zmenila, vošli sme do mierneho pohoria a všade to voňalo drevom z lesa. Privítali nás Žďárske vrchy. Veľmi pekné scenérie umožňovali zabúdať na ťažší terén.

Neskôr sme sa dostali do ďalšieho prekvapenia dnešného dňa – obec Jirmamov. V živote som o nej nepočul, ale očarovala svojou atmsférou, v centre väčšie námestie obklopené historickými budovami.

Posledné stúpanie nás vyšťavilo, hádam aj 15%. Ale ten zjazd do cieľového bodu trasy (OREA Resort Devět skal, Milovy) bol famózny.

3. etapa, Milovy – Komorní Hrádek, 130 km

Ráno bolo úžasné, lebo po niekoľkých dňoch sa ukázalo slnko. Zalialo rybník, zobudila sa príroda, vtáčiky vyspevovali a hneď sa ľahšie a veselšie vstávalo. Ten pocit, že už nepotrebujem návleky a jesenný outfit na majovej cyklistike!

Od hotela sme sa vybrali kúsiček po ceste a potom sme zabočili vľavo do rozprávky. Taký parádny to bol les a cyklocesta v ňom. Nachádzali sme sa v nadmorskej výške asi 500-600 metrov nad morom a Žďárske vrchy s okolitou prirodou sa nám predviedli v plnej jarnej kráse. 

Nádherná jazda týmto krajom, dokonca sme mierne klesali a dokonca nám väčšinou fúkalo do chrbta.

Dostali sme sa do obce Chotěboř, kde sme si dali pauzu. Nie že by sme ju nutne potrebovali, ale mali sme dnes ľahšiu etapu a chceli sme pivom privítať jar-leto. Po dlhšom hľadaní podniku sme jeden našli, donútili sme čašníčku otvoriť ho o 15 minút skôr a potom sa hodovalo.

Milan spomínal, že nasledujúce kilometre pôjdu fádnejšou krajinou, ale podľa mňa sa mýlil. Nebola to už jazda rozprávkovým lesom, ale aj tie polia zaliate žltou repkou popreplietané inými lúkami či lesmi a pomedzito obydlia ľudí dotvárali úžasnú scenériu Vysočiny. 

Keďže sme mali dobrý čas, rozhodli sme sa pre zastávku v dedine Habry, kde sme zašli na pivo, ale vzhľadom k tomu, že sme vošli do kaviarne, tak sme sa preorientivali na kávu a zákusok.

Nenápadný pivovar v Zbraslaviciach

A zase s plnými bruchami sa pokračovalo týmto krajom, až nás cesta doviedla do obce Zbraslavice, už v Stredočeskom kraji. Majú tu malý miestny pivovar a tak sme neodolali aspoň malému čapáku.

Cesta väčšinou klesala, jazdilo sa výborne, ani tie hupáky som nevnímal. To už sme sa blížili ku mestečku Sázava, ktoré zdobí miestna dominanta – Sázavsky kláštor. Sázava sa nachádza v nadmorskej výške 310 mnm, takže si viete predstaviť tu pohodu na bajku, keďže sme sústavne klesali z cca 500 mnm. Pred samotným mestom sa zase zjavila krásna príroda v doline riečky Sázava. Popri nej sme sa dovalili do mesta. Po prechode hrôzostrašným podchodom sme sa opäť zjavili v reštaurácii, akože na obed (okolo 15:30). 

To sa už nachádzame v okrese Praha-Východ, neďaleko metropoly ČR. K hotelu sme to mali popri rieke 14km, lenže posledné 3km to bolo výživné stúpanie. No sme šťastne v cieli a pokiaľ viem, dnes nik nespadol.

4. etapa, Komorní Hrádek – Praha, 63 km

Včera bolo konečne teplo a prejavilo sa to aj na množstve pijatiky, čo sa večer popilo. Posedeli sme dlhšie na terase hotela, ale dobre to padlo.

Ešte večer sme sa traja dohodli, že dnešnú etapu urýchlime, aby sme stihli zájsť na Karlov most, ideálne aj na pivo kdesi na Malej strane. 

Z miesta ubytovania nás čakalo zopár kopcov a prevýšení, hlavne v prvej polovici etapy. Po cca 25km sme prechádzali obcou Velke Popovice so slávnym pivovarom, no keďže sme chceli stihnúť to centrum Prahy, na rozdiel od iných účastnikov nezdržali sme sa tam.

Za obcou Želivec sme absolvovali posledné stúpanie dňa, odbočili na hlavnú cestu a nasledoval zjazd jak zo sna – ešte aj s vetrom do chrbta.

Ďalšou pochúťkou dňa bol zjazd lesom od dediny Dolní Březany, ktorý skončil až na hranici Prahy.

Prehupli sme sa cez železnicu a už sme boli pri Vltave. Lemujúci cyklochodník bol už plný ľudí, korčuliarov a výletných cyklisttov, ale napriek zlým rečiam o ťažkej priechodnosti chodníka, išlo sa ním pomerne rezko.

Pohodlne sme sa výborne značeným chodníkom dostali až do centra mesta, na Karlov most a zašli sme aj na slávnostné pivo na Malej strane hneď na brehu Vltavy. Dlho mi tak nechutilo pivo ako práve tu a nebolo to jeho cenou :).

Ostal nám pohodlný čas na obed v rýchloobčerstvení Kikiriki a boli sme pripravení aj na záverečné slávnostné pivo za podujatím.

Dve ročné obdobia za 5 dní

V stredu bolo príšerné počasie a mentálne ťažký deň. Vo štvrtok som sa zviezol Moravou sám, hlavne po cyklochodníkoch popri riekach, aby som zresetoval hlavu od premávky. V piatok nás čakala náročná etapa s veľkým prevýšením, ale prekrásnou krajinou, no stále v chladnom počasí. V sobotu začalo leto, konečne bez návlekov a v letnom outfite sme sa viezli peknou krajinou až do Sázavskej doliny. A nedeľna etapa bola reklamou na cyklistiku.

Silno uvažujem účasť na 9. ročníku Na bicykloch do Prahy.