Cyklistika je vášen a zaľúbili si ju aj ľudia so zákernou chorobou. Jednou z nich je aj skleróza multiplex, ktorá môže napadnúť človeka v akomkoľvek veku. Vyrovnať sa s tým a žiť naďalej plnohodnotný život je ťažké a o to väčšia vďaka patrí ľuďom, ktorí pomáhajú ostatným prekonávať prekážky v tomto boji. Aby sa ľudia o tejto chorobe dozvedeli viac, aby sa šírilo povedomie o tomto postihnutí, OZ Nádej sa rozhodlo organizovať cyklistické podujatie Od Tatier k Dunaju, ktorého cieľom je navštíviť obce a mestá na Slovensku a dať osvetu o tomto ochorení.

Tento rok sa konal už piaty ročník podujatia a bol to ročník vyziev. Trasa sa po 4 rokoch zmenila a priviedla cyklistov do ozaj kopcovitého terénu. Aj tento rok sa na každú etapu prihlásilo asi 100 učastníkov, pričom od 4 do 10 boli samotní pacienti, ktorí sami seba volajú SM-kári. Napriek odhodlaniu zúčastniť sa celého týždňa na bicykli, podarilo sa mi to až od tretej etapy. Pridal som sa teda k pelotónu, keď ten mal už za sebou dve veľmi náročné etapy zo Štrbského Plesa do Zuberca a odtiaľ do Považskej Bystrice.

Tejto akcie sa už tradične zúčastňujem s kolegami. Niektorí z nich prídu len na jednu etapu, Rado však prijal výzvu a bicykloval so mnou už od tretej etapy.

Tretia etapa

Predpoveď počasia bola hrozivá. Akýkoľvek zdroj predpovede sme pozerali, všade tvrdohlavo zobrazovali len samé dažde, mraky, zimu. V poslednej chvíli som si zabalil so sebou pláštenku a tento počin bol v boji proti prírodným živlom nasledujúcich hodín rozhodujúci. V stredu skoro ráno sme sa usadili vo vlaku smerom do Považskej Bystrice. Vonku už začalo pršať, ale cesta bola príjemná, vlak čistý, ľudia v ňom milí, vrátane sprievodkyne. Po dvoch hodinách sme vysadli na stanici v Považskej Bystrici, kde ešte nepršalo. Vyrazili sme ku miestu štartu do Považského Podhradia. Kým sa pozbiehali účastníci pelotónu, začalo pršať. Z mierneho dažďa sa stával silný dážď a z neho sa do pätnástich minút rozpútal lejak. Každý cyklista si pred odštartovaním etapy obliekol nepremokavé plášte, návleky a podobné cyklodoplnky proti dažďu. Ale zbytočne. Ukázalo sa, že do 10 minút boli komplet mokré topánky a nohy, ktoré si to odniesli ako prvé.

Prechádzali sme obcami Považia až do Ilavy a potom sme odbočili smerom na Prievidzu cez Homolku. Trasa je to členitá ba až kopcovitá. Napriek silnému dažďu nás policajný sprievod v Košeci odklonil ku miestnej škole. Tam nás v tom lejaku čakali žiaci pod dáždnikmi. Na tomto mieste sa ukázala príslovečná slovenská pohostinnosť.

Panie učiteľky napiekli koláče, pripravili poháre vody. Tej sme mali dosť z oblakov, tak sme vzhľadom na chlad položartom predniesli, že by sa hodil teplý čaj. Do piatich minút už učiteľky prinášali tácky s čajom. Cyklistický humor z Trnavy si vyžiadal aj rum v tom čaji. Neuveríte, ale tie učiteľky zašli do obchodu a kúpili rum, aby nám ho primiešali do čaju. Bola to parádna zastávka, kde napriek zime a veľmi silnému dažďu bola výborná nálada.

Lialo tak, že dolu cestou sa proti nám valila rieka, z poli sa naplavovala zemina aj kamienky. Do hodiny bol pelotón premočený do nitky. Tá moja pláštenka z Tchibo ale slúžila dokonalo – síce som mal úplne premočené topánky s návlekmi, samozrejme aj nohavice, ale vrch odevu chránil telo od vody a zimy kvalitne. To sa ukázalo ako rozhodujúce. Na Homolke, po asi 30 kilometroch v intenzívnom lejaku, padlo totiž rozhodnutie, že sa etapa ruší. Do cieľového mesta etapy, Prievidze, odvezie cyklistov autobus. Ešte predtým sme sa ale zastavili na plánovanej zastávke vo Valaskej Belej, kde pre nás navarili famózny divinový guláš.

 

Bolo to správne rozhodnutie, lebo pri zjazde pelotónu dolu cestou hrozil pád. Navyše, väčšina cyklistov už mala v nohách náročné dve etapy, ozaj nepotrebovali bicyklovať v ťažkom teréne za desivého počasia. S Radom sme sa ale rozhodli pokračovať po svojich. Vo dvojici sme sa vybrali do Nitrianskeho Rudna a ďalej krásnou prírodou smerom na Bojnice. Všade okolo nás bola nádhera, ale my sme sa, žiaľ, museli sústrediť na prúdy vody na ceste. Premočení sme prišli nad Bojnice ku kempu. Odtiaľ sme sa lahodným zjazdom dostali do mesta. Začali sme premýšľať nad tým, kde vlastne bývame, lebo vzhľadom na náš stav sme potrebovali ubytovanie s možnosťou vysušenia všetkých veci od topánok po prilbu, nehovoriac o tom, že sme sa báli, v akom stave sú veci zabalené v batožine.

Nakoniec všetko dobre dopadlo. Ubytovanie v Sabbia Restaurante bolo famózne, majitelia nám splnili všetky naše požiadavky. Radi sme im za ich ústretovosť spravili útratu v ich reštaurácii. Rozvešané prádlo do rána vyschlo. My sme sa vyspali a mohli sme vstať do ďalšieho rána, do štvrtej etapy Tatry-Dunaj.

Štvrtá etapa

Etapa začala dažďom, ale to už nikoho neprekvapilo. Navyše, predpoveď bola pozitívna, bolo otázkou času, kedy sa vyjasní. Štart etapy sme s Radom ale prepásli, lebo sme sa akosi nezhodli na čase odjazdu. Ale pelotón sme dobehli po cca 10 km a spolu s ostatnými sme smerovali cez prvé stúpania do Žiaru nad Hronom. Dážď ustupoval, pomaly sme dávali zo seba vrchné vrstvy oblečenia.

Na trase etapy nebola naplánovaná žiadna zastávka s programom, stáli sme len v prípadoch, keď sme čakali na pomalších cyklistov alebo keď sme púšťali kolóny áut. Prechádazli sme banským krajom, vzbudzoval vo mne pocit, že sa tam život zastavil niekde pred 15 rokmi. Inak to nebolo ani v Žiari nad Hronom.

Nie je nič horšie ako hladný pelotón. Policajti sa snažili nájsť vhodné miesto pre občerstvenie 100 cyklistov, no akosi sa nedarilo. Nádej sme mali v Sklených Tepliciach, no tá skoro vyhasla. Všetky dve reštaurácie tam proste nevaria, lebo sezóna nezačala (kvôli chladnému počasiu). V kaviarni a krčme sme si dali len pivo/kávu, silný hlad zahasili chipsy a tyčinky. A pokračovali sme do kopca ďalej smerom na Banskú Štiavnicu. Je to tam celkom výživné stúpanie v príjemnom prostredí okolitých lesov. Cez banské mesto sme prešli obchvatom, pričom sa vyskytli krásne výhľady na hrad či kalváriu.

Za Štiavnicou sme pokračovali smerom na Svätý Anton a Hontianske Nemce až do Dudiniec. Celá táto cesta je neprestajné klesanie, na ktorom sa pelotón roztiahol na niekoľko kilometrov. Každý svojím tempom zjazdoval a vychutnával si radosť z jazdy. Pred Dudincami sme sa ešte občerstvili v motoreste a nasledoval skupinový príjazd do kúpeľného mestečka.

Privítali nás kúpeľní hostia a zástupcovia mesta. Nechýbalo záverečné občerstvenie a dobrá nálada po ukončenej etape.

Večer sa chlapi rozleteli do miestnych podnikov na večerný hokejový zápas. My sme sa stretli s kolegami, ktorí majú svoje pracovné miesto detašované v blízkych Hokovciach. Posedenie s Djurim a Jankou bolo veľmi príjemným spestrením celého dňa. Na druhej strane, ubytovanie v Eco Hotel Camping Leo bolo podpriemerné – akoby som prišiel, keď majitelia ešte neboli pripravení na hostí – dôvod bol jasný – sezóna kvôli zlému počasiu ešte nezačala.

Piata etapa

Po zlej noci som sa vybral na raňajky na blízku benzínku, na miesto štartu som dorazil s hodinovým predstihom. Postupne sa začali zbiehať ostatní cyklisti. Niečo po ôsmej dorazili aj posily z Profesie. Ďalších 6 cyklistov z firmy vyrazili o pol šiestej z Bratislavy autom, za čo im patrí veľký obdiv, že sa donútili vstať tak skoro, aby podporili túto aktivitu.

Od rána sme mali slnečno – prvý letný deň podujatia. Pravdepodobne aj to pritiahlo do pelotónu asi najviac účastníkov. Etapa začala viacerými stúpaniami a klesaniami, ktoré dali pre svojú dĺžku zabrať. Miestami bolo potrebné pelotón aj umravniť, aby sme išli pokope, lebo na frekventovanej ceste mali policajti nadľudskú úlohu. Ale po dohovore organizátora to už fungovalo perfektne.

Druhá časť trasy bola rovinatá, no cyklistov skôr hneval vietor. Kdesi po ceste sa k nám pridal aj primátor Veľkého Medera. Bicykloval s pelotónom do cieľového mesta. Znenazdajky sme zastavili v jednej dedine a všetci sa nahrnuli do cukrárne. Z podniku vychádzali so zmrzlinou v ruke – to pán primátor pozval všetkých na sladkú maškrtu. Ďakujeme!

Cesta ubiehala pomerne pomaly. Niet divu – trasa merala takmer 120 km, k tomu to slnko, vietor a teplo. Na druhej strane, nenáročnosť terénu umožňovala počas jazdy debatovať a kochať sa rovinatým okolím.

Promenáda vo Veľkom Mederi už bola zaplnená kúpeľnými hosťami, ľudia nás vítali potleskom, pridali sa aj bubeníci. Kúpeľný dom mal pre nás pripravené občerstvenie, ktoré veľmi potešilo smädnú dušu cyklistu.

Dokázali sme to – predovšetkým SM-kári, ktorí prebicyklovali 500 kilometrovú trasu zo Štrbského Plesa do Veľkého Medera po nesmierne náročnom teréne. A v zložitom počasí!

Na záver

Po roku som sa stretol s ľuďmi v pelotóne, ktorí majú cyklistiku ako vášeň, no ešte viac ich baví pomáhať iným. To je na tejto trase nádherné – pomôcť vytlačiť bicykel tým, ktorí nevládzu, zdvihnúť tašku, alebo kúpiť pivo. Alebo prehodiť zopár slov s ľuďmi, ktorým osud nadelil ťažký údel. Oni sa namiesto toho nevzdávajú, choroba ich nezastaví, rovnako, ako ich nezastavili kopce a zlé počasie na celom podujatí.

Verím, že sa Jarke podarí nájsť peniaze na zorganizovanie ďalšieho ročníka. Verím, že sa nájdu sponzori, ktorí túto akciu podporia a opäť sa o rok stretneme.